Masada a Mŕtve more

Opúšťame Jeruzalem a krajina sa začína meniť. Prúdy áut cestu spomaľujú, ale smerovky na Eilat a Mŕtve more nás nezadržateľne ťahajú na juh. Inak, Eilat je vzdialený od Jeruzalema vyše 300 kilometrov. K tomuto letovisku pri Červenom mori sa však nedostaneme. Pri prvej príležitosti zamierime k Mŕtvemu moru.

Nekonečné múry oddeľujúce Palestínu a Izrael stále viac menia moju prvú predstavu. Iste, v neobývaných, či ťažko prístupných oblastiach sa cesta kľukatí po svojej historickej trase a novo kreslené mapy veľmi neakceptuje. Kde sú domy, tam sú však aj múry. Vysoké, ťažko prekonateľné. Bez ťažkej vojenskej techniky, ale ako symbol schopnosti žiť vedľa seba, no nie spolu.

Mení sa aj krajina. Už pár kilometrov južne od Jeruzalema sa stráca zeleň, stredomorská krajina je nahradená púštnou. Kde tu vidíme kibuc, kde tu židovskú osadu, niekde stany nomádov a nesmierne chudobné palestínske dediny. Všetkého je však tak trochu na ukážku, nič tu neprevažuje.

Auto sa rúti z hôr. Z jeruzalemskej výšky cca 820 metrov nad morom klesáme do hĺbky vyše 330 metrov pod morom. Postupne sa zhoršuje viditeľnosť. Už nie je sýty a jasný deň, ale akýsi ťažký opar trochu pripomínajúci hmlu a trochu zaprášené stavenisko.

Na benzínovom čerpadle si dávam presso za 3 a pol USD, za rovnakú cenu si pod Masadou kupujem fľašu vody. Náš sprievodca Elias nepretržite zdôrazňuje, že bez čiapky a vody hore nesmieme ísť. To sme však už prešli popri rozpálených skalách s jaskyňami, kde sa našli Kumránske zvitky – asi najstaršie zápisky Starého zákona, takmer nevidíme autá a stále si pozerám niekdajšie dno Mŕtveho mora. Ročne klesá o meter, čo je tempo priam závratné, odhaľuje slané bahno a majiteľov hotelov i kúpalísk pri mori núti organizovať dopravu. Čo bolo pred pár rokmi na brehu mora, to je dnes aj kilometer vzdialené.

Poďme však najskôr na Masadu. Je to asi najslávnejšia pevnosť židovskej histórie. V nesmierne vyprahnutej krajine, na plošine 250 x 600 metrov tu prvá pevnosť vznikla už sto rokov pred naším letopočtom. V čase Herodesa Veľkého tu bola rímska posádka, v čase veľkého židovského povstania sa pevnosti zmocnili bojovní zelóti, čiže horliví. V tom čase boli v Judei najmenej štyri prúdy, farizejovia, saduceovia, esejci a zelóti. V rámci zelótov bola skupina ešte horlivejších a bojovnejších Židov – sikariovia. Medzi Židmi neboli veľmi obľúbení pre svoju bojovnosť a agresivitu.

Títo sikariovia obsadili pevnosť aj s rodinami, bolo ich tu skoro 1 000. Keď v roku 70. Rimania dobyli Jeruzalem a zbúrali druhý Šalamúnov chrám, pevnosť Masada bola posledným miestom slobodných Židov. Rimania ju obliehali, navŕšili vlastný prístupový val a keď zaútočili, tisícka mužov, žien a detí zvolila dobrovoľnú smrť pred otroctvom.

Je to veľmi zjednodušené, ale literatúry na danú tému je dosť. Preto sa radšej vrátim k osobným postrehom. Už z diaľky vidím strmý chodník na skalu, našťastie, je tu aj údolná stanica lanovky. Napriek veľkej horúčave sú skupinky návštevníkov, ktoré dávajú prednosť chodníku. Väčšina je, pravdaže, v lanovke. Ledva sa do nej natlačím. A rozmýšľam, kde sa tu tí ľudia nabrali. Veď cesta bola prakticky prázdna.

