Prečítané: 208x

View the embedded image gallery online at:
http://www.cestovatel.eu/aktualne-cislo/1533-mantova#sigProGalleria09c0ad9782

Ráno v Shakespearovom meste

Mantova alebo aj Mantua, ako sa jej niekedy zvykne hovoriť, patrí stále k neobjaveným skvostom talianskej Lombardie. Lombardia sa stala synonymom pre Miláno, no okrem mesta, kadiaľ kráča móda, ukrýva v sebe mnoho vzácnych, neprávom opomínaných pokladov. Aj človek, ktorý v Taliansku nikdy nebol, by vedel rozprávať o jeho čare. Niečo na tom naozaj bude... Kdekoľvek totiž návštevník zablúdi, nájde niečo, čo ho prekvapí, poteší a pohladí na duši. Mantova je presne taká. V tomto meste sa malé očakávania menia na krásu starobylého mesta s dláždenými ulicami, v ktorých sa odohrával nielen kus z príbehu nehynúcej lásky medzi Rómeom a Júliou ale aj Verdiho Rigoletto.

Prichádzať do Mantovy znamená neubrániť sa obrázku pripomínajúcemu fatamorgánu. Mesto ozdobené vežičkami kostolov a starobylými budovami akoby rástlo priamo z vody. Keď prídete bližšie a na brehu uvidíte mohutnú kamennú pevnosť, záhada je rozlúsknutá. Okolo Mantovy je niekoľko jazier, preto sa z diaľky zdá, že mesto nemá základy na pevnej zemi ale na jemne sa vlniacej hladine. Cesta Via Legnago vedúca priamo k pevnosti je z jednej strany obmývaná jazerom Lago di Mezzo a z druhej jazerom Lago Inferiore.

Bolo by zvláštne, keby takáto zaujímavá poloha už od nepamäti nepriťahovala ľudí. Pred tritisíc rokmi tu svoje útočisko našli Etruskovia a po nich, ako aj v celej starovekej Itálii, prevzali žezlo vlády Rimania. V podvedomí Rimanov sa stala Mantova miestom, odkiaľ pochádzal obľúbený básnik Vergílius. Ovládať jeho básne bolo už v tých časoch znakom prestíže. Dejiny kráčali ďalej a civilizácie jedna za druhou nechávali v meste svoje stopy. Byzancia, Longobardi, Frankovia alebo Svätá rímska ríša. Počas renesancie sa Mantova vyšvihla dopredu a stala sa pôsobiskom významných maliarov, učencov, básnikov, spisovateľov a získala lichotivú prezývku La Gloriosa. V 18. storočí ju však stratila a s rozpínavosťou Habsburgovcov jej hviezda pomaly zhasínala.

Staré mesto začína priamo za hradom Castello San Giorgo z konca 14. storočia. Okolo neho je vyhĺbená priekopa plná prenikavo zelenej farby a z nej stúpajú do výšky niekoľkých metrov hnedo-oranžové múry. Rohy má spevnené ťažkými hranatými vežami a priezory pre lukostrelcov smerujú priamo k jazerám. Turisti prichádzajú, aby sa prešli hradnými sieňami a na stenách hľadali známe umelecké diela, ktoré tu po sebe zanechal Andrea Mantegna, maliar z druhej polovice 15. storočia. Jeho špecialitou bolo freskové maliarstvo. Vyzdobená miestnosť, ktorej vdýchol život svojím štetcom, sa volá „manželská izba“.

Stačí, keď hrad obídete dookola a odrazu sa Mantova mení na staré mestečko vydláždené kamennými uličkami. Z opačnej strany stojí Kniežací palác s malým priľahlým námestím. Za jeho bránami sa skrývajú ďalšie menšie námestia, niekoľko nádvorí a dokonca až 500 izieb. Medzi 14. a 17. storočím nechala palác postaviť veľmi bohatá rodina Gonzaga, ktorá si z Mantovy spravila svoje sídelné miesto. V paláci žila rodina necelých 400 rokov, až do roku 1707, kedy nad oblasťou začal rozprestierať krídla čierny habsburský orol. V roku 1519 žila za múrmi paláca Isabella d´Este, markíza z Mantovy, ktorá stála v popredí talianskej renesancie. Túto zaujímavú ženu uctievali básnici, umelci, maliar Tizian namaľoval jej portrét, priatelila sa s kráľmi, s kráľovskými rodinami a jej vplyv siahal dokonca až k pápežskému stolcu. Vonkajšia fasáda paláca hneď prezradí, že sa za ňou musela tvoriť história tohto mesta. Má niekoľko poschodí. Na prízemí sa kamenné stĺpy klenbami dotýkajú jeden druhého a o čosi vyššie zdobia stenu jednoduché gotické okná.

Človek by si mohol povedať, že podobných miest je v celom Taliansku neúrekom. Každé mesto má však svoju vlastnú dušu. Tá mantovská má podobu nádhernej architektúry vyšperkovanej zdobenými námestiami. Ulica je zložená z niekoľkých vedľa seba stojacich domov, pričom každý z nich má inú farbu, pred ich ťažkými bránami parkujú autá alebo neodmysliteľné mopedy. Medzi domami sa objaví obrovský obdĺžnikový priestor vyplnený námestím Piazza Sordello. Dominuje mu Katedrála, ktorá síce nezaujme svojou monumentálnosťou, ale čo zanedbala pri veľkosti, poľahky doženie výzdobou. Na vrchole gotickej fasády z bieleho kararského mramoru skamenelo niekoľko postáv. Zahľadíte sa na ňu a máte pocit, že pred vami stojí staroveký chrám. Štyri stĺpy sa jemne ponárajú do vybielenej steny a nesú trojuholníkový tympanon. Dnes patrí k najobľúbenejším mantovským svätostánkom, čo dokazuje množstvo jeho návštevníkov. Prvý kostol vyhorel koncom 9. storočia a trvalo takmer 500 rokov, kým na jeho miesta vyrástla Katedrála, bez ktorej by Mantova nebola tým, čím je.

