G.BEER: Kasa v biznise cinkne, až keď sa niečo urobí

Ekonomiku považuje za reálny základ politiky aj spoločnosti, preto sa jej celý život venuje. Tvrdí, že športového novinára by robiť nemohol. Zlepšenie v transparentnosti slovenskej politiky očakáva skôr v súvislosti s ekonomickou nutnosťou znižovať štátny deficit, než v dôsledku zvýšenia morálky politikov či účinnosti legislatívy. "Často to bolo robené, keď už hovoríme o konkurznej mafii, na základe rozhodnutí súdov. Tí chlapi vedeli ovplyvňovať sudcov, majú na všetko reálne papiere. Všetko to sedí," odpovedá šéfreportér týždenníka Trend Gabriel Beer v na otázku, či by dôsledné uplatnenie zákona o preukazovaní pôvodu majetku mohlo pomôcť v boji proti tzv. konkurznej mafii.

      Čo sa týka definitívneho vyšetrenia aktuálnej kauzy Gorila, je skeptický, napriek tomu však nerezignoval na zisťovanie faktov v jej pozadí. "Ja vždy hovorím, že kasa v biznise cinkne, až keď sa niečo urobí. Čo mňa teraz vzrušuje, je nájsť to, čo bolo pred Gorilou," povedal v exkluzívnom rozhovore pre TASR Beer.

      -Vaše meno sa roky rokúce spája nielen s ekonomickou publicistikou, ale dokonca stále s tým istým ekonomickým periodikom. Ako dlho ste vlastne v Trende?-

      V Trende som od deväťdesiateho štvrtého roku.

      -Ako ste sa vlastne dostali k ekonomickej novinárčine?-

      Ja som dlho pôsobil v Košiciach. Som východniar - ako mnoho ľudí dnes fungujúcich v Bratislave. Po škole som nastúpil do Inžinierskych stavieb, bolo to ešte za socializmu. Tam som videl, ako fungujú všetky tie mechanizmy. Výroba, peniaze, zákazky. Najskôr som pracoval pre odborársky denník Práca, kde som tiež vnímal skôr tie ekonomické rozmery života. A skvelá škola bola práca vo Východoslovenských železiarňach...

      -...mimochodom, ako hodnotíte krok odborárov, ktorí sa v čase nedostatku peňazí rozhodli šetriť zrušením denníka?-

      Denník je strašne nákladná vec. Pokiaľ to odborári nevedeli finančne ustáť, je logické, že sa ho zbavili. Noviny, aj keď sa to nezdá, sú štandardný biznis, musia zarábať peniaze. Iba málokto je ochotný nosiť do biznisu dlhodobo svoje  peniaze. Aj dnes na Slovensku existuje  denník, do ktorého majitelia musia nosiť peniaze. Je otázka času, ako dlho ich to bude baviť. Vždy je pre majiteľov vzrušujúce mať denník v čase okolo volieb. Ale, keď voľby sú preč a budú musieť niekoľko rokov z domu nosiť vlastné peniaze, tak to môžu vnímať ako neúčelný koníček a firmu zavrú.

      -A tie Východoslovenské železiarne?-

      Tam som robil v podnikových novinách. To bolo fajn. VSŽ bol taký štát v malom, ktorý mal od vlastnej nemocnice cez vlastné výskumné ústavy a vlastné školstvo, banku. Bolo tam úplne všetko a dalo sa tam naučiť na veľmi malej ploche, ako funguje štát. Potom, po revolúcii, som na nejaký čas odišiel pracovať na ministerstvo financií. Odtiaľ som odišiel do Smeny, keď sa od nej oddelilo Sme. Zo Sme som už potom odišiel do Trendu, kde som pobudol nejaký čas...

      -Vyhovujú vám viac týždenníkové formáty ako každodenná spravodajčina v Sme-čku?-

      V týždenníku je viac času tému si obehať. Denník má na druhej strane výhodu, že ak je veľká story, každý deň ju môžete niekam posunúť. Pre týždenník je nebezpečné, že niečo urobíte a kým to vyjde, tak vám to "vyfúknu" denníky. Týždenníky preto musia pracovať s úplne niečím iným, hľadať, čo denníky pri tej dennej "chlebovej" práci nebude baviť.