Hore nám sprievodca vysvetľuje, kde boli rímske kúpele, lebo aj to tu bolo, kde stáli paláce, kde byzantský kostolík, po ktorom nasledovalo vyše tisícročné zabudnutie na Masadu, sú tu fascinujúce výhľady a, našťastie, jemne pofukuje vetrík. Takže, ešte pár fotografií a vraciame sa. Som rád, že som tu bol.

Auto zastavuje vyše kilometer od mora, v oáze, ktorá, ako sa ukazuje, je akýmsi kúpeľným centrom. Za uterák, ktorý si môžem zobrať, obed a možnosť kúpania sa platím 30 eur. Takže, rýchlo do šatne, prezliecť sa a poďme akýmsi vláčikom, či skôr dvoma vlečkami, ktoré ťahá traktor k moru. Vidím vnútorné bazéniky, členitý bazén so sprchami a kúsok pod tým kade s bahnom z Mŕtveho mora. Tam som si dal. Rozpálený slnkom som vbehol pod silné prúdy vody, v nádeji, že sa osviežim. Bola to však priam horúca voda z Mŕtveho mora. Určená na očistenie sa z bahna a pre tých, ktorým sa nechcelo ísť až k moru. Takmer poslepiačky, s páliacimi očami, som rýchlo vliezol rýchlo pod skutočné sprchy.

Pláž je tu akoby betónová. V skutočnosti ide o soľ, mierne sa drobiacu len tam, kde čľapkajú lenivé vlny. Pod akýmisi slnečníkmi v mori je trošku tieňa, tam sa ťahajú kúpajúci sa. Na drevenej konštrukcii sú hrubé vrstvy soli.

Dlho nevydržím, čerstvé škrabance na nohe pália ako čert. Vyskúšam si pocit ležania na vode, ktorá nadľahčuje tak, že sa v nej prakticky nedá plávať, porobím pár fotografií a poďme preč. Tu, vyše 320 metrov pod hladinou mora, je horúčava, ktorá sa dá krájať.

Inak, existujú plány na záchranu unikajúceho mora, ktoré má len jediný prítok, rieku Jordán. Tá plní vodou aj Galilejské jazero, ktoré je tiež cca 200 metrov pod hladinou mora, v ňom je však voda sladká a zásobuje Izrael 10 percentami spotreby rýb. Mŕtve more má iné geologické podložia a koncentrácia solí je tu taká, že vo vode neprežije živá bytosť. Keby ste chceli napríklad doplávať do susedného Jordánska, na druhý breh by sa dostala iba holá kostra... Sú plány dodať sem vodu zo Stredozemného i Červeného mora. Ekológovia varujú, že by to zmenilo chemické zloženie Mŕtveho mora, lebo pritekajúca morská voda by bola iná. Tvrdia pritom, že Jordán je menší vinou závlah. Historici zase pokojne pripúšťajú, že treba počkať, ako si situácia vyvinie, lebo hladina mora už bola aj nižšia a potom sa zase zvýšila. Najľahšie je vybrať si čakanie. A tak sa čaká, čo bude.

V každom prípade, aj Mŕtve more aj Masada sú miestom, ktoré by návštevník Izraela mal vidieť. A pre zaujímavosť, na Masade som videl viacerých chlapov v tričkách, šortkách, veselo sa zabávajúcich so svojimi skupinami. Na pleci mali zavesené samopaly. Vôbec im neprekážalo fotenie, vôbec sa netvárili bojovne. Pripomínajú však zložitosť pomerov v Izraeli. Všade, kam som prišiel, bola pohoda a mier. Nikto mi neskrivil vlások na hlave. Návštevník vlastne ani nemá šancu preniknúť pod povrch tohto zvláštneho spôsobu života, jednoznačne však platilo, že všade bolo bezpečne a zovšadiaľ dýchalo porozumenie alebo priateľstvo, alebo si ma jednoducho nikto nevšímal. ĽUBOMÍR MOTYČKA

• < Predch.
• Nasl. >