Staré andalúzske mesto v Afrike

Piate najväčšie marocké mesto Tetouan (predtým Titawin) bolo založené v 3. storočí pred n. l. neďaleko rímskej Tamudy, jedného z hlavných miest rímskej provincie Mauretánia Tingitana. Tetouan (v jazyku Berberov „otvor oči“) leží na severe Maroka na úpätí pohoria Rif asi 50 kilometrov južne od španielskej Ceuty.

Do historického povedomia vstúpilo mesto začiatkom 14. storočia, keď ho sultán Merinide Abou Tabit používal ako základňu útokov na Ceutu. Koniec pirátskym prepadom urobili Španieli v roku 1399, keď Tetouan zničili. Obnova mesta začína až koncom 15. storočia. Do Tetouanu postupne prichádzajú v niekoľkých vlnách Maurovia z Granady, ktorí museli Andalúziu opustiť po rekonquiste katolíckych kráľov. Prví prišli v roku 1483, ale skutočný rozvoj mesta sa začal až po roku 1494, keď sa guvernérom stal bývalý granadský veliteľ Sidi Ali Al-Mandari, ktorý sa prejavil aj ako skvelý architekt. Znovu vybudoval Tetouan a dodnes sa pokladá za jeho skutočného zakladateľa.

V 17. A 18. STOROČÍ mesto rozkvitalo vďaka prístavu v Martile, vzdialenom necelých desať kilometrov, cez ktorý išla väčšina obchodu z Fezu, nakoľko ostatné marocké prístavy okupovali Portugalci. V rokoch 1859-1862 Tetouan znovu dobyli Španieli, pretože sa opätovne stal hrozbou pre Ceutu a v roku 1913 ho definitívne obsadili a ustanovili hlavným mestom svojho protektorátu Španielske Maroko. V roku 1936 vyhlásil v Tetouane generál Franco boj so španielskou republikánskou vládou a druhýkrát sa neslávne preslávil Tetouan v roku 2004, pretože dvaja z teroristov, ktorí spáchali bombové atentáty na vlaky v Madride, pochádzali z tohto mesta. Od roku 1956 je celé územie bývalej španielskej kolónie súčasťou nezávislého štátu Maroko.

S príchodom utečencov z Andalúzie je spojený aj vznik mediny, z dnešného pohľadu starého mesta obohnaného hradbami, ktoré ho oddeľujú od moderných štvrtí Tetouanu, a v ktorom žijú potomkovia starých Andalúzanov životom, ktorý sa miestami ani veľmi neodlišuje od životných podmienok ich prapredkov. Svoje mediny majú aj ďalšie marocké mestá, ako Casablanca, Fez, Tanger alebo Marakéš, avšak medina v Tetouane si najviac zachovala pôvodný charakter a ako jediná aj svoj typický andalúzsky ráz zdôraznený belosťou starých stavieb. Ak sa Tetouan symbolicky nazýva „dcérou Granady“, potom je jeho medina srdcom tejto dcéry.

DO MEDINY MÔŽEME vstúpiť jednou z ôsmich brán, z nich najviac frekventovaná a  najkrajšia je brána Bab el Okla (dostala sa aj na známky bývalého Španielskeho Maroka) na východnej strane hradieb. Touto bránou prichádzajú do starého mesta každé ráno desiatky trhovníkov s košmi zeleniny, ovocia, čerstvých rýb, hydiny a ďalších potravín. Pár metrov od nej sa nachádza Marocké múzeum umenia s pestrou kolekciou tradičných remeselných výrobkov a etnografických artefaktov. V medine sa tovar predáva hocikde, kde je len trochu voľného priestoru na zemi, najmä vo frekventovanejších širších uličkách a potom v tržniciach, z ktorých sú najznámejšie Souq al-Hout a Souq al-Fouqi. Najväčšia je Ghersa El Kébira, kde môžete okrem potravín kúpiť aj textil, látky, kožu, voňavky a rozličné remeselné výrobky. Berberky v typických krojoch tu predávajú pestrú látku fouta, ktorá je neodmysliteľnou súčasťou ich tradičného oblečenia. Fouta sa vyznačuje pestrofarebnými pásikavými vzormi, pričom väčšinou prevládajú rôzne odtiene červenej farby.

