Jeruzalem a Betlehem

Hovoríme s Marzoog Bishava Marzoogom, hlavou rodiny, ktorá vlastní Nativity Bells hotel v Betleheme.

Ako ste sa dostali k hotelierstvu?

Celý život som pracoval ako učiteľ. Učil som na stredných školách, ale aj v Káhire alebo napríklad talianskych mníchov arabčinu. Ako otec siedmich detí som rozmýšľal nad profesiou, ktorá by umožnila uplatniť sa viacerým členom rodiny. Veď teraz šli niektorí za prácou do Chile, Mexika a ja som si povedal, že im treba vytvoriť budúcnosť doma, v Betleheme. A je tu aj vyššie poslanie. Chcem aby Betlehem bol stále miestom, kde sa posilňuje duch kresťanstva.

Z akej rodiny pochádzate?

Som ortodoxný kresťan, manželka je katolíčka. Deti sme vychovávali v tolerancii k rôznym kresťanským odlišnostiam a všetci ich rešpektujeme.

Takže vy ste postavili akýsi kresťanský hotel alebo hotel pre kresťanov?

Privítame všetkých hostí, aj moslimov aj židov, no najviac sa tešíme práve na skupiny kresťanov. Od nášho hotela je blízko k chrámu, ktorý stojí na svätých miestach narodenia Ježiša, na miestach, kde ho Mária kojila, kde sú pochované deti povraždené Herodesom a kde je napríklad aj miesto zjavenia anjela, ktorý svätého Jozefa požiadal, aby ušli do Egypta pred vraždením detí. Je tu však aj množstvo ďalších kresťanských pamiatok. A som rád, že náš hotel už žije kresťanským duchom.

Pritom ste ho postavili veľmi rýchlo... Prevádzku sme začínali kongresom. Málokto veril, že do dňa konania kongresu hotel postavíme. Nám na to stačilo sedem mesiacov. Vychoval som dobré a šikovné deti. Len vďaka ich pracovitosti a vzdelaniu, jeden syn je stavebný inžinier, sa takéto dielo podarilo.

JERUZALEM A BETLEHEM

Vzhľadom na izraelské vzdialenosti človeka ani neprekvapí, že Jeruzalem a Betlehem sa svojimi okrajovými časťami takmer dotýkajú. A aj by sa postupne dotkli, keby medzi nimi nevyrástol vysoký betónový múr. Jeruzalem je totiž súčasťou Izraela, Betlehem patrí k Palestíne. A medzi obidvoma časťami vládne isté napätie.

V čase mojej návštevy, nebyť múru, akéhosi hraničného priechodu a pár drobností, by som to napätie vlastne ani nepostrehol. Bežný návštevník neprenikne dovnútra myšlienkových pochodov tamojších komunít. Skôr som si uvedomoval, že je poriadne horúci deň a že mám čo robiť, aby som stačil sprievodcovi, staršiemu ako ja, ktorý veselo skákal po schodoch jedného z jeruzalemských pahorkov. Išli sme si totiž pozrieť Dávidov hrob. A ja som postupne strácal pocit priveľkej svetskosti Jeruzalema. Hluk áut ostal kdesi za mnou a podo mnou, spoza hustej zelene, nad ktorou sa vypínala veža s krížom, jedna z mnohých, vyšiel občas mních, či tichučká „myška“ mníška. V jeruzalemských záhradách sa do mňa dostávalo duchovno.

Hrob kráľa Dávida, prvého izraelského kráľa, otca Šalamúnovho, stojí za to uvidieť, je v tom úžasná sila. A je to jeden z bodov spájajúcich kresťanstvo, židovstvo aj moslimstvo. Všetky tri monoteistické náboženstvá sa predsa hlásia k spoločnej minulosti. Zapôsobila na mňa akási replika archy úmluvy, desatora božích prikázaní. Opäť niečo spoločné pre všetkých. Sprievodca vie, kade máme ísť. Stúpanie do kopca máme za sebou, potom už len šikovne prechádzame jeruzalemskými uličkami a nedovolí nám zastaviť sa na káve, či kole. Všade, ako tvrdí, je draho, on nám ukáže najlepší podnik a ešte aj s tým úplne najlepším a najkrajším výhľadom.