      -Nestalo sa vám niekedy, že ste sa pri písaní článku obrátili na nejakú inštitúciu s nepríjemnou otázkou, ale kým článok v týždenníku stihol vyjsť, inštitúcia už vypustila vašu otázku aj so svojou odpoveďou v nejakej krátkej správe cez spriatelené médium?-

      Také riziko tu je. Väčšinou nerobíme krátke príbehy. Snažíme sa robiť skôr analytické materiály. Viac o nich rozmýšľať, než majú kapacitu plošne veľmi obmedzené denníky. Aj kvôli tomuto chodíme na tlačovky minimálne. Napríklad pre riziko, že zdvihneme ruku, opýtame sa – a naši ľudia sú pomerne kvalifikovaní na otázky – a potom z tej vyžijú dennikári a agentúry. "Chlebové" témy prenecháme denníkom a agentúram.

      -Robert Fico pred niekoľkými rokmi otvoril tému etiky novinárskych darov a rôznych ciest, ktoré im rôzne subjekty ponúkajú a preplácajú. Kde je podľa vás hranica toho, čo novinár môže prijať bez toho, aby stratil objektivitu pri písaní materiálu? Od úplne nevinných darov – na tlačovke vás niekedy ponúknu občerstvením, alebo dostanete blok s písacími potrebami – až po rôzne cesty spojené s prezentáciami...-

      Nevidím, že by kolegovia chodili nejako veľmi obdarovávaní z tlačoviek. Možno preto, že na ne veľmi nechodíme, nedostávame ani darčeky. Tie sa väčšinou rozdávajú na rôznych produktových tlačovkách, na ktoré nechodíme takmer vôbec. V redakcii vedenie vždy veľmi zvažuje, ak niektorá zahraničná spoločnosť má tendenciu robiť prezentáciu vo svojej centrále a ukázať svoju výrobu mimo Slovenska, či to bude užitočné pre našich čitateľov. Ak je ale hromadná akcia pre novinárov, zas sa jej obvykle vyhýbame. Firmy, o ktoré máme záujem, oslovíme obvykle sami a potom si redakcia musí hradiť všetky náklady.

      -A čo rôzne mediálne športové eventy?-

      Myslím, že dokonca ani na tie nechodíme. Zrejme nie sme v redakcii veľmi športové typy. Kolegyňa, ktorá robí cestovný ruch, chodí s cestovkami. S tým, že vždy na konci článku sa dá nejaký disclaimer, že "túto cestu zaplatila, alebo pozvala na ňu tá a tá cestovka".

      -To je z hľadiska transparentnosti pre čitateľa férové...-

      Často skôr ako cestovky pozývajú rôzne štátne združenia cestovného ruchu. Medzi novinármi, ktorí píšu o cestovnom ruchu, je to pomerne rozšírené. Napríklad do Chorvátska pozve chorvátske združenie cestovného ruchu. Keď niekedy v 90. rokoch či za socializmu bolo možné vidieť novinárov, ako napríklad z mäsokombinátu odchádzajú s taškami plnými salám, dnes sú tieto časy preč. Firmy si strážia, čo urobia a nemajú veľký záujem, aby k nim novinári, na ktorých nemôžu mať nejaký dosah, vôbec chodili.

      -Ak chce mať firma v médiu PR, mala by si zaplatiť reklamu...-

      Veľmi si dávame pozor na to, aby sme aj v sekcii, kde píšeme o firmách, neupadli do nejakého PR. Máme pocit, že by nám to znehodnotilo noviny. Preto sa prinášajú články, kde sa píše o problémoch. Pri ktorých ani samotné firmy nie sú veľmi nadšené, že im zatelefonujeme.

      -Môže nastať aj opačný problém – máte informáciu, ktorá je pre čitateľov atraktívna, ale má charakter PR. Nepustíte ju von len preto, že by z jej zverejnenia mal niekto profit, alebo za určitých podmienok ide do tlače? V iných médiách sa takto dostávajú von najmä správy súvisiace s charitou, športom, alebo nejakým verejným záujmom... Aké máte kritériá?-

      Prvá hranica je, že keď mi príde do mailu správa od PR agentúry, tak to ani nečítam a stláčam delete. Aspoň u mňa to tak funguje. Nekomunikujem z PR agentúrami. Ak niekto z firemnej sféry niečo odo mňa chce a myslí si, že je to zaujímavé, nech sa ozve a nech sa spolu rozprávame. Ja sa chcem rozprávať s kompetentným človekom, ktorý sa do veci vyzná, a nie s dievčinkou z PR agentúry typu „senior“, „junior“. Možno noviny, ktoré píšu ekonomiku na dennej báze, prípadne tlačové agentúry, ktoré musia „kŕmiť“ servis, si nemôžu dovoliť takýto luxus zbaviť sa takto časti informačných zdrojov.

