Na Kube je dobre...

Kuba. Kombinácia socializmu a kapitalizmu, mix americkej, európskej a africkej kultúry, ľudia, ktorí rozumejú všetkým druhom hudby, pôvabná príroda, bytostná blízkosť mora, vzrušujúce dejiny, hrdosť aj rozporuplnosť národa, ekonomický zázrak...
To všetko dáva úchvatnú mozaiku tohto latinskoamerického ostrova, ktorý stojí za to navštíviť a začať neuvažovať o ňom naďalej len čiernobielo, lebo tam sú černosi, belosi aj tí medzi nimi.


Jedujú ma cestovatelia, či radšej „cestovatelia“, ktorí strávia v krajine dva týždne a potom sa už celý zvyšok svojho života robia odborníkmi na túto krajinu. Je to ako v tom vtipe, kde sa jeden účastník zájazdu snaží zorientovať a pýta sa: Prosím vás, kde to sme? Druhý mu odpovie: Ak je utorok, tak vo Švédsku. Mnohí takíto cestovatelia okupujú stránky tlače, ale najmä naše obrazovky a môžu akurát tak vydolovať zopár povrchných pozorovaní bez poznania koreňov a ich hĺbky. Zakázal by som im akékoľvek zovšeobecňujúce tvrdenia, lebo ich odchylné závery môžu spôsobiť mäknutie mozgu. Podľa mňa by mal človek v krajine stráviť aspoň niekoľko mesiacov, rozprávať s jej obyvateľmi ich jazykom a žiť ich životom istý. Na inej (dajme tomu druhej) strane je pravda, že väčšina z nás cestuje iba „párdňovo“ či „pártýždňovo“, lebo čas treba venovať rozbaľovaniu ekonomických balíčkov. A pritom správna dovolenka by mala trvať aspoň mesiac. No to si radšej nedovolí ani hocijaký milionár. Ja som si dovolil…

ZA MÁLO PEŇAZÍ VEĽA KUBY

Nahoďme si však latinskoamerický kontext. Priemerný plat na Kube je 30 až 40 dolárov. V Brazílii, ktorá sa kedysi radila medzi najrozvinutejšie ekonomiky Latinskej Ameriky, je to 35 dolárov. A to Brazília nemá lístkový systém. Na Kube áno. I keď lístky to priam nie sú, skôr akási „potravinová knižka“. A v nej jedna stránka sa rovná jeden mesiac. Kolónky sú: ryža, hrach, mydlo, mlieko (to len ak máte deti!). V najbližšom potravinovom stredisku vám vydajú mesačný prídel. Vydrží vám 2 - 3 týždne. Potom siahnete na plat. Navyše ešte viete, čo kde dostať najlacnejšie, kto čo predáva načierno, kto čo vie zohnať a čo sa dá vymeniť za čo. Okrem toho určite niekto zo širšej rodiny pracuje v cestovnom ruchu (a teda má tringelty, ktoré za deň prekročia mesačnú mzdu), iný príbuzný robí v dolárových obchodoch, drobne podniká, má príbuzných v USA alebo je vyšší funkcionár jedinej strany.
Záleží aj na tom, do akého obchodu sa vydáte. Okrem tých, kde sa nakupuje zadarmo (lístkový systém), existujú ešte obchody za pesos aj obchody dolárové (ako naše bývalé tuzexy). V pesových sú 4 kopčeky zmrzliny za 3 koruny (pardon, 10 centov), v dolárových je to už ako u nás. V tých prvých je malý výber a ošumelo. V druhých všetko moderné, klimatizované a predavačky v rovnošatách. Kuba je asi posledná krajina, kde kino stojí 10 centov, divadlo 15 a pizza 35 centov. Možnosť žiť za socialistické ceny je pre našinca otázkou poznania kubánskeho know-how, prostredia a jazyka. Lebo inak vás Kuba vyjde rovnako draho, ako napríklad vedľajšia Dominikánska republika.

