Titulné foto – pláž Caska ráno
Vlašiči appp. sídlisko staré olivovníky v centre mesta Pag
Bože môj – VRAŽDA?
Nevedel, čo má so sebou robiť. Tváril sa akoby nič, ale ona to musela cítiť. Bola akási iná. Inak sa správala, často mlčala, častejšie sa stretávala s kamarátkami a keď sa rozhovorila, najčastejšie na tému rozvod. Nie, že by sa chcela rozvádzať. Ale, koľké rodiny tak končia? Ako žijú osamelé ženy s deťmi potom? Až príliš často hovorila na túto tému.
A bola aj iná, akú ju spoznal pred vyše desiatimi rokmi. Po prvom dieťati sa nič nezmenilo, ostala jej krásna, štíhla postava a keď mali voľno, keď dali syna k starým rodičom, milovali sa aj trikrát denne. Zmena však prišla po druhom pôrode. Prsia už neboli pevné, narástol jej zadok a na bruchu sa jej robili záhyby. Stále držala nejakú diétu, asi jej preto ráno veľmi páchlo z úst a večer, keď si líhala do postele, už ju nebolo cítiť parfémom, ale skôr potom z unaveného dňa. Sem-tam sa totiž ani neosprchovala. Nesmierne živé deti, plné energie, akoby z nej vyciciavali všetku silu.Niekedy si aj vzdychla, že by potrebovali aspoň osem rodičov. Zaspávala vyčerpaná a milovali sa stále zriedkavejšie. Nakoniec, ani on už nemal tak často chuť. A keď, tak obyčajne po takom dni v práci, keď trochu flirtoval s kolegyňami. To ho neraz nabudilo. Ktovie, čo to v človeku je, že vždy túži po tom, čo nemá. Počul rôzne teórie o samcoch, ktorí chcú rozosievať okolo seba semeno, ale akosi sa mu to protivilo. Človek je predsa ľudská bytosť, nemôže byť len samcom a samicou. Ale čo s tým robiť? Kamaráti sa nad tým asi nezamýšľali. Sem-tam zahli. S nejakou vydatou ženou, ktorá asi tiež chcela skúsiť niečo iné a bola rada, že sa nikto nič nedozvie. Zle bolo, ak sa niektorá zamilovala a chcela sa rozviesť. A potom znovu vydať. Ale, to by on nechcel. Preboha, ako by mohol žiť bez svojich detí.
Už rozmýšľal aj o rozvode. Len tie deti, keby sa tak nevrhali na svojich rodičov, keby tak spontánne a nadšene nedávali najavo, že všetci patria spolu. Miško už chodil do školy, Elenka do škôlky a boli vo veku, keď ešte zbožňovali svojich rodičov. Netušili, že rodičov trápi stereotyp každodenného života, že si s ním nevedia poradiť. Ona bola ako slniečko. Stále usmiata a zjavne zamilovaná do ocinka. Teda, aj do mamičky, ale ocinka zbožňovala. Chlapec bol vážnejší a stále chcel riešiť nejaký problém. Popri tom bol aj tvrdohlavý. Nerád sa podriaďoval autorite.
Pomôže dovolenka? Tá musí byť. Deti už od zimy hovoria o mori. Aj vlani boli. Letecky v Bulharsku. No a tohto roku im to na lietadlo jednoducho nevydá. Najmä Miškovi sa lietanie veľmi zapáčilo, Elenka akoby z toho ešte nemala rozum. More sa však páčilo obidvom. A vlastne aj rodičom. Len ani vtedy akosi nedokázali nájsť cestu k sebe. Ktovie prečo. Celý čas ostali napätí, akýsi nespokojní. Akoby im vo vzťahu niečo chýbalo. A mali aj spoločnú izbu s tromi posteľami. Elenka, čo aká maličká, spávala medzi nimi a dokázala zaplniť obidve postele. Aj vlny na pláži boli celý čas nejaké priveľké. Stále sa báli o deti. Keď išli k moru, nemali chvíľku pokoja. Ponúkol žene a deťom dovolenku autom. Hneď na začiatku sezóny. Ešte aj Miška vezmú zo školy trochu skôr, hneď po konferencii. Učitelia to síce nemajú radi, ale ešte sú nižšie ceny, aj apartmán sa dá ľahšie zohnať. Ktovie, prečo sú škole tak veľmi proti tomu. Niekedy to vyzerá ako praobyčajná závisť. Spomínal si na vlastné detstvo, keď ho rodičia takto zobrali skôr na dovolenku a jedna učiteľka mu zhoršila známku. Vraj, keď sa ide túlať a rodičom nezáleží na známkach a vysvedčení…
Na nejakej prezentácii v jednom hypermarkete, už ani nevie kde, mu dali mapu ostrova Pag. Hneď ho zaujala. Dokonca ešte skôr, ako sa do nej pozrel. Na ostrove bol totiž už dvakrát. Prvý raz ešte za socializmu, ako chlapec, druhý raz pomerne tesne po občianskej vojne. To už ako zarábajúci mládenec a šiel tam s partiou. Spomienky má rôzne. Ako chlapec sa šnorchloval, vyťahoval z dna mušle, pozoroval chobotnice. Až kým nemal kožu okolo gumeného krytu okuliarov vyžratú od soli. Vtedy mu mama šnorchlovanie zakázala a on trucoval v tieni tamarišky. Len tak plávať? Odmietol ísť do mora.
Otec sa nadchýnal autami všetkých značiek. Novalja „patrila“ Nemcom. Kým sa oni prechádzali, Nemci navštevovali večer reštaurácie. Kým jeho rodičia sem-tam dovolili kúpiť si zmrzlinu, Nemci sedeli pri fľašiach vína a pečených rybách. Kým jeho otec neustále kontroloval auto, či je zamknuté a na noc skladal stierače – vtedy sa na Slovensku vo veľkom kradli, Nemci nechávali kľúče v autách s otvorenými oknami. Nech sa v nich vetrá. Taká bola vtedy Novalja. Mondénna, priam luxusná.
Potom tam už bol ako mládenec. S výbornou partiou. Nemci nikde, mnohé reštaurácie pozatvárané, zovšadiaľ dýchala chudoba a akási beznádej. Bolo len dva, či tri roky po občianskej vojne a turistický priemysel sa ešte ani nezačal rozvíjať. Tovaru v obchodoch málo, zato na plážach bolo miesta viac ako dosť. Šli na dvoch autách a tak obehali okolo všetky možné pláže. Našli aj jednu v Metajne, nudistickú. Len chvíľu sa ostýchali, rýchlo si zvykli na to, že bez mokrých plaviek je vlastne lepšie. Nazabudne na to, ako hanblivo vliezal do mora. Dievčatá sa tíško chichúňali a on nevedel, ako sa zbaviť erekcie. Bola tam jedna pekná Češka. S trochu červenými prsiami a s bielym zadočkom. Asi sa len postupne osmeľovala. No, z vody mu bolo tiež nepríjemné vychádzať. Jej chlad spôsobil, že ho mal celkom maličký. Postupne si však zvykol. A prestal sa pozorovať. Nahotu prijímal ako niečo prirodzené a normálne.
No a zašli si aj na pláž Zrče. Kúsok od Novalje. Na to nerád spomína. Ešte to nebolo to čo dnes, žiadna nová Ibiza s nekonečnými diskotékami, ale už sa to začínalo. Ako všetci, aj on si kúpil marihuanu. Nezažil žiadny zázrak. Tak vyhulil ešte jednu. A ešte jednu. Na druhý deň mu bolo strašne zle. A tak to už viac neskúšal. Len po rokoch sa dozvedel, že to bola len nejaká slabá tráva a tá, čo sa pestuje dnes pod umelým osvetlením, je niekoľkonásobne silnejšia. A jeden jeho vtedajší kamarát na marihuanu nabehol. Neskôr aj na pervitín. Už je z neho invalidný dôchodca. S diagnózou schizofrénia.
Teraz bol zvedavý. Ktovie, ako Zrče vyzerá dnes. Videl reklamu, na internete opisujú túto pláž ako novú Ibizu, chodia tam slávni diskdžokeji a vôbec, Zrče je in. A deti má príliš malé na to, aby ich niečo také mohlo ohroziť.