Zo západnej strany je hlavným vstupom do mediny brána Bab er-Rouah, ktorá sa nachádza v rohu Námestia Hassana II. neďaleko kráľovského paláca. Bránou vstupujeme priamo do turisticky atraktívnej uličky Tarrafine, ktorá je z oboch strán husto lemovaná desiatkami zlatníckych obchodov, očakávajúcich predovšetkým bohatších turistov. Zlatníctva sú zabezpečené masívnymi dverami a okenicami, ktoré majitelia otvárajú až neskoro dopoludnia, pretože hlavný čas predaja je posunutý do večerných hodín. Okrem toho je celá ulička Tarrafine zvrchu zamrežovaná, čo znižuje možnosti zlodejov na minimum.

CHARAKTERISTICKÉ PRE medinu sú úzke dlhé uličky, samozrejme bez kanalizácie, v ktorých sa bez mapy alebo miestneho sprievodcu len veľmi ťažko orientujeme. Drobné obchodíky a dielničky sú celým priečelím otvorené do ulíc, často remeselníci pracujú priamo vonku. Môžete pozorovať činnosť garbiarov, ktorí spracovávajú a farbia kožu zvierat, alebo zavítať do výrobní a predajní korenín, prírodných farbív a liečivých byliniek, ktoré sú zároveň masážnym salónom a nakúpiť si. Napríklad zmes byliniek proti chrápaniu (je účinná) alebo navštíviť obchodníkov s orientálnymi predmetmi a arabskými kobercami.

Odhaduje sa, že z celkového počtu obyvateľov Tetouanu (asi 650 000) žije na území mediny asi desatina a majú tam k dispozícii viac ako 50 mešít. Najväčšia z nich je Al Jamaa Al Kabir (Veľká mešita). Všetky sú pre turistov neprístupné. Čo by však mohlo byť veľkou atrakciou mediny, je rovnako neprístupné a dlhodobo uzavreté. Je to mazmora, čiže podzemná štvrť, v ktorej kedysi žilo viac ako tisíc kresťanských otrokov. Súčasťou mazmory bola aj kaplnka.

V JUŽNEJ ČASTI MEDINY žije od roku 1807 komunita sefardských Židov obývajúcich separátnu časť mellah (alebo tiež Qods), čo je marocké označenie pre židovské geto v marockých mestách. Dorozumievajú sa jazykom, ktorý je známy ako „haketia“ alebo „západné ladino“. Je to zmes stredovekej španielčiny, marockej arabčiny a jidiš. Tento hybridný jazyk sa používa na viacerých miestach severovýchodného Maroka, okrem Tetouanu aj v Tangere a v španielskych mestách Ceuta a Melilla.

Židia majú k dispozícii synagógu z 18. storočia. Deň trávia v  miniatúrnych dielničkách alebo v obchodíkoch otvorených priečelím do ulice. Domy v mellahu sa odlišujú od maurských tým, že sú vyššie, často poschodové, priečelia nemávajú biele ale tmavšie, balkóny kovové a okná s mrežami.

Keď sa vydáme najdlhšou ulicou v medine Rue de Fès smerom na západ, ocitneme sa v štvrti Kasbah, čo je vlastne pahorok s typickými bielymi domami a na vrchole so zrúcaninami starej pevnosti. Z vrcholu je pekný výhľad na medinu, dojem nám však kazia nie príliš vábne vyzerajúce a voňajúce smetiská, ktoré pokrývajú časti svahu. Tetouanska medina predstavuje múrmi ohradený a zakonzervovaný stredoveký skanzen maurského života s príchuťou andalúzskej minulosti, ktorý bol po stáročia ovplyvňovaný kultúrou miestnych marockých Berberov. V roku 1997 bola zapísaná do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

PAVOL ŠKUBLA

• < Predch.