Prečítané: 217x

View the embedded image gallery online at:
http://www.cestovatel.eu/aktualne-cislo/1535-argentina#sigProGalleria5294573dea

Argentína, druhá najväčšia krajina juhoamerického kontinentu, si u turistov získala popularitu najmä očarujúcou prírodou a neopakovateľnou atmosférou miest Buenos Aires, Salta, Mendoza či Cordoba. Na jednej strane sú lákadlom sedemtisícové vrcholky Ánd, na strane druhej divoká džungľa, preslávená pampa ale aj nádherné ľadovce či jazerá.

Vodopády Iguazú Jedným z najkrajších miest v Argentíne sú celkom určite vodopády Iguazú. Ešte donedávna boli vodopády ukryté uprostred zelenej džungle. Ležia v provincii Misiones, priamo na severnej hranici Argentíny s Brazíliou a podobne ako Viktóriine vodopády na rieke Zambezi a Niagarské vodopády medzi USA a Kanadou, tvoria hraničnú čiaru medzi dvoma štátmi.

Blízkosť mohutného vodného živlu nám už z diaľky evokoval temný hukot, k oblohe sa dvíhali stĺpy vodnej pary a miestami bolo cez hustý prales vidno na horizonte nádhernú dúhu. Napätie sa stupňovalo. Podobné pocity mal zrejme v roku 1541 aj prvý biely človek, ktorý uvidel „Veľké vody“, objaviteľ Don Alvar Núnez Cabeza de Vaca. Ešte šťastie, že španielsky dvor chcel zlato a o vzdialené vodopády uprostred pralesa nemal záujem. Svet sa tak začal dozvedať o Iguazú až začiatkom 20. storočia.

O niekoľko minút sme zastali priamo pred Garganta del diablo – Diablovým pažerákom. Prvý pohľad na stĺpy padajúcej vody doslova vyrážal dych. Na jazyk sa tisli slová vzrušenia, na rukách naskakovala husia koža. Pred nami padalo, miestami až do osemdesiatpäť metrovej hĺbky, dovedna 275 kaskád! Nikto nepočul vlastného slova, vôkol oblaky pary, na horizonte kontrasty zeleného pralesa a azúrovej oblohy. V období dažďov je objem prietoku ohromujúcich 12 tisíc kubických metrov za sekundu, čo je približne šesťnásobok Dunaja. Niekoľko minút sme lačne hltali nádherný obraz, až sa zrazu ozvalo spoza chrbta: „Pozrite, hore nad vodopádmi sú ľudia!“ To znelo priam neuveriteľne. Ale skutočne, priamo nad obrovskou vodnou lavínou sa mihali drobné postavy. Viac nám nebolo treba, rýchlo sme stúpali čoraz vyššie k hrane vodopádu. Cesta viedla po úzkych pralesných chodníkoch kombinovaných s mostíkmi ponad vodu, miestami nám to pripomínalo Plitvické jazerá. Nakoniec sme zastali priamo nad zívajúcou priepasťou, tvárou v tvár zúriacemu živlu. Od dravého prúdu nás delilo len niekoľko centimetrov a na pohľad krehká železná konštrukcia.. Fascinujúce divadlo! Niet sa čo čudovať, že v roku 1986 bol tento prírodný úkaz zapísaný do Zoznamu prírodného dedičstva UNESCO.