Na počudovanie, manželka hneď súhlasila. Len sa trochu bála, ako to dopadne s ubytovaním. Predsa len, ísť s deťmi do neistoty sa jej nechcelo. Nebudú dlho hľadať ubytovanie? „ Neboj sa, cesta nepotrvá dlhšie ako desať hodín. Nie je to ďaleko. Akurát si urobíme nejaké zastávky, keď sa deti už budú veľmi nudiť. Vyrazíme o tretej v noci a po obede, niekedy okolo druhej, budeme v Novalji. Na internete si pozrieme, aká je tam ponuka.“
„A nebolo by lepšie kúpiť si pobyt rovno v nejakej „cestovke“? Pýtala sa ustaraná žena. „ Bolo, ibaže nikto tam nič neponúka. A potom, boli by sme priviazaní na to jediné miesto. Takto si povieme, kde sa nám najviac páči.“
Žena sa uspokojila, akoby jej na tom ani veľmi nezáležalo. A on si už zase netrúfol navrhnúť trasu, ktorá ho ako chlapca očarila. To otec šiel smerom na Plitvické jazerá a kúsok za nimi odbočil na Obrovac. Ešte dnes si pamätá, že to bola hrozná cesta. Ale tie výhľady! Vo chvíli, keď sa dostali nad more, jeho rodičia ochkali a nadchýňali sa. Opúšťali Velebit s jeho rozorvanými skalami, studničkami, alpskými lúkami a tmavými smrekmi. Pod nimi, z výšky viac ako 800 metrov nad morom uvideli more. Aj on, aj rodičia to zažili vtedy prvýkrát. Pod nimi skalnaté, akoby holé ostrovy, modré zátoky a zase ostrovy a až potom, niekde v diaľke neprerušovaná modrá farba. Kde-tu uvideli jachtu, maličkú ako detská hračka.
Cesta dole, do Karlobagu, bola taká silná, že si to stále pamätá. Vysekaná do skál, kľukatá a niekde i nadstavovaná, lebo na dva prúdy nebolo dosť miesta. A tak chvíľami šli akoby priamo nad priepasťou. Do toho intenzívne vyspevovali cikády, čo otca pomýlilo, skoro až vydesilo. Nemal to odkiaľ poznať. Na jednej plošine aj zastal. Bál sa, či sa niečo nepokazilo na aute. Taký to bol všade sa rozliehajúci zvuk. Úžasný zážitok. Okrem toho, cesta je tam teraz už určite lepšia.
Ale nie, to by sa ich cestovanie natiahlo. Pôjdu pekne po diaľnici, odbočia na Senj a po ceste trajektom to už bude len pár kilometrov do Novalje. Mohli by ísť aj na Zadar a po moste. Takto to však bude kratšie. A deti nech sa tešia, že sa prevezú na lodi.
Pár dní pred dovolenkou vzťahy v rodine akoby otepleli. Možno aj preto, že k sebe trochu zľahostajneli, prestali toho druhého meniť podľa svojich predstáv. Ona ho nechala, nech študuje mapy a získava informácie o ostrove, a už dva týždne dopredu sa balila. Žeby to robila z pocitu radosti z blížiacej sa dovolenky? A stále opakovala, že veď auto odvezie a nikdy nevedia, čo sa môže stať. A tak to s batožinou vyzeralo, akoby sa natrvalo sťahovali .Prejavila sa aj ako praktická žena. Nakúpila topánky do vody. Chorvátsko je Chorvátsko, nebudú odkázaní len na piesočnaté pláže. Darmo jej muž tvrdil, že na Pagu je ich dosť. A večer pred odchodom napiekla bryndzové pagáče. Deti ich majú radi a keď budú veľmi otravovať, vždy im strčí nejaké do ruky. Aj si zajedia, aj dajú pokoj.
Ukázalo sa, že deti sú najmenší problém. Prvú hodinu sa pozerali do tmy, páčili sa im svetlá miest a dedín, ale aj svetlá oproti idúcich áut. Nadchol ich most v Komárne, rozľahlý Dunaj, no keď platil za diaľničnú známku, už spali. A potom vlastne celý čas. Nudné maďarské diaľnice prešli, ani nevedeli o detvákoch. Zobudili sa až Chorvátsku, na benzínovej pumpe. Hneď si vyžobrali nanuky, ktoré zlízali ešte skôr, ako rodičia stačili vypiť kávu. A potom zase spali. Aj počas pomalého úseku cesty, keď pri Senji opustili diaľnicu a prešli na kľukaté horské cesty. No a potom na cesty popri mori. Trajekt, ten ich samozrejme zaujal. Kdežeby ostali v aute. Rodičia museli za nimi bežať až na najvyššiu palubu. A asi by pristali, keby sa plavil oveľa dlhšie. Nielen tých desať minút.
Na jedno už zabudol. Na holé, vetrom v zime bičované skaly. Skutočná mesačná krajina. Manželka sa aj trochu s obavami pozerala okolo seba, ale on ju ubezpečoval, že to bude lepšie. A naozaj, ako opustili prístav, hneď za skalami lemovanou zákrutou sa objavili prvé vinice. Slnko pieklo ako šialené a keď prišli do Novalje, odvšadiaľ sa ozývali cikády. Tie manželku roznežneli a už akoby sa ani netrápila, kedy a kde zoženú ubytovanie. Spoľahla sa na muža a ona len nadšene ochkala, keď zastali na platenom parkovisku v strede letoviska.
V informačnom centre im dali adresu nejakého apartmánu. Na okraji dediny. Nuž tak tam zašli. No, niečo strašné. Trojposchodové paneláky, nikde ani človiečika, len kde-tu parkovalo auto. Apartmány na predaj a niektoré, tie čo si už ktosi kúpil, sú aj na prenajímanie. Pôsobilo to ako mŕtve sídlisko. „ Poďme preč“ rozhodol manžel, deti ešte driemali a manželka na počudovanie neprotestovala. Vrátili sa do blízkosti centra, do kľukatých uličiek, kde tiež už stáli vedľa seba nové a pyšné apartmánové domy, kde však predsa len žili aj miestni obyvatelia. A hneď v prvom dome mali voľný apartmán. Dokonca ešte aj za veľmi rozumnú cenu. Ešte dobre, že si v banke nevymenili veľa kún, domáca pani aj tak chcela iba eurá.
Deti sa prebrali, vyťahovali z auta hračky, ktoré si vzali so sebou a nadšene ich nosili na prvé poschodie. Výhľad na more nemali, asi preto to bolo aj lacnejšie, aj voľné. A dom stál zo dvesto metrov od mora. Terasu však tienila nielen markíza, ale aj veľká borovica plná cikád. Čert však teraz ber terasu, poďme k moru. Batožina ostala na dlažbe v kuchyni a ponáhľali sa k vode.
Bolo to trochu blúdenie. Ktovie ako tu stavajú domy, ale na bočné uličky sa nedalo spoľahnúť. Neraz viedli do dvora. Museli ísť po hlavnej ceste. S úzkym chodníkom a rušnou dopravou. Ale potom, keď kúsok od mora objavili supermarket a na križovatke cukráreň – síce bez zákuskov, ale s bohatou ponukou zmrzliny, keď na korze zašumeli palmy a smerom k pláži deti okamžite lákali stánky s predraženými maličkosťami, napätie definitívne opadlo. Zmenilo sa na netrpezlivé detské šťastie morachtivých nedočkavcov.
Ostali hneď na kraji. Nebudú hneď na prvý deň chodiť ďaleko. Rozložili si ležadlá a hurá do mora. On na slnku rýchlo zaspal. Našťastie, už slablo a prestávalo nemilosrdne hrýzť. Ona bdela. Niekto predsa musel na deti dávať stále pozor. Zavládla však skoro všeobecná spokojnosť. Dokonca, keď sa pán rodiny zobudil, šli sa prejsť popri zátoke. Na skalách, na jej konci sa vždy kúpali naháči. Ale, teraz to vyzeralo akosi inak. Neboli tu ani len ženy hore bez. Vraj je to nezdravé. A na konci pláže ich čakal nápis. No FKK. Takže, holí sa tu kúpať nemôžu. Zato skaly obsadili hlúčiky mladých ľudí, nedočkavo čakajúcich na nočné diskotéky. Čas si krátili fajčením marihuany. „ Aha, tak toto je asi tá lepšia, morálnejšia spoločnosť . Žiadna poburujúca nahota, len drogy.“
Zastavili sa v supermarkete, kúpili si čerstvo upečené grilované kura, nejaký chlieb, mortadelu, syr a mlieko. Lebo, ráno budú zase hladní. A domácej sa opýtal, ako to je vlastne s morálkou. Nuž, vraj pán farár sa pohoršoval nad nudistami, aj kázal o tom v kostole a keďže sú všetci bývalí komunisti dnes veľkí katolíci, rozhodli sa miestnu FKK pláž zrušiť. A čo drogy? Proti tým pán farár nenamietal. Aspoň nie tak hlasno, aby prehlušil hlas peňazí, ktoré sa okolo drog šíria. „ Keď už sme tá nová Ibiza?“ trochu smutne si vzdychla domáca a na chvíľku sa jej v očiach objavil smútok. Ale len na okamih. Pred hosťami treba ukazovať milú a usmiatu tvár. Aj rakiju naliala, aj im dala ochutnať miestnu špecialitu, pažský syr. Ale iba kúsok. Po niekoľkých dňoch, keď už bola naša rodina múdrejšia, vedela, že oviec je málo, krátko a málo doja, už v júni v suchu zasychajú vemená a tridsaťdekový kúsok syra vyjde zhruba na 20 EUR. A predávať sa smie len tu, na ostrove Pag. Ako nejaký chránený regionálny produkt. Je to jednoducho vzácnosť, s ktorou sa nikto nerozhadzuje.
