Maurícius - Zaslúži si našu pozornosť

Keď nám v liedadle oznámili, že sme preleteli rovník, myslel som si, že už budeme v cieli. Okolo dve a pol hodiny oblietaval Boeing matičku zem smerom na juh, kým sme zosadli. To už sa mi v opuchu pomaly strácali členky.

Na detaily však nebol čas. A nejaké členky detailom rozhodne boli. Podstatné sa stalo pe mňa a malú skupinku novinárov to, že dvanásť hodín pred pristátím sme v Bratislave nasadli do lietadla s vedomím, že tou istou mašinou o nejakých 10 hodín pôjdeme zase späť. A za ten čas dostaneme k dispozícii auto, sprievodcu, aby sme niečo videli i nafotili.

Vetrovky a teplá obuv ostali v lietadle. Na schodíkoch nás okamžite „prefackala“ tropická horúčava, visiace dažďové oblaky pripomenuli, že vysoká vlhkosť vzduchu v ten deň niekoľkokrát prepotí naše tričká.

Najskôr sprcha a raňajky v krásnom hoteli. Ocenil som využitie tradičného materiálu, nejakej slamy a palmového lístia, ktoré spolu s kokosovými palmami a priezračným morom, očipkovaným bielym pieskom a kde-tu čiernymi skalami, spôsoboval, že niektorí sa rozhodli na Mauríciu ostať. A nikto ma nepočúval, keď som upozorňoval, že voľné sú už iba miesta pre pomocné sily v kuchyni.

Bufetové stoly plné ovocia, ale i klasických jedál, nechýbali ponuky miestnej kuchyne, no bolo to všetko tak, ako má byť. Cestou späť mi mnohí dovolenkári potvrdzovali, že so stravou boli vari všetci spokojní. A nespokojní? Ako v každej rozvojovej krajine trpia hotely prezamestnanosťou, a tak niektoré úkony robia, najmä čašníci, veľmi pomaly. Jeden sa spolieha na druhého. Ale, to je jav v teplých krajinách takmer normálny.

Konečne vyrážame na túlanie sa po ostrove. Odfotili sme si doda, vtáka, ktorý vyhynul už v sedemnástom storočí. Napriek tomu je jedným zo symbolov Maurícia. Socha vraj stojí na mieste, kde zabili posledného doda. Inak, v Čechách ho pomenovali Blboun nejapný. Vták sa stal symbolom hlúposti, lebo sa nebránil pred lovcami. Nepoznal nepriateľa a tak sa na človeka dôverčivo pozeral poočas celého obdobia zabíjania. Nejaký lovec sa chválil, že za jeden deň zabil 250 vtákov, ťažkých 15 - 20 kilogramov. Vedci dnes tvrdia, že dodo bol príbuzný s holubmi, ktorí dnes žijú na Novej Guinei.

Plantáže s cukrovou trstinou po chvíľke vystriedali plantáže s čajom. A ako sme stúpali vyššie, lepšie sa nám otvárala krajina. Niekdajšie sopečné krátery zarástli pralesom, iné strmo čneli do výšky. Dodávajú krajine osobitné čaro. Prešlo len pár desiatok minút odvtedy ako sme opustili južné pobrežie s letiskom a hotelom, a tu sme už videli hlavné mesto na severozápade ostrova. Maurícius má totiž pomerne slušnú cestnú sieť, niekde i s diaľnicami. Dlhý je len vyše 60 a široký 40 kilometrov. Nič zvláštne, však? Má však vyše 300 kilometrov pobrežia, ktoré je na väčšine miest chránené podmorskými koralovými útesmi. Voda Indického oceánu je pri brehu teda pokojná a priezračná.

My sme však stále vo vnútrozemí. Je to jav, v prímorských krajinách celkom normálny. Hosťa, ktorý má o nich písať, odvezú do vnútrozemia a ukazujú mu atrakcie podľa svojich predstáv. Napríklad vnútrozemské jazero, tropickú záhradu s potokom a vodopádikmi, a podobne. Zastávka pri posvätnom jazere našťastie stála za to. Hinduisti sa modlili jedna radosť. Niektorí k bohyni vody, iní k Šivovi, a v akomsi spoločnom chráme k desiatkam ďalších bohov. Nikto sa na nás nehneval, že fotíme. Skôr sa usmievali a dávali najavo priateľstvo.

Hinduistov je na ostrove polovica z milión dvesto tisícovej populácie. Niečo vyše 30 percent sú kresťania, nasledujú moslimovia a budhisti. Všetci sa spolu pekne znášajú a všetci spoločne oslavujú všetky sviatky každého z náboženstiev. Napriek tomu, že kresťanov je tu menšina, ostrov napríklad intenzívne žil Vianocami. Vianočná výzdoba bola na letisku, na uliciach i v reštauráciách. Kto by sa vraj pripravil o taký pekný rodinný sviatok. Hinduisti i moslimovia sa už tešiili na narodenie Ježiška. Samozrejme, čierneho, aký by inak mohol aj byť na ostrove, kde má väčšina obyvateľov africkú a indickú krv.

Všetci sa viac-menej dohovárajú po kreolsky, čo je zmes francúzštiny a kúsok iných vplyvov. Nápisy na uliciach sú vo francúzštine alebo angličtine. Tieto dva jazyky sa učia všetci a používajú ich podľa toho, ako to komu vyhovuje.

Všeličo som sa dozvedal pri obede. Samozrejme, že vo vnútrozemí, blízko potoka s malými vodopádmi. Na stoloch nechýbali vianočné stromčeky, v pohároch kvalitné franúzske víno, a na stoloch sa striedali lahodné pochúťky, za ktoré by sa nezahanbil ani najlepší francúzsky kuchár. Kuchyňu kolonialisti z Francúzska zanechali výbornú. Briti zanechali jazdenie vľavo a cukrovú trstinu, z ktorej sa vyrába, najmä turistami obľúbený, biely rum.

Na počudovanie, je tu dosť obchodov s kvalitným tovarom a ak nemáte rupie, bez mihnutia oka každý ochotne vezme aj euro alebo dolár. Zákazníkov predsa neodoženú. Ani v bazáre, ktorý ma očaril bohatstvom zeleniny, kobercov, hodvábnych šatiek, rôznych čajov, byliniek… A ak sa na vás niekto náhodou aj neusmeje, stačí tak urobiť prvý. Isto – iste úsmevom odpovie.

V kaviarni, kde som si objednal kávu, som počul, ako jeden čašník druhému zasvätene vykladá, že sme Slováci. Lebo on už náš jazyk počul, vie o nás. Kúsok odtiaľ predávali čerstvo ulovené ryby, a my sme sa museli baliť na spiatočnú cestu.

Na letisku znela vianočná hudba, vybavovanie dlho trvalo, lebo každý mal čas a ja som si uvedomoval, že ma čaká ďalšie, vyše dvanásťhodinové tuhnutie členkov. A to som ani netušil, že v Bratislave skoro spadnem z kovových schodov. Práve sa začala poľadovica, všetko bolo zmrznuté a šmykľavé. Na prepotené tričko som si obliekol vetrovku a išiel som zoškrabovať ľad z auta. Bola to naozaj bláznivá cesta. Pri pohľade na fotografie mi však bolo jasné, že to naozaj stálo za to. Ešte si tak dobre pospať – a ostanú mi už len krásne spomienky…

• < Predch.