Prečítané: 645x

{yoogallery src=[/obrazky-k-clankom/2011-04-15000-km-na-motorkach] height=[150] width=[200] title=[15000 km na motorkách]}

Na kávičke s Ing. Igorom Šimkom, spolumajiteľom martinskej cestovnej kancelárie SOLARTOUR

Nasledujúce rozprávanie odporúčam prečítať aj tým, ktorí si myslia, že Igora Šimka poznajú, že o ňom vedia všetko. Omyl. Ani my, ktorí pôsobíme v cestovnom ruchu, sa občas dobre nepoznáme. Každý má vo svojom živote niečo, čo nás prekvapí. No a pán Šimko je vášnivý motorkár. V tomto roku najazdil vyše 15 000 kilometrov na dvoch extrémnych výpravách. Prešiel južným tureckým pobrežím Čierneho mora, pozrel sa do Batumi, kam sme voľakedy chodili na dovolenky, navštívil Gruzínsko, Arménsko, ruské kaukazské republiky, prešiel naprieč Moldavskom, Ukrajinou. Partia bola najskôr päťčlenná, po ťažkej havárii v Moldavsku sa ešte stále doliečuje Alenka, jej manžel a syn druhú výpravu už neabsolvovali. Veď mama – žena bola v nemocnici.

Trochu ma prekvapili dve trasy prakticky jedným smerom. Ibaže, z Ruska do Gruzínska sa cestovať nedalo. Museli ísť znovu cez Turecko, odkiaľ to bolo bez problémov. Alebo? Z Ruska sa dalo ísť do Abchádzska, do slávnej oblasti okolo Suchumi, odtiaľ je vraj ľahké podplatiť na hranici kontrolu a dostať sa do Gruzínska. Bez vstupnej pečiatky by to však „smrdelo“ kriminálom… Pán Šimko mi odovzdal aj akýsi denník z oboch ciest. Vyberám aj z neho. Sme však dvaja ľudia, ktorých zaujíma cestovný ruch a tak sme veľa debatovali o možnostiach dovoleniek v oblastiach, ktoré zatiaľ nenav-števujeme.

Napríklad, čo poviete na dovolenku v Turecku, pri Čiernom mori. Nikto nemá taký dlhý úsek Čierneho mora ako Turecko. „Zrejme je to tam vybudované aj na cestovný ruch, ale skôr pre domácich. Nevideli sme jediné cudzie auto a neviem, či je to vhodné pre našu klientelu. Sú tam, samozrejme, pláže, aj pekné mestá pozdĺž Čierneho mora, ale komunikácia často vedie popri pláži, na druhej strane cesty je smetisko a 50 metrov odtiaľ je nové sídlisko. Tu treba na vybavenosť okolo Antalye jednoducho zabudnúť.“

Preskočme teraz na druhú stranu. Ešte žijú pamätníci, ktorí poznali dovolenku na Kryme, alebo v Soči, kde budú ZOH. Stále sa krútime okolo Čierneho mora…

„My sme po roku 1989 ako jediná cestovná kancelária na Slovensku vozili klientov na Krym. Lietali sme z Popradu do Simferopoľu. Potom sa začali konflikty medzi Ruskom a Ukrajinou… Prešiel som si teraz, po sedemnástich rokoch miesta, kde sme vozili ľudí, je to plné, plné, plné Rusov a Ukrajincov. Na cestách sú samé zápchy. Krym je neskutočne plný, akurát nás sa to netýka.“

Načali sme aj Azovské more. Z toho však výprava videla málo, ťažko sa vyjadrovať k dovolenkovým možnostiam v tejto časti sveta. No potom prišlo na rad bájne Soči.

„Išli sme sa do Soči pozrieť, ako sa pripravujú olympijské hry. Vyviezli sme sa hore lanovkami. Je to jedno obrovské stavenisko. Rozprávali sme sa s domácimi, ako to bude so snehom. Krútili hlavami a tvrdili, že treba veľa šťastia, aby nejaký sneh vôbec bol. Inak, je to nepredstaviteľná investícia. Do Soči sa budujú autostrády. Celá krajina je zapadnutá prachom…“

Potom sme hovorili o kvalite ciest. Oproti Moldavsku a Ukrajine má Rusko lepšie cesty a aj viditeľne vyššiu životnú úroveň.

