Michal Orolín

- slovenský i svetový horolezec

Pred 40 rokmi vystúpil na Nanga Parbat. Skoro neznámy príbeh. A nové pohľady.

Čo robíte 40 rokov od vášho výstupu na Nanga Parbat?

„Momentálne som na dôchodku. Napriek tomu žijem stále aktívne, veľa času venujem lietaniu a tiež leteckej firme TECH-MONT Helicopter Company s.r.o., ktorú vedú moji synovia. Teda pokiaľ majú na mňa nervy.“

Takže ste vymenili pohľad z vysokých končiarov za ten z lietadla?

„Nie celkom. Prakticky odjakživa ma napĺňali dve lásky. Hory a lietanie. Lákali ma výšky, lezenie po stromoch, dobrodružstvá. Vyštudoval som za leteckého mechanika a pokiaľ to bolo popri lezení len trochu možné, moje kroky viedli na letisko. Ale bola to zároveň výhoda. Potom, čo zanecháte jedno, ostane vám druhé. Akoby plynulý prechod, od zamestnania k zamestnaniu. Malebné vrcholy vymenili plechové krásky.“

Kedy prišlo prvé zoznámenie sa s lezením, horolezectvom?

„Niekedy v devätnástich.  No volanie hôr  existovalo dávno predtým. Napokon, narodil som sa  v kolíske Vysokých a Nízkych Tatier.“

Späť k vášmu výstupu na Nanga Parbat. Ako prví občania Československa ste spoločne s Ivanom Fialom zliezli osemtisícovku. V danom čase za daných podmienok, či okolností, mimoriadny výkon. Vraciate sa k tejto udalosti často?

„Áno, spomínam rád. Išlo totiž nielen o prelom v slovenskom (československom) horolezectve, ale predovšetkým o prelom v rámci krajín východného bloku. Dostať sa nad osemtisíc metrov, to už niečo znamenalo.“

Zmenu v osobnom živote, zvýšený záujem o vašu osobu?

„Život naruby.  Prijal nás prezident, tiež predseda vlády. Rozpútali sa besedy, prichádzali pozvania zo zahraničia, z NDR, Maďarska. Skrátka, boli toho plné noviny a časopisy.“

Ak by dnes niekto dosiahol podobný úspech, domov by cestoval prezidentským špeciálom...

„Veď to aj vtedajší československý prezident Ludvík Svoboda sľúbil. Keď vylezieme, príde lietadlo. Prišlo, ale nie do Pakistanu. Do Popradu.“

Vy ste z Pakistanu neleteli?

„Kdeže! (Smiech.) Ani tam, ani naspäť. Namiesto toho sme sa trmácali autom tri týždne. Starou Tatrou 138. Zo Starého Smokovca, cez Sovietsky zväz do Baku, loďou naprieč Kaspickým morom do Iránu, Afganistanu a tak až Pakistan. Opačným smerom potom cez Irak, Sýriu, či Turecko. Všetko na korbe tatrovky. Pražilo slnko, nemali sme na nej ani plachtu. 14 ľudí, šesť a pol tony expedičného materiálu pod vami.“

To znie neuveriteľne, čitatelia musia krútiť hlavami...

„A to je nič! Rok predtým sme cestovali na Haramoš (pohorie Karakoram) „vetrieskou“. Dosahovala maximálnu rýchlosť 60 km/h. Paradoxne doprava až takým problémom nebola. Skôr vybaviť všetky potrebné povolenia.“

Napriek tomu sa po ceste stalo niečo, čo takmer ohrozilo váš výstup na Nanga Parbat.

„Mali sme „menšiu“ nehodu. Tesne za afgánsko-pakistanskými hranicami, naladení myšlienkou, že spomínaná štreka čoskoro pominie. Viezol som sa s kamarátmi rumunským gazíkom, našim sprievodným vozidlom, v ústrety havárii. V takýchto momentoch človek pozabudne, že v Pakistane sa na rozdiel od Afganistanu nejazdí po pravej strane, ale vľavo. Zrážka s nákladiakom našťastie dopadla dobre. Našli sme sa síce 15 metrov od auta, no prakticky bez vážnejších zranení. Horšie vyviazol gazík. Nepojazdný putoval do opravy. Opäť sme sa s ním stretli až na ceste späť. Fušerskú robotu aj tak nezakryl. Pri jazde Sýriou nám odletelo koleso...“

Kto expedíciu financoval? Dnes je všeobecne ťažké zohnať sponzorov.