      -Čo ak vznikne problém s novinárom, ktorý predáva články? Na Slovensku už boli noviny, ktoré otvorene priznali, že ich novinár takto postupoval a, samozrejme, vyhodili ho z denníka...-

      Tam je veľmi rýchly postup a veľmi rýchlo sa odchádza z novín. Novinári si musia uvedomiť, že komunikácia na Slovensku je taká, že sa veľmi rýchlo rozkríkne, kde sa dá kúpiť novinár a noviny potom majú problém s dôveryhodnosťou. Preto sa takýto novinár aj veľmi rýchlo odstavuje.

      -A čo ponuky typu – my vám dáme inzerciu a vy napíšte aj článok? Je to na Slovensku dosť rozšírená prax...-

      To je ďalší nešvár. Nemajú s ním problém novinári, ale skôr majitelia médií. Veľkí inzerenti im hovoria, že inde, keď dajú veľa inzercie, im urobia automaticky aj článok. Trend sa zatiaľ drží. Nás majitelia, ani šéfredaktor do ničoho netlačia, ale viem, že oni majú problémy to vysvetľovať inzerentom.

      -Spomínali ste, že firmy niekedy nie sú veľmi nadšené tým, že o nich píšete. Pokúšajú sa niekedy vyvinúť nátlak na to, aby pripravovaný materiál nevyšiel, alebo vyšiel v inej podobe?-

      Na mňa už ani nie, asi som na to príliš starý. Samozrejme, môžu povedať, že sa s nami nebudú rozprávať. Nevedia, čo všetko vieme a riskujú, že predsa len článok napíšeme s dôvetkom, že sa nám nechcú vyjadriť. Možno nie sú vždy nadšení, ale nemám pocit, že by veľa firiem s nami natvrdo odmietalo komunikovať.

      -A telefonáty typu "pán Beer, dôrazne vám neodporúčame toto napísať"? Alebo nepriamo na šéfredaktora, alebo majiteľov?-

      Čo ja si pamätám, dokonca sme z toho mali aj súdny proces, vyvolával a snažil sa šéfredaktora ovplyvňovať pán Binder. Bolo to v období, kedy Vodohospodárska výstavba získala kontrakt na výstavbu tunela Branisko. Mal som dobrý prehľad o stavebníctve, aj kvôli tomu, že moje prvé pôsobisko bolo v Inžinierskych stavbách, čo bola firma, ktorá robila diaľničné stavby. Tvrdil som, že Vodohospodárska výstavba nemá žiadne relevantné skúsenosti, ani referencie, aby vystupovala v tomto projekte. Pán Binder bol veľmi nervózny. A ako sa ukázalo neskôr, samotný tunel Branisko napokon bol celkom "prúser"...

      -Ak sa nemýlim, aj SIS-ka tento tunel po dva roky zahrnula do svojej správy pre parlament...-

      Treba rozdeľovať stavebnú časť tunela Branisko, urobenie "rúry" a technologickú časť. To, čo riešila SIS-ka, myslím, že sa viac týkalo technologickej časti a binderovci mali na starosti tú stavebnú.

      -Už ste nadhodili aj tému súdnych sporov. Týždenníky zvyknú uvádzať v článkoch celé mená firiem a osôb a ich prepojenia. Vždy sa však môže stať, že je reportér na falošnej stope. Ako sa dá minimalizovať riziko súdnych sporov, respektíve zabezpečiť, že ak nastanú, ich ustojíte?-

      Tvrdé overovanie správ. Je to veľmi ťažké, najmä v posledných rokoch, kedy má strašne veľa firiem svoje centrály na rôznych ostrovoch a daňových rajoch, alebo majiteľov skrýva na Cypre. My všetci pritom vieme, že za exotickými menami miestnych riaditeľov firiem sú Slováci. Alebo dokonca aj vieme, ktorí sú to Slováci a nemôžeme to napísať, lebo to zastupuje práve len nejaký formálny miestny cyperský riaditeľ.