Deti si v aute cez deň pospali, ale večer boli nekonečne unavené. Malá Elenka zaspávala už za stolom. A ani syn sa nebránil posteli, hoci ani zďaleka ešte nebola tma. V diaľke sa dokonca stále usmievalo zapadajúce slnko. A tak si otec sadol na terasu, popíjal kávu a rozmýšľal. Žena sa akosi pridlho zdržiavala v kúpeľni. „ Asi zase niečo perie. Ona vlastne stále niečo perie.“ Vo vlastných myšlienkach cítil akúsi trpkosť. Zanedbávaného muža? Veď ona sa vlastne vôbec nezaujíma o jeho veľkého koníčka, o včelárenie. To sa jej páčilo, dať domácej pohár medu. Podľa starých zvykov, keď hosť vždy niečo prinesie. A veď zase aj dostane. „ A ozaj, na pláži boli niektoré veľmi pekné ženy. No, niektoré sa vedia udržať. Radosť pozrieť. I keď treba priznať, že do lepšieho priemeru patrila vlastne aj jeho žena. Schudla? Ani ten zadok nemala taký veľký.“
Konečne prišla. Sprevádzala ju vôňa parfumu, mala oblečenú minisukňu, nie nejakú veľmi vyzývavú, ale keď si prehodila nohu cez nohu…Oči si výrazne namaľovala a vtedy si všimol, že má aj upravené nechty. Výrazne nalakované. Na rukách i nohách. Prsia jej napínali tričko a ozaj, nezosvetlila si vlasy? Ako to, že si to nevšimol?
Vraj kúpila aj fľašu vína. Ani to v nákupnom zhone nezbadal. I keď je pravda, po toľkých kilometroch má nárok všeličo nevidieť. Naliala a aj keď pravidelne nefajčila, zapálila si s ním. Cítil, že je akási uvoľnená. Alebo s ním flirtuje?
Nevedel o čom má s ňou hovoriť. Hlavou mu lietali najrôznejšie témy. Najradšej by jej porozprával, ako je to toho roku so včelami. Že konečne má zase dosť medu a podarilo sa mu vychovať už dva odložence. Aj nové matky už začali klásť. Na dovolenku im dal po vyše kilogramu medocukrového cesta. Znáška síce pokračuje, ale ktovie ako sa to zmení. A odložence aj tak treba stále podnecovať. Je to však to, o čom chce jeho žena hovoriť, o čom chce počúvať?
Mohol by jej spomenúť aj to, že vo firme sa darí. Nedávno však mali doma, najskôr hlučnú a potom tichú domácnosť. Dostala anonymný email, že tam má frajerku. Čo vôbec nebola pravda. Len s ňou trochu flirtoval. Priťahovala ho. Anonym prišiel asi aj jej domov, lebo už sa s ním nechcela ani rozprávať. Nerozbije si predsa manželstvo. A tak, aká nevera. Keby sa žena stále nekrútila len okolo detí, nebehala za chorou matkou a nechodila na pohárik s kamarátkami, možno by si ani nezaflirtoval. Veď on má deti rád a rád má vlastne aj svoju manželku, len niekedy sa mu žiada niečo viac, ako mu nadelil osud.
Pohár vína vypili skoro mlčky. „ Tak čo, deti zaspali?“ „ Pravdaže, po ceste sú unavené. Aj ja mám akési spuchnuté nohy.“ Zasekla sa, akoby práve to nechcela hovoriť a jemu hneď preletelo hlavou. „No a zase mi bude rozprávať čo ju bolí.“
„ A inak, ako sa ti tu vlastne páči?“ „ Príchod bol hrozný. Tie holé skaly sú deprimujúce.“ „ To je východná strana ostrova, odtiaľ v zime fúka z Velebitu silný vietor. Ale, západná strana ostrova je zaujímavejšia. Smerom na sever sa dokonca začínajú sady starých olivovníkov. A veď aj tu. Samé borovice a na korze aj palmy. Iný svet.“ „ A tých mladých čo je tu?“ „ To vieš, skoro každý týždeň sú na Zrče nejaké koncerty a to ich láka z celej Európy. Na Ibizu sa dá cestovať len letecky, tu sa chytili aj autobusové zájazdy.“
A zase mlčali. Vypili ešte po jednom pohári vína, uznali, že sú unavení, že prvý deň je už taký a šli spať. Nevedel čo má robiť. Už sa tak dlho nemilovali, že netušil ako začať. Aj bol unavený, aj mal chuť, aj sa mu žena páčila, ale čert vie, čo to je v človeku. Niekedy si sám postaví nejaký múr a nevie nájsť dvere. A ktovie na čo myslela ona. Obaja sa pozerali do stropu, až kým ich nepremohla únava. Nakoniec, čo mali robiť. Už si zvykli, že ráno sa len málokedy zobúdzajú vyspatí. Elenka je najlepší budík v rodine. Keď má ísť do škôlky, budí sa po pol siedmej, keď je voľno, už pred šiestou. Plná energie a nadšenia z nového dňa.
Ani nevie, kedy zaspal a už s ním lomcovala Elenka. Ešte nebolo ani šesť hodín. Aj Miško sa zobudil skôr ako inokedy. Plný plánov na lovenie mušlí. Žena ešte spala, nechal ju na pokoji a deťom urobil raňajky. A vlastne aj sebe. Čo má urobiť žene? Potešilo by ju to? Ale, čo vlastne jedáva na raňajky? Veď to ani nevie. „ Mamičke urob chlebík s masielkom a vareným vajíčkom.“ Pomohla mu dcérka, keď videla ako stojí v kuchyni a rozmýšľa. Odkiaľ vedela, že si nevie poradiť? „ Rada má aj tvoj medík.“ No, ani to nevedel. Urobil jej teda chlieb s maslom a medom. A vlastne aj sebe. Deti dostali po hrnčeku granka, sebe uvaril kávu.
Žena si dlho nepospala. Elenka s Miškom sa čoskoro poškriepili a zobudili ju. Oči mala trochu rozmazané, večer sa neodlíčila a asi aj trochu smutné. Rozžiarili sa však pri pohľade na raňajky. „ Vieš ty, kedy si mi naposledy pripravil jesť?“ A toto neznášal. Vždy nejaké výčitky. Prečo si nevie zahryznúť do jazyka, prečo mu musí stále niečo vyčítať. „ Ale, ďakujem“ povedala veselším hlasom, možno trochu sileným a bozkala ho na líce. Akoby sa na ústa bála. Alebo ešte neprišiel vhodný čas? Výčitku tým však zmazala a obaja sa na terase tešili z pekného rána, zatiaľ čo deti sa v izbe medzitým aspoň trikrát povadili a trikrát pomerili.
Pamätal si na piesočnatú pláž Planjka. Kúsok od Novalje, pri Starej Novalji. Niekoľko domov, poloprázdna pláž, tieň tamarišiek a more plné muší. Najviac ho, ako chlapca fascinovala mŕtva zmija na pláži. O tom radšej nič nehovoril, pláž však vychválil ako nejaký zázrak. Miško si hneď založil potápačské okuliare. Sadli do auta a poďme.
Na pláži ho čakalo prekvapenie. Najskôr v podobe veľkého parkoviska s rampou. Toto si nepamätá. Otec vždy odstavil auto pod nejakým stromom. A aj pláž bola akási iná. Vo vode šmýkačka, samá reštaurácia, samý plážový bar. Len ľudí skoro nikde. Nuž čo, služby pribudli a všetci ešte asi spia. Aj ospalá Stará Novalja sa mu zdala byť akási iná. Samý apartmánový dom, vinice nikde. No a Miško bol sklamaný. Nikde žiadne mušle. Možno sú ďalej od brehu, hútal jeho otec, tiež si zobral potápačské okuliare, ale mušle naozaj nikde.
Elenka bola spokojná. A aj mamička. Hladina mora tichá, voda teplučká, krásne kúpanie. A dozadu, na konci zátoky sa otváralo voľné more. Aj to je pekný pohľad. Zhruba o jedenástej začali chápať miestnu realitu. Parkovisko už nestačilo a pomaly nebolo ani kde si uložiť ležadlá. A ľudia len prichádzali a prichádzali. Krátko popoludní, keď sa starostlivá matka rozhodla, že s deťmi treba ísť do apartmánu, to na pláži vrelo ako v úli. Bože a tie deti na najsilnejšom slnku, vzdychala pri pohľade na šantiace deťúrence a rodičov, ľahostajne posedávajúcich a popíjajúcich v tieni barov. Jednoducho, starostlivá mama. A on si to uvedomoval. Nebolo to nič nové. Niekedy mu to pripadalo, že je ako taká kvočka.
Po ľahkom obede všetci zaspali. Že dospelí, to je normálne, aj osemročný Miško spal ako zarezaný, ale že zaspala malá Elenka, to bol zázrak. Patrila k deťom, ktoré nespávajú ani v škôlke. Ako to povedala? Nie je predsa žiadna plienkáčka, aby po obede spala. Teraz si nohy vyložila na ocka, hlavičku strčila mamičke pod pazuchu a o chvíľočku sa jej už nad hornou perou perlil pot.
