Vždy nová a nepoznaná Káhira

Počas pobytu v Hurghade má dovolenkár v zásade tri možnosti ako sa dostať do Káhiry.
Letecky na jeden deň, čo je pre rodinu dosť drahý zážitok, autobusom na dva dni, čo je lacnejšie a zaujímavé, no len málokto chce byť dva dni od mora.
Ostáva tretia, najlacnejšia, ale aj najnamáhavejšia možnosť. Po jednej hodine v noci si sadnúť do autobusu a okolo 23. hodiny vystúpiť zmorený pred hotelom po dni plnom zážitkov.

Cestou do Káhiry sa ešte stále utvára takzvaný bezpečnostný konvoj. Vždy som tvrdil, tak ako ma pred pár rokmi domáci presviedčali, že je to skutočne z bezpečnostných dôvodov. Pred desiatkami autobusov ide jednoducho policajné auto s ozbrojencami a to isté je na záver kolóny.

Z Káhiry však už konvoj nie je. Lebo nie je potrebný. Môj európsky spôsob myslenia ma núti uvažovať o tom, či je rozdiel medzi ránom a večerom, ale to vlastne robím chybu. V krajine, ako je Egypt, sa logika nášho druhu hľadá len veľmi ťažko. Ráno konvoj jednoducho je, večer nie je. Nesnažme sa to pochopiť.

Približne v polovici cesty menší z dvoch vnukov, ktorých som si zobral na cestu, oznamuje, že mu je zle. Konvoj sa zastaviť nesmie. A tu oceňujem skúsenú a pokojnú delegátku Alenku. Z kabelky okamžite vyčarí tabletku a čo je rovnako dôležité, aj pevnú, nepremokavú igelitku, do ktorej vnuk trikrát „prehovorí“. Takmer tri hodiny som igelitku držal v rukách, zvierajúc jej otvor, aby sa smrad nešíril po celom autobuse. A až vtedy som si uvedomil, na čo všetko by mali myslieť rodiny s deťmi a na čo myslia dobrí delegáti.

Našťastie, ako tu už s deťmi býva, o pár hodín jastril vnuk očami okolo seba a na obed, iné sme mu nedovolili, tlačil do seba nadšene bielu ryžu. Cestou späť dával najavo, že je hladný, a možno aj vďaka tabletke, už mu vôbec nič nebolo. To sme už, samozrejme, vďaka múdrej delegátke, boli obložení igelitkami. Ostali však na iné použitie.

Moje skutočne nepríjemné prekvapenie sa týkalo Egyptského múzea. Nesmel som fotiť. Naposledy som nesmel fotiť s bleskom. Egypťania asi pochopili, že kvalita digitálnej techniky stúpa, že bez blesku si ľahko poradíme. Ešteže mám staré zásoby. Vlani zase povolili fotiť v Údolí kráľov pri Luxore. Nedovolili blesk a fotenie v hrobkách. Keďže som mal v ruke fotoaparát, dalo sa to pomocou bakšišného zariadiť. Tu som musel dať fotoaparát do úschovne. A basta.

Múzeum opisovať nemienim. Je to príliš krásna a zložitá téma. Asi si na ňu ani netrúfam. Moja tretia návšteva ma znovu očarila. Nemôžem si pomôcť, ale poznávanie minulosti je aspoň také zaujímavé, ako pohľady do budúcnosti. Pre naplnenie pocitu zvedavosti, pre pochopenie nášho pohybu v priestore a čase. To však musí precítiť a zažiť každý sám. Na svojej úrovni poznania, so svojou danosťou vnímať svet okolo seba rôznymi spôsobmi.

A tak aspoň praktická informácia. V kaviarni som si dal dvojitého „turka“. Domáci platil po dve libry, ja som mal cenu 20 libier. Čo je skoro 120 Sk. Nejako ma to nevzrušilo, no viem, že informácia tohto druhu môže byť v rôznych súvislostiach, zaujímavá.
Či chceme alebo nie, v rámci výletu do Káhiry musíme absolvovať aj parfumériu, predaj bavlnených tričiek a uterákov a papyrusovú manufaktúru. Výhoda je, že cestovka zavedie klienta tam, kde je preverená kvalita. A nakoniec, počúvať o histórii a výrobe rôznych parfumov, vidieť ako sa pripravuje papyrus, ktorý inak vydrží tisícročia, je celkom zaujímavé. A prečo by sme niečo nekúpili. Sme v chudobnej krajine, kde chce každý prežiť.
„Cestovka“ práve menila reštauráciu. Išli sme do inej. Delegátka Alenka sa neustále pýtala či sme spokojní, či tam majú voziť hostí. Ja si myslím, že všetci sme súhlasne kývali hlavami úprimne, nielen zo slušnosti.

Konečne pyramídy. Videli sme ich už od reštaurácie a ich fotenie cez ulicu plnú života, sa mi zdalo byť zaujímavejšie, ako fotenie priamo „na mieste činu“. Pri pyramídach nemá človek pokoj. Neustále ho niekto otravuje snahou čosi predať. Nakoniec si každý príde na svoje. Kto chce, vstúpi aj do pyramídy, aby zistil, že je tam tma, tesno a horúco, kto chce narobí si kopu fotografií. Ja som sa trochu smutne od Cheopsovej pyramídy pozeral na Gizu, inak predmestie Káhiry, ktoré má už 5 miliónov obyvateľov. Rovno pod pyramídami je golfové ihrisko. Neustále zavodňované. Starobylé pamiatky už neničí len smog, ale aj vlhko golfového ihriska. Dravá súčasnosť bezohľadne pohlcuje unavenú minulosť. V suchom prostredí vydržali pamiatky tisíce rokov. A teraz? Napríklad sfinga sa rozpadáva priam viditeľne. Pred siedmimi rokmi mala hlava ešte pomerne jasnú tvár. Dnes je tam akurát lešenie.

Nuž čo. Ja to nezmením. Ja môžem len konštatovať, že na druhý deň sme si užívali zaslúžený oddych a nech je ako chce, nech to bolo spojené aj s trápením, Káhira ostáva natrvalo silným zážitkom.

• < Predch.