      -Nie sú na to nejaké formulky typu „firma spájaná s osobou“...?-

      Nie, ten človek sa okamžite ozve, akože ho to spájame s dotyčnou firmou a že sa mýlime. Máme napríklad vážny problém. Je tu možno 20-ročné pôsobenie veľmi vplyvnej tzv. konkurznej mafie. V biznise na Slovensku všetci vedia, kto za ňou stojí, ale veľmi problematické je v novinách tých ľudí konkrétne označiť. Nanajvýš sa ukážu v bulvárnych novinách s novým autom či pochvalou ako sponzor niektorých aktivít. Či prezentujú sa ako biznismeni, ktorých reálne slovenské či české aktivity sú obvykle stratové. To ma dosť hnevá. Obvykle zarobili na konkurzoch v 90. rokoch alebo na sporoch so štátom. Podobne ťažké je to s pokladníkmi politických strán.

      -Predstavte si, čisto hypoteticky, že by zákon o preukazovaní pôvodu majetku aj reálne fungoval tak, že by na jeho základe prišli o celý majetok všetci, ktorí začiatočný kapitál svojho podnikania získali v 90. rokoch nelegálne. A okrem toho by sme mali na Slovensku inštitúcie, ktoré by tento zákon dokázali dôsledne realizovať. Koľko veľkých podnikateľov by tu ostalo?-

      Myslím si, že veľa. Za tých 20 rokov som ja osobne poznal veľa ľudí, ktorí tvrdo robili a dokázali vybudovať firmy. Nie sú všetky postavené len na privatizácii z 90. rokov. A aj tie, ktoré boli v tomto čase privatizované majú dnes často už druhého – tretieho majiteľa, ktorý musí pracovať štandardne. Za tých 20 rokov sa trh štandardizoval. Inak, aj keby sa dôsledne aplikoval tento zákon, nedal by sa im tento majetok zobrať. Často to bolo robené, keď už hovoríme o konkurznej mafii, na základe rozhodnutí súdov. Tí chlapi vedeli ovplyvňovať sudcov, majú na všetko reálne papiere. Všetko to sedí. Na Slovensku boli, a myslím, že aj sú, problematické súdy. To je najväčší problém v slovenskom biznise.

      -Vy ste sa v minulosti dosť veľa venovali obchodom v armádnej oblasti. Takýto novinársky záujem o témy občas spôsobí spätnú väzbu vojenskej tajnej služby o novinárove informačné zdroje. Nakoniec, len nedávno tu bola kauza s ministrom Galkom a odpočúvaním novinárov. Nestalo sa vám niekedy, že od vás neznáma osoba pod nejakou zámienkou mámila vaše informačné zdroje?-

      Dávame si veľmi striktne pozor, aby sme nikomu nehovorili o našich zdrojoch. Neviem si predstaviť, že by som vôbec niekomu hovoril, s kým sa stretám a rozprávam. Môže to vedieť môj šéfredaktor, ak má nejakú pochybnosť, odkiaľ ktorú informáciu máme. Nehovorím to ani kolegom v redakcii. Sú také pokusy v telefóne zisťovať, odkiaľ to máme, kto nám to povedal. Vychádzame vtedy zo známej formulky, že Slovensko je príliš malé, aby sa tu niečo utajilo. A svoj život podobne ako politici musíme prispôsobiť tomu, že ma môžu odpočúvať. A s radosťou nielen preto udržujem veľmi štandardné a konzervatívne rodinné zázemie.

      -Teraz žije Slovensko kauzou Gorila. Vyšiel prieskum podľa ktorého 70 percent ľudí Gorilu čítalo... Je to podľa vás reálne? Koľko percent ľudí podľa vás vôbec má na Slovensku prístup k  internetu?-

      To by som musel zavolať kolegom, ktorí sa venujú internetu. Ale 70 percent sa mi zdá veľmi uletené číslo.