THE BEST OF CUBA, LO MEJOR DE

Dve mestá postavené v krásnom koloniálnom štýle zapísané do Svetového kultúrneho dedičstva. Samozrejme, Havana, ale aj Trinidad, mesto kompletne postavené v 18. storočí a bez novostavieb. Miesta na Kube, kde sa vyskytoval spisovateľ Ernest Hemingway. Najväčšia pláž v Karibiku vôbec – Varadero. Raj pre potápačov, voda, ktorej teplota neklesá pod 24 stupňov ani v zime, kedy je viditeľnosť pod vodou najvyššia, až 40 metrov.
Popri 5 700 km pobreží Kuby je vyše 1 000 potopených lodí, na ktorých si na svoje prichádzajú podmorskí archeológovia. A ešte aj koralové útesy. Tie „kubánske“ sa hodnotia ako druhé naj po austrálskych. Na Kube niet flóry či fauny, čo by vám mohla ublížiť. Žraloky sa držia ďaleko od brehu a krokodíly na krokodílích farmách. Tam si ich možno pozrieť. Od tých najmenších, tie sa dajú ešte aj pohladkať, až po najväčšie, čo sa tvária, že nič, ale pri akomkoľvek zvuku bleskurýchlo klapnú tlamou. Omnoho kamarátskejšie sú delfíny. Za 18 dolárov si môžete s nimi porovnať svoj plavecký štýl, hrať sa a jašiť, ak vám nevadí, že občas si odskočia k trénerovi po rybu, lebo zadarmo sa veru s vami ani hrať nebudú.
Ale poďme k neturistickým unikátom: Najviac lekárov na počet obyvateľov na svete. V praxi to znamená 174 pacientov na jedného lekára. Najviac učiteľov telesnej výchovy a trénerov na počet obyvateľov, tiež na celom svete. A tak nás už neudivuje 3. miesto Kuby na olympijských hrách v Barcelone, či to, že Antonio Samaranch podporil konanie OH na Kube.
Takmer nulový analfabetizmus, čo je v Latinskej Amerike absolútny primát. Veď v takom Mexiku takmer každý štvrtý obyvateľ nevie čítať.

NAJZLATŠÍ SOCÍK – S PRVKAMI KAPITALIZMU!

Po návšteve Gorbačova na Kube v auguste 1989 sa Fidel nechal počuť, že aj keby sa niečo udialo v Európe, tak „my, Kubánci, sa nedáme od svojej cesty odchýliť“. V r. 1990 sa zrušila RVHP a tým aj 80 % kubánskeho exportu. O rok parlament pre istotu škrtol z ústavy zmienku o marxizme-leninizme, ale najbližší zjazd strany potvrdil cestu socializmu. V r. 1993 Kuba dosiahla ekonomické dno. Ľudia nosili posledné topánky, jedli to, čo by inak nejedli (napr. mleté šupy z banánov) a rozšírili sa choroby z nedostatku bielkovín.
Nadišiel čas reforiem. Povolil sa dolár ako druhé kubánske obeživo (predtým bolo jeho držanie trestné), vznikli dolárové obchody, povolilo sa drobné podnikanie aj súkromné vlastníctvo pôdy, udelila sa preferencia cestovnému ruchu zo zahraničia. Už nasledujúci rok bolo makroekonomicky lepšie. Mikroekonomicky to ešte nebolo cítiť, a tak 30 000 ľudí emigrovalo, ďalší zorganizovali demonštráciu (jedinú!) proti režimu. Ostatní vydržali a každý rok sa mali o čosi lepšie. Skolabované kubánske peso odvtedy revalvovalo (opačný proces ako u nás) 7-násobne! „A to ,vďakabohu, bez pomoci Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky,“ citujem skôr ateistu Fidela. Pravda, medzitým sa objavil aj zákon o zahraničných investíciách a v jeho zmysle mnoho podnikov s argentínskou, španielskou, kanadskou, mexickou, talianskou a inou účasťou. Tieto firmy na Kube „odušu“ stavajú hotely, lebo každý rok do nich prídu viac než 2 milióny turistov, najmä Španieli, Kanaďania, Taliani, Nemci, ale ani jeden Američan. Tí si to v rámci ekonomického embarga Kuby sami zakázali. Keby to porušili, donedávna mohli vyfasovať až 10 rokov väzenia. Kuba sa vrátila k povesti najžiadanejšej karibskej destinácie.