Už sa nešli ani len kúpať. Keď sa zobudili, bolo neskoro. A deti zlákal ockov nápad. Pôjdu do centra a dajú si niečo na večeru. „ Hranolky, hranolky“, kričali deti svorne. „ Tie hádam budú.“ Smiali sa rodičia. A boli. Až teraz si uvedomil zmenu Novalje. Kedysi priam nemecké centrum plné kvalitných reštaurácií, neskôr zapadákov skoro bez služieb a teraz jeden fast food za druhým. Až sa mu to nepáčilo. Kde sú pekarnice, kde sú malé rybičky a kde je harmonikár, ktorý kedysi hral a vyspevoval Jugoslávio, Jugoslávio. Teraz by mohol niečo o Dalmácii, alebo na tému Hravatska, hrvatska. Z bufetov sa ozývala anglická hudba a všetky sa pretekali ponukou toho istého. Hamburgery vždy a všade. A ešte aj za rovnakú cenu. V prístave práve zastavila výletná loď. Prečítali si o nej vo všadeprítomnej reklame. Vyráža každý deň na plavbu, hrá na nej hudba a všetko je all inclusive. Veselá mládež zaplnila ulice hlukom a nesúrodým vyspevovaním. „ Hľa, deti z pláže Zrče. Mália sa im noci, potrebujú aj veselé dni.“
Našli si miesto na sedenie v jednej kaviarni dotýkajúcej sa mora. Žena vždy chcela sedieť čo najbližšie pri špliechajúcich vlnách a s výhľadom na more. Vedel, čo to znamená. Na deti musí dávať pozor on. A aj tak bolo. Po mastných hranočekoch sa im ešte leskli líca, dospelí si dali riadny hamburger a teraz, na brehu mora všetci džúsy.
Od vedľajšieho stolíka sa ozvala slovenčina. Spočiatku si to nevšímal, slovenčiny bolo všade dosť, ale po chvíľke ho zaujala. Ten pán okolo päťdesiatky, hovoril nahlas a autoritatívne. Niečo vysvetľoval krásnej dievčine. Vyzerala ako jeho dcéra. A vôbec, všetko to vyzeralo tak, akoby práve dostávala otcovské rady. Aj sa tak tvárila.
„ Vidíš, takto sa robí biznis. Vymyslia si diskotékovú pláž, nahrnú sa sem mladí z celej Európy a každý je spokojný. Pozri koľko je tu fast foodov. Vieš ty, aký je to kšeft? Veľký obrat, primerane lacné suroviny a zisky sú lepšie ako v luxusnej reštaurácii.“
Vtedy si pán všimol, že má dvoch ďalších poslucháčov. Nestíchol, skôr ho to posmelilo. Obrátil sa k našej rodinke. „ Vidím, že ste našinci. Učte sa, ako sa má robiť správny biznis. Nepindajte, že máte málo peňazí. Zarobte ich. Toto je kšeft. Šklbať davy hlupákov.“ „ No hej“, zapojil sa aj otec rodiny, „ len som trochu v rozpakoch. Či chcem, aby to aj u nás doma vyzeralo takto. A ako sa asi cítia domáci?“
„ Nech sú radi, že majú z čoho žiť.“ Oponoval sebavedomý pán a jeho „dcéra“ sa už netrpezlivo krútila na stoličke. „ Sľúbil si mi, že pôjdeme do zlatníctva. Veď ja teraz nemám ani náušnice.“ Pán, teda asi jej pán, sa zasmial, hodil na stolík 50 kún za dve koly a išli do najbližšieho klenotníctva. „ Ani ja nemám náušnice.“ Zašepkala manželka. A on teraz nevedel, čo má robiť. Najbližšie klenotníctvo ponúkalo zjavne zlato a oni na zlato nemali. Veľký biznis sa nenaučil robiť. No a šli tam predsa tí dvaja. „ Myslíš si, že je to otec s dcérou? Chcel zmeniť tému. „ Nemyslím si. Skôr je to nejaká kurvička. Nalepila sa na pracháča a pýta si odškodné za to, že vyzerá ako jej otec.“ Zasmiala sa manželka, lebo ju zjavne pobavila naivita manžela. A jeho zase, ako vždy v podobných prípadoch, zaskočil cynizmus, alebo realizmus? manželky.
O chvíľu vyšli zo zlatníctva. Držali sa za ruky, to otec a dospelá dcéra obyčajne nerobia a v ušiach sa jej ligotali robustné zlaté náušnice. Zastavili sa pri nich. „ Čertovsky drahé zlato. Keby mi nerobilo lietanie tak zle, nechodil by som sem. Som presvedčený, že v takom Turecku by to vyšlo lacnejšie.“Komentoval nákup, hoci sa ho nikto nepýtal. Asi chcel dať najavo, že na to má, aj napriek drahote.
„ A kde bývate?“ opýtala sa manželka. Nechcelo sa jej veriť, že by boli v apartmáne uprostred dediny. Tak ako oni. „ Tam, v tých moderných apartmánoch.“ Hodil rokou neurčitým smerom. Výborná cena a ešte lepšia investícia. Máme aj vlastnú vírivku. A nestál nás ani 150 000 EUR. Odporúčam vám to. Mať svoje je predsa len lepšie. A keď sa vám zunuje, predáte ho.“Opäť povedal viac ako bolo treba, pričom zdôraznil cenu.
On potom sledoval ich kroky na parkovisko. K mercedesu, tiež za nejakých 150 000 EUR. Pretože netrpel nijakou závisťou, bol to pohľad skôr ľahostajný. Len ona si trochu vzdychla. „ Keby sme na taký apartmán aj mali, boli by to vyhodené peniaze. Nikdy ho už nepredáš tak dobre. A za energie i ďalšie služby treba stále platiť. Či tam sme alebo nie.“ Vysvetľoval manželke, aby nemala taký pocit priepastného rozdielu. Ktovie, či to pomohlo. Jeho slová nekomentovala. Pre istotu, aby potvrdil svoje slová, ešte si spomenul na motto jednej knihy. Už nevie, kde to čítal, ale stálo tam, že nie je až taká chyba, že bohatí sú bezohľadní. Horšie je to, že práve bezohľadní sa stávajú bohatí.
Ktovie, či ho počúvala. Aj deti sa už veľmi rozšantili, bolo treba na ne stále dávať pozor, a tak sa vybrali do svojho apartmánu. Popri nejakom stánku s drobnosťami. Zastavila sa pred ním a pozerala sa, pozerala, len nič nehovorila. Ani muži však nie sú celkom hlúpi, povedal jej, že majú pri sebe dosť peňazí. Miškovi vybrala modrý a Elenke červený náramok. A sebe? Pomerne nápadné, visiace náušnice. Kým deti šli domov s náramkami na rukách, ona si náušnice, akoby trochu zahanbene, schovala do kabelky.
Bol to bláznivý návrat. Nejako sa zamotali. Ocitli sa na úplne inom dvore a keď sa pýtali, kde nájdu dom Márie, všetci len krčili plecami. Okolo bolo aspoň desať domov, kde bývala nejaká Mária a mala apartmán. On pochopil, že už sa nevedeli dočkať návratu a odbočili predčasne. Musia odbočiť až za tou reštauráciou pri ceste, kde sa každý večer krúti na rošte prasiatko alebo jahňa. Aj by radi ochutnali, no zistili, že všetkých štyroch by to stálo aj s vínom, či džúsmi pre deti, zo 100 EUR. A zdalo sa im to priveľa.
Deti uložila vo svoje izbe, on zase čakal na terase. Z kúpeľne vyšla opäť navoňaná, výraznejšie namaľovaná už bola na prechádzke a on si uvedomil, že zvýraznené oči má úžasne krásne, že ho lákajú, priťahujú ako magnet. Teraz mala v ušiach ešte aj nové náušnice. Vlasy si vyčesala tak, aby vynikli. A veruže vynikli. Asi to nebolo ani striebro, len drahá bižutéria, ale vyzerala ako nejaká antická bohyňa. Vedela, že si vybrala dobre. Správala sa sebavedome, ako dáma, ktorá pozná svoju cenu. Len škoda, že deti sa zase poškriepili. Elenka vyšla z izby, posťažovať si, ale asi zabudla, čo chcela vlastne povedať. Pozrela sa na mamičku a úplne spontánne vyhlásila.“ Mamička, ty si taká krásna.“ Z jej hlásku zaznel obdiv, nadšenie i viera v lásku, ktorú očakávajú a dávajú deti v každej rodine.