Buenos Aires – Dobrý vzduch

Hlavným mestom krajiny a zároveň jedným z najfascinujúcejších miest sveta je pätnásť miliónové Buenos Aires. Už pri prílete lietadlom vyzeralo z výšky niekoľkých kilometrov skutočne úchvatne. Kam len oko dovidelo, pravouhlá pavučina usporiadaných ulíc, šeď mestských štvrtí a impozantný dojem znásoboval pohľad na kalné vody La Platy, obrovskej delty najväčšej argentínskej rieky Parana. Opustení a bez znalosti jazyka sme sa ocitli na letisku, ktoré je od samotného Buenos Aires vzdialené približne tridsať kilometrov. Autobusom je to do centra dobré dve hodiny, taxíkom podstatne menej. Už o niekoľko minút sme sedeli v staručkom žlto-čiernom Peugeote, akými sa to po cestách len tak hmýrilo. „O chvíľu prídeme na najširší bulvár sveta Avenida Nueve de Julio,“ vysvetľoval nám zmeskou španielskej angličtiny taxikár, ktorého štýl jazdy vyvolával zimomriavky po celom tele. Nekonečná ulica, ktorej centrum je pri betónovom obelisku na priesečníku Diagonal Norte a Avenidy Corrientes, sa skutočne rozrástla do nevídaných rozmerov. Pripomínala gigantického hada, ktorého kostru tvoria tisíce budov, v jeho útrobách trúbi desaťtisíce áut a hmýria sa státisíce ľudí. Napriek apatii voči betónovým veľkomestám, Aires nám po úvodnom šoku ukázalo lepšiu tvár. Nevidno tu uponáhľaných, naškrobených biznismanov, ani štýlových raperov či ostrých chlapcov. Zväčša len prirodzených, ležérnych ľudí. Po úvodných zmätkoch sme tak pocítili pravý dych Južnej Ameriky. Chaos na cestách, tisíce ľudí... predsa všetko t pôsobí „temperamentným pokojom“. Akoby bez prehnaných materiálnych ambícii. Príjemnú atmosféru dodáva uliciam aj množstvo parkov a alejí. Či už na samotnej Avenide de Julio, na plaza de Mayo priamo v centre mesta alebo v nádhernom parku pred starým, tridsaťposchodovým mrakodrapom Kavanangh – neodmysliteľnej dominante mesta. Navyše, Buenos Aires je považované za hlavné mesto tanga. Jeho tóny počuť na každom rohu ešte aj dnes, v dobe rocku a popu. Tomu akoby nasvedčoval aj samotný názov, Buenos Aires – Dobrý vzduch. Nám sa ale na um tisli aj prirovnania ako – Paríž Latinskej Ameriky.

Provincia Jujuy a indiánske sviatky

Popri mnohých prírodných a kultúrno-historických zaujímavostiach patrí Argentíne jeden smutný prím. Na takom obrovskom území sa, až na malé výnimky, prakticky nezachovalo žiadne pôvodné obyvateľstvo. Dnes tu žije len niekoľko desiatok tisíc Indiánov. Svoje tradície a zvyky si dokázali udržať najmä na severozápade krajiny v provincii Jujuy, niekoľko indiánskych ostrovčekov je v močaristom Gran Chacu, pričom Patagonci na juhu v Ohňovej zemi sú ohrození vyhynutím. Snáď aj preto, že slávna ríša Inkov sa dotkla územia Argentíny len okrajovo. Práve v provincii Jujuy, severne od miest Salta a Tucumán, kde je indiánske povedomie dodnes skutočne veľmi silné. A sem sme sa rozhodli zavítať aj my.

Ručička výškomeru postupne stúpala. Tisícpäťsto metrov, dvetisíc, dvetisícdeväťsto metrov nad morom. Niekoľko posledných kilometrov prudkého stúpania uprostred kopcov a ocitli sme sa v Humahuace, priamo uprostred provincie Jujuy, neďaleko bolívijských hraníc. Dnes už môžeme pokojne povedať, že Humahuaca a vôbec celá Jujuy je súčasťou Argentíny iba preto, že nejaký usilovný geodet zakreslil hranice o kúsok na sever. Nepatrí však do Argentíny ani charakterom kraja ani ľuďmi, všetko Indiánmi kmeňa Kečua. Ocitli sme sa na chudobnej náhornej plošine Altiplano, ktorá len omylom nepatrí pod Bolíviu. Hneď po prvých metroch v uličkách mesta sme sa mohli presvedčiť o popularite agua ardiente – ohnivej vody. Po uliciach sa tmolili desiatky pripitých Kečuov vo fantastických pestrofarebných krojoch. Indiánska populácia severnej Argentíny a Bolívie totiž práve na prelome mesiacov február a marec oslavuje sviatky diablada – vyháňanie diabla a v tomto čase sa konajú v Južnej Amerike najväčšie karnevaly pôvodných obyvateľov. Aj my sme sa ocitli vo víre tanca, zábavy, masiek a potokov alkoholu. Úvodné obavy vystriedalo nadšenie a po niekoľkých hodinách sme už aj my boli súčasťou pestrofarebného tancujúceho hada…

Jozef Terem

www.dobrodruh.sk

CESTOVATEL 2 2012