      -Gorila má minimálne tri základné roviny. Jedna vec je to, že SIS niečo nahrala. To je potvrdené, ale nevie sa, čo to bolo. Druhá vec je, v ostatných rokoch sa v novinárskych a iných kruhoch objavovali rôzne materiály, a tretia vec je to, čo je teraz na internete. Do akej miery môžu byť tieto veci zhodné?-

      Neviem, do akej miery sú zhodné. Čo je ale skutočne pravda, že strašne veľa vecí z toho, čo sa v tom byte údajne rozprávalo, sa vo finále neuskutočnilo kvôli tomu, že došlo k zmene vlády. Neporovnával som, čo som videl v listinných veciach s internetom. Čo je ešte pred nami, pozrieť sa na exministra Jirka Malchárka. Veľmi veľa vecí v tej Gorile bolo takých, ktoré sa chystali a neurobili sa. A je pravda, že s tým človekom z Gorily má Malchárek firmu, na ktorú majú napísaný pomerne slušný dom, kde exminister býva. Ak získal pomerne slušné finančné prostriedky, za niečo ich musel získať. Predpokladajme, že to nie sú tie veci, ktoré sú odpočúvané v Gorile, lebo tie sa neuskutočnili.

      -Ktoré sa teda uskutočnili?-

      Ja vždy hovorím, že kasa v biznise cinkne, až keď sa niečo urobí. Čo mňa teraz vzrušuje, je nájsť to, čo bolo pred Gorilou a za čo tie peniaze automobilovému pretekárovi mohli dôjsť.

      -Súčasťou Gorily je plán na privatizáciu teplární, podľa ktorého hlavným dôvodom ich predaja bolo, že ich niekto chcel kúpiť a bol ochotný dať za to zodpovedajúcu províziu. Po štyroch rokoch prišla znovu pravicová vláda a minister hospodárstva Miškov oznámil zámer privatizovať teplárne. Prečo by sme mali veriť, že teraz bol zámer seriózny a nešlo o niečo podobné, ako v Gorile?-

      Moja výhoda je, že sledujem 20 rokov, čo sa dialo na Slovensku, dá sa to analyzovať. Pri teplárňach by som určite do privatizácie išiel. Veľké štátne teplárne trpia tým, že sa každé voľby mení manažment. Ten manažment si potrebuje zarobiť, vie, že je tam najviac na štyri roky. Robia sa tam pofidérne transakcie s nákupmi uhlia a všetkého možného. Tam by bolo dobré mať jedného štandardného investora, ktorý vie, že to kúpil na dlhý čas.

      -...problém je, že tieto teplárne majú často v mestách postavenie blízke monopolu...-

      Majiteľa musí strážiť Úrad pre reguláciu sieťových odvetví... Je dôležité, aby podnikateľské skupiny nemali vplyv na úradníkov na Úrade pre reguláciu sieťových odvetví (ÚRSO).

      -Je to podľa vás možné dosiahnuť?-

      Vždy tvrdím, že v ľuďoch je aj istá ovplyvniteľná zložka. Neviem, do akej miery, akí sú pevní, oni budú určite vyhlasovať, že sú pevní. Chcem len upozorniť na nedávny výrok šéfa ÚRSO pána Holjenčíka (predseda Rady pre reguláciu ÚRSO, pozn. TASR), ktorý povedal, že ÚRSO nikdy nebol taký nezávislý, ako je v tomto období. To znamená, že predtým bol menej nezávislý? Takže potom aj z tohto kontextu sa pozerám, že možno tieto veľké skupiny, ktoré získajú teplárne, nepôjdu za Holjenčíkom, ale pôjdu za politickými stranami, ktoré nominujú šéfa ÚRSO. Ale aj tak je to (privatizácia teplární, pozn. TASR) lepšie kvôli tomu, že tam príde kompetentný manažment, nie ako po každých voľbách si politické strany lámu hlavy, koho tam dajú. Privatizácia bude podľa mňa ani nie, že "kóšer", ale keď sa stretnú Penta, zahraničné firmy spravujúce energiu, ohlásili sa J&T, budú si vedieť aj ustrážiť politické vplyvy v rámci privatizácie. Bude to súťaž silných firiem. Ak by museli platiť politické strany pod stolom, tak ani nie preto, aby to získali, budú musieť totiž platiť reálne sumy v súťaži. Ale čierne peniaze môžu ísť kvôli tomu, aby im politici nerobili v súťaži problémy.