Ratolesti stíchli. A on sa rozhovoril, prečo mal vlani problémy so včelami. Po očku sledoval, či ju to vôbec zaujíma. Bol veľmi teplý rok. Matky zavčasu kládli plod, v ňom sa liahne aj klieštik. Bolo viac generácií klieštika. A on vtedy, práve vtedy urobil pokus, znížiť množstvo liečiv proti klieštikovi. Nelikvidoval ani plod trúdov, ktorý sa liahne neskôr ako robotnica, vyliahnu sa v ňom teda hneď dve generácie tohto škodcu. Ale, nemôže predsa zlikvidovať všetky trúdy. Potom nemá čo oplodniť mladú matku. A nedajú sa zakladať odložence. Ani chovatelia matiek nie sú spoľahliví. Aj oni zlyhávajú, keď niet trúdov. Bez trúdov to nejde. A umelé oplodnenie matiek je ešte tak trochu v plienkach.
Zrazu sa rozhovorila aj ona. Vraj by mali ísť na výlet do mesta Pag. V Novalji to nenájdu. Že čo? V starom Pagu ešte žijú ženy, ktoré robia pažskú čipku. Chcela by ju vidieť. Prečítala si to na internete. Aj nejaké obrázky videla, ale na vlastné oči, to je predsa len iné. „ Čo povieš, mohli by sme ísť?“ a on súhlasil. Prečo nie. Možno to zaujme aj jeho. Nakoniec, mesto Pag je vzdialené len nejakých 25 kilometrov od Novalje. Len či tam ešte niečo také bude? Novalja je úplne zamerikanizovaná. Ktovie kedy tie obrázky čipiek na internet zavesili?
On jej zase hovoril o neonikotinoidoch. Ničia včely a masovo ich používa veľké poľnohospodárstvo. Už sa dokonca šľachtia také odrody rastlín, ktoré nepotrebujú opeľovanie včelami. A kdesi vyvíjajú robotické včely. Pre prípad, že niektoré rastliny to opeľovanie včelami budú stále potrebovať. A včely z tej strašnej chémie vyhynú. A v jednej oblasti Číny, kde vinou chémie úplne zničili hmyz, skúšajú opeľovanie ľudskou silou. Štetčekmi potierajú kvety, aby ich opelili. Šialený svet.
„A kam pôjdeme zajtra? Na tejto pláži to nebolo bohviečo. Priveľa ľudí.“ Skúsime inde. Tu je všade dosť pláží. Len či ti nebude proti vôli, ak nebudeš mať výhľad na otvorené more. Poznám nejaké zátoky.“ „ A je tam dobrý vstup do vody?“ „ Nie je taký ideálny ako na Planjke, ale ľudí bude zaručene menej. Veď máme topánky do vody.“
Zotmelo sa, ale neochladilo. A on sa konečne osmelil. Vyzerá to hlúpo, ale musel nazbierať odvahu pred vlastnou manželkou. „ Máš krásne oči. Páčiš sa mi.“ Vyznelo to dosť nešikovne, akoby sa len zoznamovali. Šťastne sa usmiala. Toto dokážu len ženy. Chvíľu sú praktické, neuveriteľne triezve, niekedy tým chlapa priam uzemnia, ale v okamihu sa dokážu premeniť na nežné bytosti. Neodpustila si však výčitku.“ Vieš ako dlho už na to čakám?“
Vstal a ona s ním. Plastové stoličky nie sú na objímanie pohodlné. Po dlhom čase, už si ani nepamätal, kedy naposledy, sa im v ústach spojili jazyky. Pocítil vzrušenie, ona asi tiež, lebo si k nemu pritlačila stehná. Chcel sa milovať s ňou, so svojou ženou a nepredstavoval si pritom žiadnu herečku či speváčku. Na flirt s kolegyňou už úplne zabudol.
Veľa techniky v tom nebolo. Skôr divoká, dlho zadržiavaná vášeň. A keď sa ráno zobudil, počul ako v kuchyni štrngajú taniere a ona si spieva. Tichúčko, aby nerušila, ale aj to je spev. Chvíľka šťastia. Lenivé ráno samozrejme trvalo len chvíľu. Miško s Elenkou rýchlo vyšli z izby, Miško rovno s potápačskými okuliarmi a s otázkou, či dnes budú nejaké mušle. Otec mu to trochu neisto sľúbil a obidve deti si posadil na kolená. Keď ho manželka bozkala, deti sa tiež dožadovali bozkov. Vari to aj im chýbalo? Nuž hej, bolo ich málo. A stále menej.
Nešli autom ďaleko. Hneď odbočil z cesty smerujúcej k trajektu. Na prvej ďalšej odbočke to zvrtol doprava, pri malom bufete pokračoval a otvoril sa im pohľad na pláž. Vďaka deťom tu zase boli zavčasu ráno a pláž vyzerala byť sympaticky prázdna. Služieb bolo menej, ale veď im jedno bistro stačí. Len prirodzený tieň chýbal. Deti nezaváhali. Topánky do vody si obuli už v apartmáne a tak rovno utekali do vody. Opatrná mamička si pozrela dno, uspokojila sa s tým, že klesá pomaly a s mužom rozprestreli ležadlá. „ Užime si, kým tu nie sú ľudia.“ Elenka ešte potrebovala rukávniky, Miško však už veselo plával. Mamu až trhlo, keď začula ako kričí. „ Mušľa, mám mušľu.“ Kopcoval pritom vo vode, aby sa nepotopil. Otec si vydýchol. Tak je to v poriadku. Konečne splnil sľub. A veď aj on pôjde do vody. Ďalej od brehu bude viac mušlí.
„ Poďme na kávu…“ Manželka to povedala trochu maznavo, zjavne sa niečo zmenilo. Už to nebola chladná sfinga, ktorej len občas vyhŕkli slzy smútku. Priadla ako mačička rozmaznaná láskou. Možno je tá zmena trvalá, možno nie. Nemyslime teraz na to. Užívajme si chvíľku šťastia. „ Deti už budú z tých džúsov bolieť bruchá.“ Povedala za stolom v esprese. „ Veru“ pridal sa k nej Miško. „ Lepší by bol sladoled.“ A ty odkiaľ vieš, ako sa tu hovorí zmrzline?“ Otec ostal začudovaný. Veď tu ešte nie sme tak dlho. „ Veď je to všade napísané.“ Vyvrátil pritom oči do neba. Ten otec ale je… „ Sladoled, sladoled.“ Skandovala malá Elenka tak nahlas, až sa obzerali hostia i čašníčka. V mrazničke však boli nanuky. Mama vybrala najmenšie, nech si preboha nepokazia žalúdky, na pene v šálke dostali aj srdiečka a kým ich krúživými pohybmi lyžičkou rušili, on mal chuť pustiť sa zase do včelárskej témy. „ A vieš ty, prečo je náš med lepší ako zahraničný? Najmä ten z hypermarketov?“ Bože, koľko jej chcel povedať o svojom koníčku. A koľko toho možno chcela povedať ona jemu. Akoby sa len teraz zoznamovali.
„ Dôležité je, kde je to aké efektívne.“ Ozvalo sa od susedného stola. Až teraz zbadali, že tam sedí náš známy párik. Sebavedomý pán so svojou „ dcérou“. „ Na Slovensku sme vo všetkom trochári. No, koľko máte rodín?“ Náš muž sa prekvapil, ale odpovedal.“ Desať“. „ A z toho chcete mať nejaký biznis? Dvesto rodín by malo byť normou. A ešte lepšie štyristo. Tak, aby ste mohli mať zamestnancov a vy by ste sa starali len o organizačné problémy.“ „ To je fakt, ale bol by to ešte koníček?“ „Chcete lepšie zarábať? Tak musíte preto niečo robiť. Keď som bol v Kalifornii, tam som videl včelárov. Jeden farmár mal aj dve tisíc rodín. Vozil ich k obrovským sadom rozkvitnutých mandlí, pomarančov alebo aj repky olejnej. Mal veľký kamión, perfektnú techniku, vysokú organizáciu práce a vystačil si s tromi Mexičanmi. A ani tým veľa nedával, lebo tam boli načierno. Boli mu vďační, že majú robotu. Ej, Mexičania si vedia vážiť prácu.“ Ale, tu sa už náš muž nedal. „Všetky tie obrovské sady sú chemicky intenzívne ošetrované. Pri takom opeľovaní padne aj polovica včiel z každej rodiny. A potom, toľko včelstiev na jednom mieste, to je zdroj chorôb. Najmä keď sú včely oslabené chémiou.“ „ No a čo. Veď zase zosilnia.“ „ To hej. Ale aby sa tak stalo, do úľov sa dostáva chémia na ochranu včiel. A taký farmár všetky preventívne preliečuje antibiotikami. U nás sú antibiotiká do úľov zakázané.“ „ Ha a preto plačete, že máte málo medu, že sú chovy ekonomicky na hrane. Namiesto biznisu jen to len práca.“ „ Ale, náš med je zdravý.“ „ Zdravý, zdravý a kto už umrel z toho amerického medu. Alebo čínskeho. Tam tiež vedia ako na to.“ „ Kašlem na peniaze, ja deťom nedám nejaké svinstvo.“ „ Miláčik a kúpiš mi dnes ešte aj ten náramok a náhrdelník? Vieš, tú sadu, čo sme videli včera.“ Zrazu sa ozvala aj „dcéra“ sebavedomého muža. „ Jasné, mne slama z čižiem netrčí. Ja mám na to“ odpovedal pyšne a naša manželská dvojica zmĺkla. Deti držali v rukách už len paličky, bolo treba ísť s nimi na toaletu, poumývať sa, vychladnutú kávu ticho dopili a vrátili sa na ležadlá. Ale iba na to, aby zobrali okuliare. Dospelí sa rýchlo otriasli z niečoho nepomenovateľného, ale nepríjemného, deti to ani nepotrebovali a o chvíľu šantili vo vode. V Miškových očiach otec zjavne získal na cene. Vylovil krásnu, lesklú mušľu. Samozrejme, že jednu chcela hneď aj Elenka. To bola zábava. Slnko už pieklo ako divé a pláž sa zaplnila dovolenkármi. Nie tak veľmi ako blízka Planjka, ale tiež toho bolo dosť. „ Poďme do chládku.“ Zavelil otec a v bistre si objednali dve pizze. Pre istotu sa však poobzeral, či tam ešte nie je ten nefúkaný idiot. A žena mu rozumela.“ Chvalabohu, už sú preč. Ozaj a všimol si si, ako sa tvárila, keď pýtala ďalšie šperky? „ Mne sa zdalo, akoby ho vydierala.“
Malá Elenka zjedla skoro pol pizze, mamička zo svojho dala kúsok ešte aj Miškovi a tak sa pravdu povediac veľmi nenajedli. Musia to prehodnotiť. V obchode je všetko lacnejšie a v apartmáne majú aj chladničky, aj sporáky. Takto rýchlo pomíňajú všetky peniaze.