Námestie pomaly ožíva, v kaviarni s reštauráciou na rohu začínajú vykladať stoličky. Už len chvíľka a vzduch sa zaplní vôňou ranného capuccina s chrumkavým croissantom. Niektorí prídu a posedávajú tak dlho, kým si prečítajú celé hrubé noviny, iní zase, obrazne povedané, nechajú naštartovaný svoj moped, hodia do seba maličký pohárik silnej kávy a miznú za kamenným oblúkom... Z úzkych uličiek sa vynára vysoká veža tehlovej farby ozdobená veľkými hodinami. Blížime sa k námestiu Piazza delle Erbe v samotnom srdci mesta. Pekne ho dotvára kolonáda z 15. storočia ukrytá medzi domami. Zbieha sa sem niekoľko uličiek a každá sa líši od tej predošlej. Kvetinárstvo ponúka voňavú krásu, bicykle stoja opreté o storočné stĺpy domov, nad mestom panuje pokoj, ticho, uličkami sa prechádzajú domáci a hŕstka turistov. Námestie začína vysokou vežou a druhá veža čaká na jeho opačnom konci. Tu však ide o krásny orloj s obrázkami všetkých znamení. Priamo v jeho tieni spočíva neveľká románska rotunda San Lorenzo. Je najstarším kostolom celej Mantovy a leží kúsok pod úrovňou dnešnej ulice. Kedysi tu stál chrám zasvätený bohyni Venuši, no po ňom nezostalo nič. V 11. storočí tu vyrástla rotunda. Jej vnútro je pomerne strohé, vyplnené stĺpmi a výklenkami, no kde tu možno vidieť zvyšky starých fresiek. Na jednej je dokonca znázornený aj patrón rotundy, svätý Laurinec, zahalený v horúcich plameňoch. Rodina Canossa sa pri stavbe nechala inšpirovať jeruzalemským Božím hrobom. Zdá sa, akoby v Mantove bol všetko pripravené na jednej kope. Turista tak ani nestihne vnímať okolie, pretože spraví pár krokov a cestu mu „zahatí“ pamiatka. Basilica di Sant´Andrea ústi do malého námestia splývajúceho so susedným Piazza delle Erbe. Pôsobí najmohutnejšie zo všetkých mantovských kostolov. Tento obrázok dokonale dotvára zašpicatená veža. Svojím výzorom viac pasuje do oblasti Benátok, ale v tom má tiež Taliansko svoje čaro. Miešajú sa tu štýly, chute, vône... všetko namiešané v presnom pomere, aby sa každému táto krajina dostala priamo pod kožu.

Basilica di Sant´Andrea ukrýva vzácnu relikviu. V zlatej nádobe sa nachádza hlina, do ktorej sa vsiakla krv Ježiša Krista, keď bol na Golgote pribitý na kríži. Podľa legendy ju tu nechal rímsky vojak Longinus, ktorý vošiel do dejín tým, že kopijou pichol do jeho tela. Po návrate z Palestíny mal posvätnú hlinu zakopať práve v Mantove. Na Veľký piatok sa tu konajú veľké ceremónie a do baziliky prúdia zástupy ľudí. Jedna z postranných kaplniek dokonca slúži ako miesto posledného odpočinku pre Andrea Mantegnu, maliara, ktorého osud sa prepojil s mestom. V Mantove sú krásne staré aristokratické domy. Dávajú mestu veľkolepý renesančný nádych doby, kedy sa jej ulicami prechádzali učenci, maliari, spisovatelia alebo iní umelci. Niektoré domy sú pokreslené nádhernými freskami, ktoré však, bohužiaľ, nahlodáva čas. Zobrazujú postavy vojakov, výjavy z bitiek, návraty do miest naznačených na horizonte alebo zúrivé boje uprostred poľa. Veselšie výjavy možno nájsť na miestnej tržnici. Sídli v dome, za aký by sa nemuselo hanbiť ani múzeum umenia. Medzi arkádami majú obchodníci svoje stánky s kvetmi, ovocím, zeleninou alebo preslávenými mäsovými výrobkami z okolia mesta. Aj gastronómia dodáva Taliansku správny šmrnc. Takmer každé mesto má svoje typické jedlo a pre Mantovu sú najcharakteristickejšie „tortelli di zucca“ alebo teda tortelíny plnené tekvicou.

Spleť uličiek nás vedie opäť k brehom niektorého z jazier. Naokolo sú chodníky pre bežcov, cyklistov aj chodcov, ktorí si tak môžu vychutnať prírodu, aj keď sú stále jednou nohou v meste. Miestni na svoje mesto nedajú dopustiť. Veď ako inak by sa mohla Mantova umiestniť v talianskom rebríčku spred pár rokov na prvom mieste čo sa týka kvality života? Pri odchode sa s Mantovou nelúčime, určite sa ešte stretneme...

TOMÁŠ KUBUŠ

CESTOVATEL 2 2012