Prečítané: 385x

Počítajme v korunách. Čo prinesie zima? Pomôž si človeče, aj Boh ti pomôže.

Skúsme to znovu. Počítajme v korunách. Na túto myšlienku ma naviedol kamarát v Banskej Bystrici na Radvanskom jarmoku. 2 eurá – sto gramov klobásky. Veď to je 600 korún za kilogram. Sám klobásy robím, viem, že sa zmestím pod 4 až 5 eurá za kilogram. Chápem nájmy, mzdy, energie, réžiu, dane....Nezašli sme však s niektorými cenami príliš ďaleko? Keď som v kolibe videl v cenníku halušky s pohárom zakysanky za 7 a pol eura, vyšla mi cena 225 korún. V poriadku, ak na to niekto má, nech kupuje. Ja som musel ísť k niečomu lacnejšiemu, čo však tiež bolo nechutne drahé. Vybrať jedlo z mrazničky, rozmraziť ho a inkasovať 5 eur, teda 150 korún – a nebolo ani teplé, veď to je nechutné. No a ponúknuť kúsok syra z mrazničky a s hranolkami z mrazničky skoro za 3 eurá, teda 90 korún, to je tiež predražené. Ak nerátam benefity v podobe kvapkajúcej prepálenej masti. Kukurica z mrazničky, ledva zohriata, za 1 euro, teda 30 korún, to je tiež privysoká cena. Pretože cena a kvalita kráčajú ruka v ruke. A nakoniec, aj to, čo je lacnejšie, je určené pre ľudí, nie pre prasce. Chýba úcta k ľuďom?

Chyba je aj vo mne. Keď som miesto espressa dostal do umelohmotného pohárika trošku riedkej instantnej kávy, mal som spolu so sumou 1 euro 60 centov, teda 48 korún, slečne v bufete kávu vyliať na hlavu. Ona mnou, ako zákazníkom, určite pohŕdala. A čo ja, stále budem ohýnať chrbát?

Videl som na mnohých výletoch, ako si ľudia sadajú na lavičky a vybaľujú obložené chleby. Videl som kúpaliská, na ktoré chodili návštevníci s cestovnými chladničkami. Múdri ľudia, brániaci sa nenažranosti. Nectia si ich ako hostí, ani oni si nectia tých, ktorí ponúkajú mizerné a teda aj predražené služby.

Našťastie som videl aj vynikajúce reštaurácie, koliby i salaše s cenami, ktoré boli o trochu nižšie ako kvalita. A tam bolo vždy plno. Nech sa podobní nadšenci stávajú príkladom do budúcnosti. Lebo oni sú budúcnosťou poctivého turizmu založeného na úcte k zákazníkovi, ktorá postupne prináša aj úctu k ľuďom, ktorí pracujú v službách.

Nedajme sa. Príliš sme si zvykli počítať euro sem, euro tam. To nie je jedna koruna, to je 30 korún.

A to je letná sezóna ešte oveľa lacnejšia ako sezóna zimná. Tiež si poriadne rozmyslime, kde necháme peniaze. Čo nám za ne ponúkajú, či ide len o chladnú kalkuláciu nákladov, splácania úverov a ziskov pre elitu a s mizernými platmi pre radových zamestnancov, alebo či ide o slušnú a korektnú ponuku služieb. Pretože aj energie sú drahé, všetko niečo stojí, vždy však z toho musí vyjsť rovnováha ceny a kvality. Rozhodne nakoniec počasie. Ak bude dosť snehu, ožijú aj menšie strediská bez zasnežovania. Ak bude dosť hostí, na svoje si prídu všetci. Držím palce najmä tým, ktorí sa nespoliehajú na krátku zimu, ale majú sezónu počas celého roka. Ľahšie sa im dýcha, skôr nazbierajú aj na investície.

A ak bude menej snehu? Aj lacné turistické chodníčky sa zídu, aj najrôznejšie služby, ktoré majú letný, či mimosezónny charakter.

Konkurencia je obrovská. Máme tu predsa ešte aj ponuku nádherných exotických zájazdov, ciest za slnkom a teplom. Egyptské ceny sú viac ako konkurencie schopné a nakoniec, nejde len o jednu krajinu. Ponuka rastie a človek si vyberie, či prežije zimu v rade na vleky, či nepôjde smerom do Rakúska alebo Talianska, či Francúzska, prípadne či ho nezláka priezračné exotické more v Karibiku, na Seycheloch alebo v Spojených arabských emirátoch. Alebo v Thajsku, vo Vietname....stop! Musím zastaviť vymenúvanie. Celý svet je pripravený rozmaznávať a usmievať sa aj na slovenských hostí.

Ešte dobre, že mnohí na to nemajú. A musia ostať doma. Ak vo svojej blízkosti nájdu dostatočnú ponuku, a nemusia to byť len superatrakcie veľkého biznisu cestovného ruchu, o nič neprídu. Záleží naozaj od regiónov ako dokážu pomenovať a objaviť svoje krásy i zaujímavosti. Nie som padnutý na hlavu, viem, že väčšie investície potrebujú peniaze. A bez všemocnej pomoci štátu a Bruselu sa naozaj nedá všetko urobiť. Prvou podmienkou je urobiť niečo aj bez pomoci, ukázať konkrétne výsledky.

Potom sa skôr podarí dostať sa k prostriedkom z EÚ a od štátu. I bez pomoci sprostredkovateľov, ktorí si za to inkasujú vysoké percentá. Ešte keby tak príslušní úradníci neostali pri posudzovaní projektov, ale keby tým malým a úradnícky menej zbehlým pomohli s administratívou. Chcem priveľa?

Veľa, veľmi veľa vecí sa dá urobiť aj za málo peňazí. Dôkazy o tom prináša mesiac čo mesiac aj náš časopis. I teraz máme napríklad Spišský salaš, kde sú dokonca hrdí na to, že pomoc nedostali, nemuseli platiť úplatky a predsa veľa urobili. Sú v bezprostrednej blízkosti Spišskej Kapituly a tak si človek pri pohľade na plné parkoviská naozaj povie:“ Pomôž si človeče, aj Boh ti pomôže.“

Ľubomír Motyčka

Vydavateľ a šéfredaktor, ktorý žije v eurách a počíta v korunách.

CESTOVATEL 10/2011