Večer si urobili all inclusiv a k tomu čerstvé pečivo. Dali si pravý pažský syr, pršut, kopu paradajok… To bola večera. A oveľa lacnejšia ako v ktorejkoľvek reštaurácii. Ona dokonca kúpila aj čerstvé kura a keď deti zaspali, urobila na druhý deň perkelt. Prídu hladní z pláže, uvarí už len cestoviny a konečne sa dobre najedia. No a čo je podstatné, rozhovorila sa ona. O tom, ako stále menej pozerá televíziu a keď aj, už nechce tie surovosti, či kadejaké show. Radšej si večer pustí nejaký romantický film. S mužom občas, mlčky, sledovali publicistické programy. No on aj tak najradšej čítal. A čo sa vlastne stalo medzi nimi? Priveľa starostí s deťmi, ktoré samozrejme ľúbili, ale ktoré im zobrali všetok čas? Snaha viac zarobiť? Vplyv médií, ktoré vytvárajú umelý obraz sveta, ktorý vraj patrí len mladým a krásnym? A vôbec, čo je to krása? Nie je aj v tom, že človek prestáva byť fyzicky dokonalý? A bol vôbec? Mali si toho toľko čo povedať. Stratili jeden pred druhým ostych, nazbieraný v čase odcudzovania. Boli skoro tri hodiny v noci, na terase bolo stále príjemne teplo, keď sa rozhodli, že idú spať. Nie, na sex už nemali síl, no predsa ležali blízko seba, aby vzájomne cítili teplo, ktoré vyžarujú. Aha, aj toto mu doma akosi prekážalo. Zmohli sa, kúpili si novú spálňu so širokými posteľami. Mali v nej priveľa miesta, boli od seba akosi ďaleko.
Ráno bolo kruté. Deti vyspaté a svieže, plné neuveriteľnej energie. A zaoblačilo sa. Vyzeralo to dokonca tak, že začne pršať. Keby boli sami, mohli leňošiť do obeda. Rozhodujúca časť rodiny, tá menšia a nezničiteľná, však mala iné predstavy. Mamička sa aj tešila. Vraj jeden deň bez mora sa zíde. Aj tak sú už všetci trochu do červena. Aj keď, a na to ona dbala, natierali sa tými najlepšími krémami s vysokými faktormi ochrany.
„Tak, poďme dnes na výlet.“ Rozhodla hlava rodiny a všetci nadšene súhlasili. Dokonca aj manželka, ktorá už chystala rannú kávu na poriadne zobudenie sa. A raňajky. Deti jedli, akoby včera ani nič nedostali. Radosť mala najmä z Elenky. Miško, ten zje všetko, aj je trochu pri tele, ale Elenka nedávno prišla zo škôlky s tým, že je tučná a musí držať diétu. Povedala jej to Sonička, jej najlepšia kamarátka. Okrem toho prestala jesť zeleninovú polievočku. Dovtedy, kým si zase raz nespomenula na Spievankovo, kde nakoniec všetky deti zeleninovú polievočku spapali. Lebo je zdravá. Ocko jej vtedy vyhlásil, že to je presne tá polievočku, akú mávajú doma. No a tu, pri mori, zdá sa, že už úplne zabudla na diétovanie. Stále bola hladná.
romantické zákutie Zrče Zrče more a žena
Na ceste do mesta Pag chcel ukázať „pješčanu plažu“. Smerom do zátoky, v ktorej sa kúpali deň predtým. Na konci zátoky je Caska, potom Zrče a nasleduje séria pekných pláží. Ibaže, čuduj sa svete, prístupové cesty boli zavreté. A pritom už pekne vyasfaltované, nie ako pred pár rokmi, keď tade šli poľné cesty lemované kamennými múrikmi. Tak jej povedal aspoň o nich. Takto si stáročia oddeľovali domáci svoje pozemky. Aj mali vysoké ploty, ktoré ovce nepreskočia, aj z pozemkov vyzbierali skaly, ktorých je tu stále viac ako pôdy. Pomedzi skaly to rozvoniava oreganom, tymianom a to je paša pre ovce. V zime ešte vietor nafúka kvapky slanej vody a tak syr vlastne netreba ani soliť. „ Odkiaľ to všetko vieš?“ No predsa z internetu. Ale, to ti poviem, nie je jednoduché nájsť tieto informácie. Všetci píšu len o modrom mori, rozprávkových plážach a najlepších cenách. Len kde tu sa človek niečo dozvie. A našiel som si o Pagu aj jednu knihu v češtine. Tá je tiež dobrá.“
„ Naozaj je to blízko.“ Nadchla sa žena. Už sa skrútili smerom dole a pochopiteľne aj zastavili na vyhliadke nad mestom Pag. Kto sem príde prvý raz, zastaví sa. A fotí bez ohľadu na počasie. Otvorí sa mu krásna zátoka, je to vlastne koniec tej istej, kde sa už kúpali. Kdesi v diaľke je Caska a tu zase mestská pláž. Chyba je len v tom, že asi všetci mali v tento deň rovnaký nápad. Trvalo mu dosť dlho, kým našiel voľné miesto na parkovanie. Deťom sa hneď páčili stánky so suvenírmi, prešli popri múzeu soli a vyšli na romantický kamenný most nad vstupom do malého prístavu pre člny. A už boli v meste. V krásnom, typickom meste Chorvátska. Kamenné domy, dlažba ligotajúca sa po chvíľkovom daždi, kaviarne a reštaurácie. Úplne iná atmosféra ako v Novalji. Fast foody nikde, namiesto toho objavili pekarnicu, z ktorej to voňalo čerstvosťou, chlebom a pečivom. A hľa, cukráreň, v ktorej neponúkajú len zmrzlinu, ale aj zákusky. Hneď si po jednom dali. V starých uličkách obchodíky, potom námestie s kostolom a aha, konečne aj čipky. Dokonca aj so ženičkou, ktorá pred domom prepletala prstami. Žena si to obzerala, dokonca sa aj dohovorili. Slovenčina a Chorvátština sú si blízke a potom, ženy, keď nájdu spoločnú tému, dohovoria sa, aj keby jedna z nich hovorila po čínsky. Ale, veď aj chlapi sú rovnakí. Raz boli so svokrom v Štúrove a zobrali ho do Ostrihomu. Po obchodoch sa mu nechcelo chodiť a tak ostal v krčme. Vyzdvihli si ho opitého úplne namol. Sedel tam s jedným Maďarom, ktorý nevedel po slovensky. Svokor samozrejme nepoznal maďarčinu. A predsa, keď ho vyzdvihli, ešte v opitosti im rozprával príbehy zo spoločníkovho života.
Krásny výlet. Len keby sa stále viac nezaťahovalo. Asi sa musia vrátiť. No, musia sa asi aj zastaviť a niekde schovať. Cestou späť natrafili na ďalšiu cukráreň. Na tráme nad dverami, pár centimetrov od hláv návštevníkov bolo rušno. Lastovičí rodičia kŕmili mladé. V hniezde to štebotalo, lastovičky veselo lietali tam i späť a hostia spokojne chodili popod hniezdo. Jedného zasiahol aj pozdrav, personál mu starostlivo poutieral tričko, ale nikto sa nehneval. Vládol tu úsmev. Bože môj, kto by aj ublížil pracovitým lastovičkám, kto by zhodil hniezdo plné štebotu a pípania. Čo by to bol za človeka? Chceli sa pozerať, museli sa však poponáhľať.