      -Hovoríte, že privatizácia sama osebe je legitímna téma a má svoj zmysel. Ako sa potom ale ubrániť tomu goriliemu pachu, keď príde ďalší tender?-

      Poviem jeden príklad. V Gorile sa píše veľa o bratislavskom letisku a musím povedať, že ja by som sa veľmi tešil, keby bolo sprivatizované. Paradoxne, aj keby niekomu strčili do vrecka. Zoberte si, letisko nikto neodnesie z Bratislavy a štátny rozpočet mal dostať asi 10 miliárd korún, plus vedenie, ktoré by bolo kompetentné, nemenilo by sa po každých voľbách. Namiesto toho, aby štát dostal do štátneho rozpočtu 10 miliárd korún, musel niekde nájsť viac ako dve a pol miliardy na to, aby sa letisko postavilo a stále nie je kompletne postavené tak, ako sa zaviazal záujemca o privatizáciu. Kde zohnať ďalšiu sumu na dostavbu, si teraz lámu hlavu a s vysokou pravdepodobnosťou to zas "cvakne" štát. A len dodám, že, samozrejme, nechávali pri stavbe firmy ako Ikores blízky k vplyvnej socialistickej strane. A extrémne predražené zakladanie stavby v podzemí. Základy stavby sa totiž ťažko v budúcnosti dajú preverovať, prečo boli podstatne drahšie, ako nakreslil projektant.

      -Hovorilo sa, že ak by sa bratislavské letisko spojilo s rakúskym Schwechatom, bolo by z neho nakoniec prevažne nákladné letisko, najmä aby nekonkurovalo Viedni...-

      Nákladné letisko by neurobili kvôli tomu, že Viedeň má silnú infraštruktúru pre cargo. Na to treba vybudovať infraštruktúru skladov na cargo a hangárov. Bratislava je dnes už vnútromestské letisko a veľa nočných letov by bol problém. Bratislava by nemohla byť nejaké vážne nákladné letisko. A teraz si zoberte, že sa zaviažete miestnej vláde, zložíte peniaze na účet, zainvestujete asi päť miliárd starých korún do nového terminálu letiska a potom budete chcieť, aby bolo cestujúcimi nevyužité? Nedáva to logiku. Tie ponuky (na privatizáciu, pozn. TASR)  prišli v období, kedy sa o kríze ani netušilo. Dnes, musím povedať, že samotný Schwechat je možno úplne rád, že to nesprivatizoval, lebo prepad dopravy je reálny. To, že sa letisko nesprivatizovalo, vidím ako tvrdé poškodenie štátu a štátneho rozpočtu.

      -Hovorilo sa aj o privatizácii železničného Carga, ktoré má problémy dlhé roky...-

      Myslím, že ľudia, ktorí sú v Cargu, sa veľmi momentálne snažia, ale zase - v minulom volebnom období boli kvantá nezmyselných zákaziek pre politicky spriaznené firmy, čo by normálne uvažujúci vlastník určite nerobil. Peniaze sa vyťahovali zo štátnej firmy do privátnych. Dnes je dôležitejšie ako investigatíva dozerať na to, či biznis so štátom funguje na nejakej logike. To je výzvou pre novinárov, pozerať sa, či politici nakladajú s naším majetkom zmysluplne. Gorila je určite morálna škoda, ale všetci sme vedeli, že na Slovensku to takto nejako funguje, akurát na to neboli papiere. Neočakávam veľmi, že sa niečo prudko zmení okrem toho, že si budú politici a ich pokladníci dávať viac pozor. A to sa tu ešte podstatne väčšie škody robia zlými nákupmi služieb, tovarov, IT infraštruktúry do štátnych či pološtátnych firiem a nekompetentnými rozhodnutiami máloskúsených politikmi nominovaných manažérov.

      -V každom prípade jedno aj druhé sú škody, čiže asi by bolo dobré, keby vývoj išiel tým smerom, že by sa tie škody zmenšovali. Je na takýto vývoj šanca?-

      Je šanca, ale nie, že ľudia začnú byť morálnejší alebo politici kompetentnejší. Šanca zase vyplýva z ekonomiky, kvôli tomu, že bude menej peňazí a nezmyselné rozhadzovanie. A keď sa Slovensko zaviaže, že nebude robiť deficity nad nejakú úroveň, politici sa budú musieť začať správať veľmi úsporne...