Sme ľudia z cestovného ruchu. Neprotestujeme. Vieme, že tak sa to robí. Sprievodca privedie návštevu do vopred určeného podniku a niečo z toho má. Aspoň tak uvažujeme Ešte ma nadchla stará tržnica s antickými stĺpmi pripomínajúcimi helenistické obdobie Jeruzalema a neskoršiu vládu Ríma a potom mi už nedalo inak, len oceniť miesto, kde sme si konečne mohli oddýchnuť.

Tá kaviareň má skutočne fantastický výhľad. Na slávnu mešitu so zlatou kupolou. Inak, 20 kg zlata na kupolu naposledy venoval jordánsky kráľ Husajn. Prekvapili ma však aj ceny. Presvedčený, že zle rozumiem, moja angličtina nestojí za veľa, som podával nejaké dolárovky dovtedy, kým som konečne nepochopil, že mám dať aj tých desať, bankovku, ktorú som inštinktívne vytiahol pri prvom počutí sumy. To len „zdravý rozum“ mi nedovolil uveriť tomu, čo počujem.. Kto by veril, že za jednu malú kávy, džúsik a jeden koláčik zaplatím 13 USD?

Skoro som utekal za naším sprievodcom, aby som si spolu ním poplakal nad cenami v Izraeli. Namiesto toho som však urobil nezvyčajnú fotografiu. Dokazujúcu, akú cenu tu má každý kúsok pôdy. Odfotil som si detičky na dvore škôlky. Hrali sa za mrežami na priestore možno 5 x 5 metrov. A, samozrejme, z kaviarne som urobil niekoľko skutočne krásnych fotografií, dokazujúcich, že sme na tom najlepšom mieste

Konečne prichádzame k Múru nárekov, ktorý židovské náboženstvo považuje za zvyšok Šalamúnovho chrámu. Ten vo vojnovom ošiali zničili rímske vojská. A som fascinovaný. Dokonca začínam chápať podstatu duchovnosti Jeruzalema. Nevnímam ju cez pamiatky, ale cez ľudí, ktorí tu sú, modlia sa uprostred zástupov fotiacich zvedavcov. A veru neviem, či to cvakanie v sústredenej modlitbe vôbec vnímajú. Tak je to tu všade. Pri Múre nárekov asi najviditeľnejšie.

Cestou sa chceme zastaviť pri mešite, najfotografovanejšej dominante mesta, ktorá nesmie chýbať na žiadnej panoramatickej fotografii. Tam nás však nepustia. Takže, fotíme len z diaľky. Nevyzeráme dosť arabsky. To sme však už prakticky na Via Dolorosa, na Krížovej ceste, kade za smrťou kráčal Ježiš. Z detstva mi najviac utkvelo v pamäti, ako hnal z posvätných chrámových miest kupcov a peňazomencov. Na jeho krížovej ceste sú vedľa seba husto natlačení. Vôňa čerstvého chleba sem asi aj patrí, tak ako vôňa kadidla, ale čínsky tovar? Nuž ale žiť treba. A obchod je obchod.

Radšej sa sústreďujem na miesta jednotlivých Ježišových zastavení. Netreba ich ani veľmi hľadať. Často tam stoja skupinky ľudí, spievajú a modlia sa. Takto vytvárajú v úzkych uličkách Via Dolorosa doslova zápchy. Zaujímavé je, že tu duchovné zastavenie každý rešpektuje a nikto sa neponáhľa. Posledné zastavenia sú už v Chráme Božieho hrobu. Dostávam sa na pôdu, ktorá je pre mňa príliš labilná. Potreboval by som sprievodcu, ktorý mi všetko detailne ukáže. Takto sa len trochu bezmocne potácam pomedzi nadšených ľudí.