Keď išli po mostíku, už si ani nestihli vychutnávať krásu tohto miesta. Začali padať prvé ťažké kvapky rozbiehajúcej sa búrky. A tá prichádzala rýchlo. „ Poďme do múzea soli“. Zavelil otec rodiny a len čo vstúpili, začalo liať. A to teda bol lejak. Mohutný, divoký, taký čo odplavuje aj posledné zvyšky pôdy zo skalnatého ostrova. Aj na toto sú asi tie múriky dobré. Bahno a teda pôda nejde do mora, ale ostáva gazdovi. Do múzea vbiehalo stále viac ľudí. A vstupenky sa predávali jedna radosť. „ Keď sme už tu…“ vyhlásil otec rodiny a kúpil lístky aj on. Deti z toho nemali rozum, ani ich to nezaujímalo, ale oni si celkom ochotne a radi pozreli, ako sa voľakedy odparovala soľ, spracúvala, ako sa s ňou obchodovalo.
Búrka sa zmenila na tichý letný dáždik. Žena s deťmi ostali v múzeu, on šiel pre auto. V aute potom sedel, akoby práve vyšiel zo sprchy. O dvadsať minút boli našťastie vo svojom apartmáne, prezliekol sa a keď úplne obschol, žena už uvarila cestoviny. Nechala zovrieť aj perkelt, na jeden spoločný tanier nakrájala papriky a paradajky a mohli jesť. A ako im len chutilo. Všetko je fajn, aj hamburgery, aj pizze, ale domáca strava je predsa len iná. Takto sa naučila robiť perkelt od svojej mamy, tá zase od svojej, ktorá pochádzala z Hontu. Dosť veľa sladkej papriky kvôli farbe, trošku štipľavej, jedna, dve paradajky a pekná zeleninová paprika. To všetko na oleji s opraženou cibuľkou. Kuriatko je potom naozaj výborné.
Po obede ich premohol spánok. Nebolo chladno, ale ešte stále nesvietilo slnko. Deti sa hrali na terase, oni dobiehali zameškané. A čo potom? Už len ísť do centra, na prechádzku. Zamotali sa poriadne. Uvažovali aj o archeologickom múzeu, ale zistili, že to je otvorené len cez deň, keď sú ľudia na pláži. A pritom sú tu zvyšky rímskeho vodovodu. Našťastie, aj pri kostole čosi objavili. Mozaiky, isto rímske. „ Ale nie.“ Oponovala žena, ktorá si prečítala, že sú byzantské. Ale, akoby rímske. No, v každom prípade už mali za sebou aj nejaké pamiatky. A teraz sa zastavia v obchode, urobia si niečo dobré na večeru. On tak trochu zasnene začal hovoriť o pažskom syre. Iste, je drahý, ale sú predsa na dovolenke. A deťom treba kúpiť šunku. No a oni by mohli zase dostať pravý pršut. Tiež je drahý, ale aspoň trošku.
Okolo videli pomaly prechádzať veľký mercedes. Z otvoreného okna sa ozvalo.“ Nevideli ste tu niekde tú moju kra…?“ Zháčil sa a nedokončil. „ Nie nevideli, nechodili sme popri klenotníctvach.“ Ironicky odpovedal muž a žena sa zasmiala. Ešte mu aj stisla ruku. Muž v aute, akoby sa zarazil, pokrčil plecami a pokračoval v jazde. Aj tak už na neho trúbilo niekoľko áut. Zastavil premávku. A možno dostal nejaký nápad, kde by mohla byť. O chvíľku už videli jeho auto parkovať pod značkou zákaz zastavenia. Asi sa naozaj šiel pozrieť do nejakého klenotníctva. Keď naša rodina vychádzala z obchodu, nahlas sa vadil s policajtom.
„Caska je fajn, poďme však ešte niekde inde.“ Povedala pri raňajkách manželka. „ Dobre, ale bude to pol hodiny autom.“ „ Prosím ťa, čo sú to tu za vzdialenosti? Tu je vlastne všetko blízko.“ Ale, ako sa to vezme. Cesta do Povljany im trvala skoro hodinu a pol. Zastavili sa v Gajaci, Mandre a pozreli si ako to tam vyzerá. Samý apartmán a pláže skoro nikde. Niekde menšie činžiaky čakajúce aj na slovenských milovníkov nehnuteľností, bez obchodov a inej vybavenosti. Mandre ponúkalo aspoň milé malé domčeky. A voda tam bola krásne čistá.
Už boli unavení, keď opustili hlavnú pláž v Povljane a prišli na okraj dediny. Tu je vraj úžasná piesočnatá pláž. Nuž je, ale už sa rozbieha hlavná sezóna, takže hlava na hlave. Čo teraz? Kúpať sa chceli a len tak sa vracať späť bolo neprijateľné. „ Skúsme ešte niečo iné.“ „ Čo preboha?“ žena už bola trochu naštvaná a deti otrávené. „ Je to tu, kúsok od Povljani. Kúsok naozaj, ale po ceste, kde sa dá jazdiť len asi 40 kilometrovou rýchlosťou. Z holých skál, kde zbadali smerovku na nejaké jazero a rezerváciu vtáctva, zbehli do úplne zelenej doliny. Najskôr ich vítala močiarna šarina, potom vinice a neskôr záhrady s osamelými domčekmi. No a nakoniec jedna ulica s apartmánovými domami. Vlašiči. Tiež poloprázdnymi. Zaparkovali pri krajnom penzióne a rovno si brali veci na kúpanie. Aj topánky do vody. Nech už bude ako chce, musia sa okúpať. Auto, čo ako klimatizované, nenahradí more. A auto majú aj doma, more nie.
Prešli len pár metrov a zbadali, že sú v krásnej zátoke lemovanej piesočnatou plážou. Zbehli po schodíkoch, náhlila sa ešte aj malá Elenka, ktorá si niesla bábiku a hneď si rozložili veci. Pláž nie je neviem ako široká, ale ľudí nie je veľa, miesta je dosť. A ešte jedno milé prekvapenie. Aj malá Elenka mohla ísť s rukávnikmi až desať metrov od brehu. No a aby prekvapení nebolo málo, Miško s potápačskými okuliarmi, ktoré akoby mu prirástli k hlave, už o chvíľočku nadšene volal, že vidí mušle. A ako sa potom zlostil. Musel sa hneď vrátiť späť, lebo mama ho chcela natrieť opaľovacím krémom. Kým obschol a kým ho natrela, prešlo nekonečných desať minút. Strašné utrpenie. Skoro to nevydržal.
Počasie sa ustálilo, voda sa hojdala len lenivo, netvorili sa ani skutočné vlny a oni si až vtedy, z mora všimli terasu vybiehajúcu skoro až nad hladinu.“ Tak a tam dnes pôjdeme na obed.“ „Súhlasím, to je skutočná nádhera.“ Nadšene sa pridali aj deti. Len aby boli hranolky.
Tri porcie pržených lignjí s hranolkami, jedno nealkoholické pivo, litrovú fľašu minerálnej vody Jamnica a štyri taniere i príbory. Tľapol sa po vrecku, ale tak trochu aj šetril. Čašník však nepovedal nič, ba ani sa len veľmi neusmial. Nadšenie nastalo, keď dostali vyprážané koliečka a hranolkov vyše hlavy. A kde tu boli aj také kúsky s vyprážanými motúzikmi. Aspoň tak to pomenoval Miško, ktorý sa už nevedel dočkať, kedy to mama rozdelí. Jedli s chuťou a iba v polovici obeda sa žena opýtala.“ A čo to vlastne jeme?“ „ No predsa pržene lignje.“ „A čo to je?“ „ Vyprážané sépie.“ Deti si to ani nevšimli a aj ich mama sa len na okamih zarazila. Dala si do úst ďalší kúsok a pochválila, že je to výborné.
Keď už boli tu, ostali skoro do večera. Vo chvíľach najväčšej horúčavy chodili na terasu. Raz na kávu, inokedy na džús. Ale večer, to už bolo iné. Deti zaspali skôr, ako prišli na hlavnú cestu. A tak si oddychovali vyše pol hodiny, kým auto nezastavilo pred apartmánom. „ Poďme do sprchy a hneď sa ideme ponatierať mliekom po opaľovaní. Dnes sme si dali zabrať.“ Rezolútne oznámila mama a všetci boli takí zmorení, že nikto neprotestoval. Hlava rodiny mala pripravovať večeru. Ale, kdeže. Kým čakala na voľnú sprchu, hlava chrápala na gauči. Doslova. Na veľkú radosť detí a zhovievavý úsmev ženy. A nakoniec, deti sa nebúrili, že treba spať. Príkladom šli aj rodičia. Žiadne vysedávanie na terase, žiadne popíjanie vína, všetci vítali postele ako vyslobodenie. A ráno si všetci priznali, že v noci ich štípal chrbát.