DOBRE JE BYŤ CUDZINCOM NA KUBE

Že nie som Kubánec, to vraj prezrádzajú modré oči, svetlejšie vlasy, postava, spôsob chôdze, oblečenie, a keď otvorím ústa, tak ešte aj to. Lebo kubánska španielčina nešušle tak ako naši lektori na najväčšom španielskom gymnáziu na Slovensku, v Košiciach, kde pracujem. Pomaly už aj ja viem takmer bezpečne rozoznávať kto je – nie je Kubánec. U dievčat pritom väčšinou platí: je exotická, príťažlivá, tmavšia (nie vždy), reaguje na akúkoľvek započutú hudbu a je oblečená iba sexi. Spytujem sa kamošky, či to aj my „nekubánci“ sme pre nich takí príťažliví, ako oni pre nás. Táto je úprimná, takže: „Nie, máte krajšie oči , ste pozornejší a nie takí machovia ako Kubánci, ale oni sú na tom fyzicky lepšie. Majú lepšie vyvinuté a opálené postavy.“ Napriek tomu vzniká kopa medzinárodných manželstiev. Napríklad, on – Nemec, nevie po španielsky, ona – Kubánka, po nemecky. Onedlho sa zoberú. Ona odchádza žiť do Nemecka, on sa na Kubu rád vracia. Preto na mňa na ulici pokrikujú: „Qué guapo!“ (aký pekný), čo sa mi v Košiciach (neviem prečo) nestáva. Ale možno sú niektoré z nich „jinetery“ (tie, čo vytiahnu z turistu nejakým spôsobom peniaze, často „prostitučne“). No a potom sú tu ešte také, čo sa im asi fakt aj páčim, ale vždy aj preto, že som iný než Kubánci, ktorých už poznajú, skrátka, som pre ne exotický.
Preferencia cestovného ruchu sa nedeje len takto neformálne. Formálne to znamená, že mám nárok v dolárových obchodoch predbehnúť všetkých Kubáncov (asi sa predpokladá, že spravím takú tržbu ako celý rad za mnou, ale ja nie som Nemec). Môžem ísť dopredu aj v zmenárni a v kubánskych aerolíniách ma ľudia tiež posielajú dopredu. Naozaj sú uvedomelí, rešpektujú zákon a ja im odporujem, že sa nerád predbieham na príkaz zákona. Pritom sa cítim stála bezpečne, lebo kriminalita na Kube ja vďaka silnej polícii veľmi nízka, drogy minimálne a slovu mafia rozumejú len z filmov. Ak by mne, ako cudzincovi, ublížili, hrozí im dvojnásobný trest.

TRIEZVE NÁZORY, DOBRÉ NÁPADY (AJ FIDELOVE)

„Všetko je to pekné, že sa už rozvíjame, ale mohlo sa to spustiť už pred dvadsiatimi rokmi,“ povedala moja kubánska kamoška, 27-ročná lekárka. „To by sme už teraz boli inde.“
Ďalší dobrý nápad sa zrealizoval už začiatkom 60. rokov. Revolúcia zvíťazila, diktátor Batista, čo sa kamarátil s americkými vlastníkmi takmer celej Kuby, ušiel. O pár rokov Fidel prehlásil revolúciu za socialistickú, lebo USA už-už chceli začať s inváziou Kuby, a on potreboval spojenca, ktorým proti USA mohol byť jedine ZSSR. Na jeseň 1962 sa nezačal žiaden školský rok. Všetci učitelia stredných a vysokých škôl, a najmä tisícky študentov, sa vydali do najzaostalejších dedín, kde sa nechyrovalo o čítaní ani písaní. Za 8 mesiacov takmer nebolo človeka, čo by zostal analfabetom. Sombrero dolu!
Navyše mestské obyvateľstvo pochopilo, o čom je vidiek, vidiečania sa cítili poctení návštevou a starostlivosťou z miest. Kuba „zjednotnela“ a uvedomila si, že za Batistu by sa niečo takého nemohlo stať. Nielen vďaka týmto nápadom, ale aj svojou charizmou, skvelou pamäťou (čísla a štatistiky nevynímajúc) a strhujúcou rétorikou (pri ktorej nemáte pocit, že plynie už piatu či siedmu hodinu) zostával donedávna Fidel Fidelom a politikom, ktorí touto kombináciou vlastností nemá obdobu na politickej scéne. Napriek svojmu ôsmemu krížiku priviedol Kubu do nového tisícročia v pohode a hrdo. Pri jeho politických začiatkoch, keď sa Batistova diktatúra končila, boli populárnejší jeho spolurevolucionári Camillo Cienfuegos a Argentínčan Ernesto Che Guevara. Camillo sa ale pozoruhodne stratil aj s lietadlom, v ktorom letel a Ernesto bol nielen idol žien, ale aj profesionálny revolucionár, ktorý neobsedel na zadku a na Kube, keď už sa tam nič revolučné nedialo a možno sa mu aj dačo nepáčilo.
Vo väčšine krajín sveta sú na tom navonok lepšie. Lekárne sú plné liekov, no len malá časť ľudí si môže dovoliť hociktorý z nich. Na Kube sú len základné lieky, no zadarmo. V mnohých krajinách ľudia môžu slobodne cestovať. No väčšina z nich nikdy aj tak nebola za hranicami, lebo musia šetriť. Na Kube je ísť von z krajiny problém, no každý žije na určitej, ľudsky dôstojnej úrovni.

• Nasl. >