Kdekto sa chce dotknúť oného miesta, skupinky spievajú a ja si hľadám najlepšie miesta na fotenie. Na jednom mieste zabúdam vypnúť blesk, za čo na mňa skríkne nejaký mních. Viera sa navzájom posilňuje. A Jeruzalem vieru priam rozdáva. Ideme však už ďalej. Po pár minútach sme na hraniciach Palestíny, kam s nami náš sprievodca ísť nemôže. Počkáme si, palestínsky sprievodca trochu mešká. Na hrdle mu visí krížik, aby nám dal najavo kam patrí.

Popod vysoký múr sa do Palestíny dostávame hravo. Sila života je neuveriteľná. Múr tu využívajú ako veľkú reklamnú plochu a je plná plagátov a bilboardov. A hneď za múrom, ešte ho dobre vidíme, je prvý hotel, ktorý nás zaujíma. Vynikajúci 5-hviezdičkový hotel so službami na najvyššej úrovni. Ešte si pozrieme ďalšie tri hotely, pretože treba sa pripraviť na náročnejšiu aj menej náročnú klientelu. Vždy však každý hotel dával najavo, kam patrí. Obrazy Ježiša a Panny Márie, kríže i hostia s krížikmi. Do jedného z nich práve pricestovali a ubytúvali sa indickí kresťania.

Pochytil nás hlad. Tu bude určite lacnejšie ako v Izraeli. Sprievodca nás odviezol bokom, priamo pod múr, do reštaurácie kresťanského arménskeho priateľa. Na pohľad skromnej. Predjedlá v mištičkách nám pripomínali Grécko, mleté grilované mäsko a kúsky jahňaciny v nás vyvolávali nadšenie. Hľa, ako bohato sa stoluje v lacnej palestínskej reštaurácii. K tomu voda, miestne pivo a tak... Bolo nám dobre. Až do platenia. Na jedného to vyšlo 38 USD. Nuž, tu si asi naozaj treba dávať veľký pozor na ceny. Takže poďme radšej tam, kde bola maštaľ, malá jaskyňa, kde sa narodil Ježiš. V chráme utišuje veselých mladíkov prísny mních, trochu je tu tlačenica, lebo každý člen ruskej skupiny chvíľku kľačí pred miestom zrodenia a dotýka sa ho. Je tu miesto, kde Mária kojila svojho syna, oltáre sú všade, ale najväčšia tlačenica je pochopiteľne na tom jednom, jedinom mieste.

Ešte musíme ísť do obchodu, kde sa patrí niečo kúpiť a čaká nás cesta späť. Všímam si, že kým izraelskí policajti na druhej strane majú samopaly a plno inej zbroje, palestínski sú prakticky neozbrojení. Kým do Palestíny sme sa dostali ľahko, späť prechádzame cez kontrolu batožiny. Vo vreckách si všetko nechávam, píska to okolo mňa, ale zjavne nikoho nezaujmem. Trochu debatujeme o zložitosti vzťahov tejto biblickej krajiny, o viere, ktorá akosi neprináša lásku a porozumenie medzi ľuďmi. Aj keď ju všetci hlásajú. Popritom komusi napadne uvažovať aj o tom, či je vôbec všetko napätie až také pravdivé, či to nie je len mediálna bublina. My predsa nič zlé nenachádzame, všade je pokoj, len samopalov vidím cez deň viac ako za celý život.

Ktovie, ako je to všetko. Ktovie, ako je to byť občanom, ktorý je odsúdený žiť s iným občanom, aj keď o to nestojí. Nechajme však už filozofovanie na pokoji. Každý nech sa porozpráva so svojou dušou a nech si hľadá svoju cestu. Hlavne, aby došiel ku konaniu dobra.

ĽUBOMÍR MOTYČKA

• < Predch.
• Nasl. >