„Po fabrikách, kompetentní mali záujem. Napriek  podpore i tu treba zložiť ružové okuliare. Zohnať valuty nešlo iba tak. Niekedy sme nemali peňazí, ani jedla. Hladovali sme.“

Čo poplatky spojené so samotným výstupom?

„Vtedy ešte neexistovali. Nie je to ako v súčasnosti, keď výpravy odvádzajú štátu (Nepál, Pakistan) tisícky dolárov, aby vôbec mohli liezť. My sme živili dôstojníka a skupinku Hunzov. No a samozrejme platili karavánu, ktorá nám priniesla výstroj pod Nanga Parbat. Posledný, asi päťdňový úsek bolo potrebné odšliapať.“

Hunzovia? Niečo ako šerpovia v Nepále?

„Huzovia sú obyvatelia vysokohorských pakistanských dedín, obrábajú polia. Rozhodne ich nevychovávajú ako šerpov. Výprava vybrala 4-5 najodvážnejších. I tak však s nami išli maximálne do tretieho vysokohorského tábora. Oni sa jednoducho báli, nemali skúsenosti, zručnosti. Jeden tam dokonca zahynul. Následne vypovedali „poslušnosť“ definitívne.
Taká hora ako Nanga Parbat sa nedá vyliezť za jeden deň...
„Skutočne. Najdôležitejšia je aklimatizácia, aspoň trojtýždňová. Telo musí byť pripravené. Človek vyjde do 5000 metrov, najprv nespí dobre. Ale obecne si myslím, že aklimatizovať sa dá bez väčších ťažkostí do 6500-7000 metrov. Až potom môžu nastať komplikácie. Preto napríklad horolezci stavajú vždy niekoľko výškových táborov a pendlujú medzi nimi. Hore – dole.“

S rastúcou nadmorskou výškou ubúda kyslíka, krv sa horšie okysličuje. Je nutné pohybovať sa nad hranicou smrti čo najrýchlejšie? Každá minúta navyše môže vyjsť draho.

„Hlavne treba byť opatrný. Koncentrovať sa, dodržiavať zaužívané veci, mať správny srdcový rytmus. Napríklad prejsť 20 krokov a zastaviť sa.“

A čo dodržiavanie hygienických návykov?

„Uf, toto môže viesť dokonca k nezdaru v pokuse o vrcholový útok. Niektorí kolegovia deň pred výstupom nejedli, aby nemali potrebu. Najmä veľkú. Malá potreba sa dá urobiť do konzervy aj v stane. No ak je človek dehydrovaný, neje, sú s tým obrovské problémy. Poznám horolezcov, ktorí prežívali z veľkej potreby hrôzu. Vysušený, tvrdý extrakt. Sily vám to teda nepridá...“

Prejdime radšej na príjemnejšiu tému. Vám sa vrcholový útok s výstupom na Nanga Parbat podaril.

Áno, vrcholová skupina okrem mňa s Fialom pozostávala ešte z Ľuda Záhoranského a Milana Kriššáka. Napokon sme vyšli dvaja. Ale tešila sa aj tak celá výprava. A sám, hoc aj vyčerpaný a chudý, prežíval som ohromnú radosť. A chvíľami som neveril, či to bolo naozaj, či to bol len sen.

V roku 1980 vám vyšla kniha „Strmé cesty k Himalájam“, kde všetko popisujete. Neuvažovali ste neskôr nad napísaním ďalšej publikácie?

„A o čom by som písal? O ťažkom živote pod rotorom? (Smiech.) Nemyslím si, že mám až tak čo povedať. Možno ešte Patagónia. Prvovýstup severozápadnou stenou na Fitz Roy v osemdesiatom druhom. Jeden z mojich top výstupov. Odborníci si ho vážia.“

Za rozhovor ďakuje Peter Procházka

NANGA PARBAT
= „Hora smrti“ (do r. 1990 pri pokusoch vyliezť na vrchol zahynulo 70% horolezcov)
9. najvyšší vrch sveta (8125 m. n.m.)
najzápadnejšia osemtisícovka
leží v pohorí Himaláje (Pakistan)
prvovýstup: Hermann Buhl (Rakúsko 1953)
českoslov. prvovýstup: I. Fiala, M. Orolín 1971

Michal Orolín
narodený 1. okt. 1943 v Kravanoch
popredný slovenský horolezec
zaslúžilý majster športu, držiteľ zlatého odznaku JAMESU a čestného odznaku HS
lezecké destinácie: Vysoké Tatry, Alpy, Nórsko (Romsdal), Kaukaz, Pamír, Karakoram, Himaláje, Aljaška, Patagónia


CESTOVATEĽ 01 2012

• < Predch.
• Nasl. >