      -Dá sa zadlžovať tak, aby sa to v danom roku nerátalo do deficitu, napríklad cez PPP projekty...-

      Bol taký pokus, cez PPP projekty, ale tam bude tiež musieť dôjsť k prehodnoteniu. Myslím, že politici budú pritlačení, lebo Slovensko si potrebuje stále požičiavať na zahraničných trhoch a keď sa ukáže, že nevieme hospodáriť vo vymedzených mantineloch, tak sa buď stane, že naše dlhopisy nebude nikto chcieť, alebo si bude za ne pýtať strašne veľké úroky.

      -Očakávate tak ako väčšina, že Gorila dopadne podobne ako hlas podobný Ficovmu alebo podobné kauzičky, ktoré sa objavia vždy niekoľko mesiacov pred voľbami, alebo tentoraz, keď ministerstvo vnútra tvrdí, že rozbehlo naozaj vážne vyšetrovanie, budú padať aj hlavy?-

      Prvý problém je, že nie je reálny zvukový záznam, tí ľudia môžu stále hovoriť, že to niekto vyfabrikoval...

      -...nakoniec v tých papieroch alebo na internete môžu byť aj vyfabrikované veci, aj by som sa čudoval, keby neboli...-

      Neviem. Mne sa to zdá dôveryhodné. Ale tí ľudia môžu obranu postaviť na tom, že je to niečo vyfabrikované. Čiže sa bude čakať, či sa niekde objaví zvukový záznam, o ktorých sa hovorí, že sú všetky skartované. Druhá vec, vyšetrovací tím bude musieť ísť po finančných transakciách. Tam je problém, že sú to záležitosti, ktoré sú vzdialené sedem, možno aj osem rokov, lebo sa treba pozerať na finančné transakcie, ktoré sú spred obdobia Gorily. Som skeptik.

      -Čo by ste chceli v novinárskom živote dosiahnuť, alebo už ste dosiahli všetko? Medzi ekonomickými novinármi ste pojmom už dnes...–

      Ekonomický novinár slávu neurobí, tá sa robí v telke. Ale musím povedať, že ekonomická žurnalistika je pre mňa stále vzrušujúca. Keď si tak niekedy listujem noviny, hovorím si – Bože, keby som bol športový novinár, to by bol „prúser“. A živiť sa tým, že sa budem pozerať, ako niekto strieľa góly, alebo ako uteká...

      -Aj šport má svoje ekonomické pozadie a niekedy veľmi zaujímavé...-

      Musím povedať, že práve my sme prišli prví s informáciou, koľko zarába pán tréner Weiss a na internete to malo dlho rekordnú návštevnosť. Neviem, či to bola ekonomika alebo šport. Asi pre ľudí bolo vzrušujúcejšie to číslo ako futbalová teória.

      -Máte pocit, že píšete o základoch spoločnosti? O tom, čo v skutočnosti spoločnosťou hýbe?–

      Určite áno. Spoločnosťou hýbu peniaze. Čiže tu je ten fundament. Mne sa zdá, že, žiaľ, politika je len akási nadstavba peňazí. Chcem, aby sme ukazovali, ako to Slovensko funguje, a to je momentálne ciel.

      -Napríklad bývalý šéfredaktor Trendu Rado Baťo odišiel robiť hovorcu premiérke. Neláka vás preskočiť na druhú stranu? Povedzme do politiky alebo robiť hovorcu nejakej veľkej firmy?-

      Nie. Hovorcu určite nie. Ale myslím, že ten Rado bol u premiérky v inom postavení. Bol skôr jej poradca. Ja som nenašiel takého  favorita, za ktorým by som išiel, ale zasa ani netvrdím, že umriem v Trende. Momentálne som spokojný. Majitelia nehovoria, ako mám písať a o kom mám písať a nerobia nátlak na redakciu, čo je veľký benefit. Len nikdy nehovorím nikdy. Už som sa poučil. Napríklad som svojho času povedal, že sa nikdy nepresťahujem do Bratislavy a už som tu.

      Rozhovor s Gabrielom Beerom je súčasťou cyklu Novinári v multimediálnom projekte Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.

TASR

      df ed Kľúčové slová: SR-Osobnosti-tváre-myšlienky-novinári-Beer-ZVUK-webnet -EOD-