Takže, zase prestávka. Je takmer nevyhnutné, aby otec a manžel niečo vymyslel. A on, skoro autoritatívne, rozhodol. Atmosféra v rodine sa zmenila, už sa nehovorilo o rozvode, už sa cítil ako skutočná hlava rodiny, ktorá je pevná, sebavedomá a naplnená takou obyčajnou, bežnou láskou. Ale, to je asi život. Až neskôr, oni to ešte asi necítia, budú trochu aj s bolesťou v duši spomínať na pekné chvíle a najmä na to, či ich nemohli prežiť viac, či si niečo zbytočne nepokazili.
Cestou na sever ich čakal iný svet. Len čo minuli apartmánové sídlisko, začali sa pri ceste častejšie objavovať kamennými múrikmi oddelené, skalnaté a vysušené záhrady a prvé olivovníky. Tých pribúdalo jedna radosť. Chceli aj odbočiť, ale on mal svoj plán. Na Pagu je všade blízko a tak už o pol hodiny zaparkovali v malom prístave a postavili sa do radu na „autobus“. V skutočnosti na čln pravidelne premávajúci na ostrov Rab, ale pretože išlo o pravidelnú hromadnú dopravu, on ju žartovne nazval autobusovú. Spiatočné lístky nestáli veľa, usadili sa pod plachtu, aby boli trochu chránení pred slnkom a deti sa nadšene obzerali okolo seba. Čln sa rozreval, zadymil a vybral sa na more. Klientov bolo zo dvadsať. „ Vieš, toto je hádam lepšie, ako bežný výlet loďou. To by nás kade tade vláčili, núkali vínom a skončili by sme pri nejakých grilovaných rybách a skákaní z lode do mora. A potom by sme mokrí sedeli na lavici.“
Cesta netrvala ani hodinu. S klobúkmi na hlavách, Elenka bola taká zlatá, že sa po nej ľudia obzerali a obdivovali ju. Všimla si to a hrdo si vykračovala po uličkách mesta. Na miernom svahu, s vláskami skoro až po zadoček, vyzerala ako princezná. Manželka stále niečo hovorila, preskakovala z témy na tému, akoby potrebovala dobehnúť zameškané z čias rodinného ticha. Miško si obzeral najmä obchody so suvenírmi, zaujímali ho tie, kde predávali zdobené stredoveké pištole. A potom vyšli hore. Tak a niečo takéto ešte nikdy nevideli. A nikde o tom ani nečítali. Antické stĺpy, zrúcaniny starého mesta. „ Bože, veď o tomto nikto nevie.“ Žasla manželka. „ Vie, len o tom nikto nepíše. Novinári si asi myslia, že to nikoho nezaujíma. Ešte, keby tak ležala niekde mŕtvola.“ „ Ale no, nešomri. „ Napomínala ho žena uchvátená antikou a výhľadmi na more.
Kúpili si palacinky na ulici, aby zahnali hlad. A potom ešte dosť dlho čakali na spiatočnú cestu. A tá už nebola taká romantická. More sa rozvlnilo, čln sa rozhojdal, deťom sa to páčilo a ona sa pozvracala. Doslova nakŕmila ryby. Stačilo sa otočiť, trochu nakloniť a hneď to z nej šlo. Nikdy predtým netušila, čo je to morská choroba. Nakoniec, nikdy sa neplavila na takom malom člne. Je jasné, že potom sa ponáhľali do apartmánu. On zašiel do obchodu, urobil večeru, žena sa jej ani nedotkla, no kým sa zotmelo vyhladla a vrátila sa jej chuť do jedla. Mala len jednu prosbu.“ Zajtra nepôjdeme na výlet. Dobre? Pôjdeme na Casku, kúpať sa.“ A on ráno vstal, načistil zemiaky, ochutil kuracie prsia, aby rýchlejšie urobil obed.
Rána sú na pláži krásne. Plné romantiky. Ešte nie je veľmi horúco a ľudí je máličko. Väčšina dovolenkárov ponocuje, alebo majú normálne deti, ktoré nevstávajú tak zavčasu. V každom prípade je to ráno na pláži naozaj krásne. Z pláže odišli na poludnie, keď zaznela na blízkej pláži Zrče hudba. Niektorým sa noci mália. Musia mať aj denné diskotéky. Poza pláž prešlo pár motoriek a bicyklov na Zrče. Nikto sa nevracal. Asi boli všetci spokojní. Našu rodinu však trápil hlad. Kým sa uvarili zemiaky, poopekal kuracie prsia, žena zase nakrájala zeleninu, dbala na to, aby bola zelenina vždy na stole a všetci pri jedle mlčali. Aj deti, ktoré boli dovtedy stále vo vode. Vyhladli, akoby nejedli niekoľko dní. Pokus o popoludňajší spánok nevyšiel. Ani Miško, ani Elenka nechceli. Za to rodičia okamžite zaspali. Čo sa za tú hodinu dialo, netušia. Šli znovu na pláž, kúpali sa až do večera. Ale, už to nebolo ono. Ľudí bolo veľa, zo Zrče doliehala stále hlasnejšia hudba. A oni sa skoro potešili, keď uvideli známu tvár. Teda, najskôr mercedes, taký luxusný, že nebolo možné ho prehliadnuť. Muž z neho vystúpil sám a obzeral sa po pláži.
Zbadal ich. Dobehol, vyzeral ako niekto, kto je na pokraji hysterického záchvatu. Ruky sa mu triasli. Hneď sa pýtal.“ Nevideli ste ju?“ Oni len krčili plecami a krútili hlavami. Nevedeli ani čo majú povedať. A bolo im ho zrazu ľúto. On sa rozhovoril. „ Svinský štát, toto Chorvátsko. Policajti sa mi smejú. Vraj som si ju mal lepšie strážiť. Bože môj, veď ja som si ju aj strážil. Viete vy, čo je to taká osobná sekretárka? Vie všetko o mojej rodine, vie všetko o firme. „ Ktovie, prečo im to hovoril, ale oni predsa len počúvali. „Ročne dám štátu milióny a myslíte si, že mi je za to vďačný? Kŕmim hladné papule, stále chcú vyššie platy a tie odvody a dane. Takú sprostú vládu sme ešte nemali. Nedá nám dýchať. A ona vie o firme všetko. Veď som jej aj bol vďačný. Ale, stále sa jej málilo. Tak ako štátu. Človek aby sa bál aj spávať.“ Tu už naozaj nevedeli čo majú povedať, ako majú reagovať. A on sa nakoniec rýchlo otočil a odišiel. Na poľnej ceste ostal za ním len kúdol prachu. A všetci sa obzreli, čo sa robí, keď zavyli pneumatiky.
Viac ho na dovolenke už nevideli. Ani na korze, ani pri zlatníctve, kam ona rodinu predsa len nakormidlovala. Aspoň si chcela pozrieť výklad. Ešte si kúpili domov pažský syr. Už zistili, že sa dá jesť len po malých kúskoch. On ho krájal na tenučké plátky a vtedy bol vynikajúci. Inak, dosť ťažký. Na cestu domov sa zase rozhodli pre trajekt. Predsa len to nie je malý čln, nehojdá ho tak veľmi. A je to len chvíľka po uzavretej zátoke bez vĺn.
Zdá sa, že ich vzťah sa upravil dlhodobo. Našli k sebe cestu. Naučili sa jeden druhého počúvať. A celé mesiace si pozerali fotografie z Pagu. Iste, boli tam strašidelné miesta ako mesačná krajina, ale koľko krásy videli, koľko pláží spoznali. Miško má na loggii igelitku plnú mušlí a občas ju ukazuje kamarátom. Elenka sa všade chváli, že v mori plávala aj bez rukávnikov. A oni dvaja zabudli na slovo rozvod.
Prišiel november a zrazu dostali predvolanie. Z polície. Kým čakal na doporučený list, márne si lámal hlavu, čo to môže byť. Dopravný priestupok alebo čo? Predvolali ho na výsluch. Ako svedka v prípade nejakého Miloša Haliča. Netušil, o koho ide. Nikoho takého nepoznal.
Spoznal ho až na fotografii. Počas výsluchu. Aj ju. A odchádzal ešte viac šokovaný. Doma ani nevedel, ako začať. „ Predstav si, aké divadielko to s nami hral.“ „ Kto? „ Ten mercedesový z Pagu. Uviedol nás ako svedkov zmiznutia svojej priateľky. My sme predsa videli ako ju hľadal a ako sa pre ňu trápil.“ „ No a čo?“ „ To, že ju našli mŕtvu medzi skalami smerom na Lun. Na východnej strane, kam nikto nechodí. Ak si pamätáš tú poľnú cestičku, po ktorej sa nám nechcelo ísť.“ „ Nepamätám, ale to je hádam jedno.“ Bola zjavne netrpezlivá. „ On je hlavný podozrivý. Vyzerá to tak, že ju zavraždil. A nepočítal s tým, že sa tam vyberú miestni rybári.“
„ Bože môj! Vražda?“
Keď uložili deti, dlho do noci si vybavovali v pamäti všetky stretnutia s tou zvláštnou dvojicou. A nechceli veriť, čo všetko sa na tomto svete môže stať.