„A to sme boli vlastne najmä v oblasti Kaukazu. Boli sme v Ruskej federácii, aj keď napríklad Severné Osetsko má vlastné označenie štátu. Nie RUS ale RSO, Republika Severná Osetia. Pár dní po návrate sme sa dočítali o teroristickom útoku vo Vladikaukaze… Inak je to krásna krajina. Stretli sme sa aj so slovenskou horolezeckou výpravou na Elbrus, čo je najvyšší vrch Európy a dostali sme sa do výšky nad 4 000 metrov. Lanovkami a po ľadovci ratrakom.“

Odbočil som trochu od témy, lebo ma veľmi zaujímalo Arménsko, prvá kresťanská krajina na svete.

„Na jednej strane nepredstaviteľná chudoba, na druhej strane okázalé majetky. V Jerevane je taká koncentrácia super luxusných áut, aké som nevidel nikde v Európe. Je to krásna krajina, i keď chudobná, aj čo sa týka možností obživy. Niet riek, niet pôdy, málo stromov. Boli sme pri jazere Sevan, pozreli sme si staré kláštory a chrámy, to bolo nádherné, úžasné. Len veľká bieda. Ale… kresťanské tradície cítiť aj v strave. Lepšie som sa tu najedol.“

Poďme teraz k najsilnejšiemu zážitku. Najsilnejšiemu možno aj preto, lebo v oblasti Kaukazu sa dá nájsť aj bohatstvo a vzhľad miest ako niekde vo Švajčiarsku. „Oblasť Kislovodsk, Minerľnije vody, kúpeľné mestá, ktoré ma prekvapili čistotou, s nádhernými parkami, no nie pre našich dovolenkárov. Hotely sú plné a ceny sa pohybujú od 100 eur na noc. Bežné sú aj 300 eur. A to musíte mať na ubytovanie šťastie. Všetko je plné bohatých Rusov. Vo Vladikaukaze nás nechceli ubytovať v hoteli, nemali voľné miesto pre cudzincov, len pre Rusov. Skončili sme v miestnom verejnom dome, kde sme prenocovali. Samozrejme, že sme odolali ponuke.“

Je úžasné, čo človeku prináša cestovanie. A je dobré, ak mu každá cesta prinesie nejaké nové poznanie. Nemusí to mať charakter extrémnosti, domov sa však človek môže vrátiť duchom trochu bohatší.

Ľ. MOTYČKA

Zo zápisníka

Telefonát na slovenské zastupiteľstvo do Moskvy… pracovník videl problém v tom, že nemáme gruzínske víza. Upozornili sme ho, že do Gruzínska víza nepotrebujeme a tak nám dal radšej mobil na konzulku. Po udaní presnej polohy sa Igora opýtala, do ktorého štátu vlastne chceme prejsť???

Zo zápisníka

Z Batumi ideme do Tbilisi. Krajina ako skanzen, opustené obchody, kolchozy, fabriky, na domoch sa nedá poznať, či ich stavajú, alebo tak 50 rokov stoja. Našli sme predajňu Suzuki – unimobunka, aj tak sme však náhradnú reťaz nedostali. Prichádza búrka, hľadáme hotel a večeriame na izbe, lebo kuchyňu majú, no reštauráciu nie.

Zo zápisníka

Hranice do Turecka prechádzame za pár minút. Zastavujeme vo Vadizii, krásne údolie. Ostať, alebo pokračovať? Pokračujeme. Chyba. Prichádza búrka. Horský priechod je bez asfaltu. Všade blato, voda, kamene, tma, potom prúdy vody, katastrofa. Sme na pokraji síl…

Zo zápisníka – Moldavsko

Nemocnica: röntgen na chodbe, stará vŕtačka na prevŕtanie kolena, šváby, neidentifikovateľná kaša, smeti vyhadzované z okien, ale ochotní a milí ľudia. Riešime nehodu, policajti stále od nás niečo chcú a nevedia čo, upresňujeme príchod leteckého špeciálu, aby Alenku odviezol z Kišineva do Žiliny. Odtiaľ do Martina sanitkou. Igor našiel kupca na vrak motorky, policajti nám ju nechcú vydať…