Jemen

V jemenskej oáze Šibám je na malom priestranstve zoskupených cez 500 hlinených budov, ktoré majú až jedenásť podlaží. A ľudia v nich žijú dodnes...

Veľké oči s prihlúplym výrazom sa zalesknú v žiare ostrého slnka. Zračí sa v nich zvedavosť zmiešaná s ľahostajnosťou. Ústa s masívnymi perami sa na chvíľu pootvoria a odhalia rad žltých skazených zubov. Ako v kŕči sa skrivia a vydajú prenikavý nedefinovateľný zvuk. Nasleduje záplava bielych spenených slín, ktorá dopadne na jemný piesok. Mohutné telo sa otočí a odklusá ďalej do záhybov dún.
Jemen je jedna z mála krajín, kde sa nachádzajú divo žijúce ťavy. Pohybujú sa v malých stádach. Sú prekvapivo krotké. Možno ich pohladkať po šiji a to dokonca zadarmo. Nestojí vedľa nich tučný Arab so šiltovkou Yankees a rukou lačne načahujúcou po bakšiši. Vlastne široko ďaleko nieto živej duše. Púštnu oblasť Vádí Hadramaunt možno s džípom prekonať v priebehu jedného dňa. V minulosti to trvalo aj niekoľko týždňov. Námaha však stála za to. Tých, ktorí neskonali počas úmornej cesty, čakal jedinečný pohľad. Oáza Šibám, ktorá je na zozname pamiatok svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, je pre svoje vysoké hlinené domy prezývaná aj púštnym Manhattanom.

Pod papučou
Prejsť cez púšť má jeden háčik. Beduíni sú starí ostrieľaní mafiáni. Zatiaľ čo ich kolegovia z Egypta dokážu od turistov vykasírovať doláre za smiešne a trápne tance v improvizovaných obydliach a jordánski experti predať kúsok asfaltu ako vysokokvalitný hašiš, v Jemene sa moc nebabrú. Na prechod cez svoje územie vyžadujú za nemalé peniaze ozbrojený sprievod. Ten vám, samozrejme, môže poskytnúť iba ich šéf, miestny šejk. Výpalníctvo par excellence, pričom vás dvaja beduíni s kalašnikmi budú chrániť pred vlastným ľudom. Na druhú stranu, v púšti neplatia oficiálne hranice krajín, ale kmeňové teritóriá nazývané dirah, približne sto kilometrov sa prechádza aj cez južnú časť Saudskej Arábie. A táto oblasť skutočne nie je práve najbezpečnejšie miesto na Zemi. Napokon, narodil sa tu Bin Ládin.
Drsné životné podmienky donútili beduínov uvažovať veľmi pragmaticky a kolegiálne. Púšť im dáva pocit slobody a miera cti je u nich veľmi vysoká. Hovoria tomu šaráf: „Vykríkni na neho nadávku a máš nôž v srdci,“ možno voľne preložiť. Pravdivosť týchto slov by som v Jemene rozhodne netestoval. Pokiaľ však s nimi človek jedná s úctou, dokážu si od úst odtrhnúť posledný kúsok kukuričnej placky, aj keby mali sami hladovať. Ako hovorí jedno príslovie, „hosť do domu, Alah do domu“.
Miestne ženy majú oveľa viac slobody ako ich sestry v meste. Zlé jazyky dokonca hovoria, že zatiaľ čo muži navonok machrujú, veľa z nich je doma pod papučou.

Nehostinný kraj
Ktosi dávno napísal, že beduín je parazitom ťavy. V tvrdení je kus pravdy. Nomádi na mŕtvom vypriahnutom piesku by bez tohto zvieraťa mali len malú šancu prežiť. Teda aspoň v minulosti. Mlieko, mäso, odev z kože – to všetko im „koráb púšte“ dokázal poskytnúť. A ešte ďaleko viac. Beduínska žena si môže každý mesiac umývať ťavím močom vlasy a muž zas zo srsti z uší vyrobiť pomôcku na odháňanie dotieravých múch. Okrem toho, ťavy sú vynikajúcimi nosnými zvieratami. Keď sa na ne náklad správne naloží, unesú až 260 kilogramov.
Telesnú stavbu akoby mali s chirurgickou presnosťou usporiadanú na život v extrémnych podmienkach. Dlhé nohy držia telo vysoko nad zemou, kde teplota vzduchu môže byť až o 10 stupňov Celzia nižšia ako pri chodidlách. Pri nedostatku vody dokážu stratiť až jednu tretinu svojich telesných tekutín. Pre človeka by táto strata bola smrteľná. Aby ju nahradili, sú schopné naraz vypiť aj 100 litrov vody.
Zato človek to má ťažšie. V povetrí sa vznáša jemný piesok, ktorý páli v očiach, škrípe medzi zubami, preniká šatstvom, tlačí sa do pľúc, i do záhybov hodiniek a jeho dotieravosť nepozná hraníc. O horúčave ani nehovoriac. A keď sa už náhodou zdvihne vetrík, je to najskôr predzvesť, že sa treba rýchlo pakovať kade ľahšie. Víchrica s piesočnatými oblakmi, miestnymi nazývaná sámum, vie totiž v priebehu okamihu premeniť slnečný deň na tmavú noc. Nie nadarmo staré arabské príslovie hovorí: „Alah sa smial, keď stvoril púšť.“ Zlé jazyky k tmu dodávajú, že ten smiech bol zlomyseľný.

Veľká voda
Anglický námorný dôstojník James R. Wellsted ešte v 19. storočí Arabský polostrov prirovnal ku „kabátu s hviezdami, ktorý je lemovaný zlatom“. Jediné zelené úrodné oblasti sa totiž nachádzajú iba na jeho okrajoch, zatiaľ čo vnútorný priestor vypĺňa vyprahnutá mŕtva pustatina. Drobné hviezdičky sú životodarné oázy, ktoré sa v nej sem-tam objavia. Jednou z najžiarivejších je Šibám.
V približne päťsto štíhlych hlinených stavbách, vysokých až jedenásť podlaží, býva okolo 7 000 Jemenčanov. História mesta siaha do druhého storočia nášho letopočtu, keď sa tu rozprestieralo mocné Hadrimautské kráľovstvo. Neskôr nad územím šéfovala Etiópia a Perzia. V priebehu 16. storočia, keď sa Jemen dostal pod nadvládu Osmanskej ríše, bol Šibám z veľkej časti zničený. Prekvapujúco sa však o to nepričinili divokí Turci, ale mohutné záplavy. Niektorí jeho obyvatelia to zabalili a išli hľadať šťastie na Jávu, do Malajzie, Indie a Singapuru.
Ich potomkovia sa o niekoľko desiatok rokov neskôr vrátili a aby všetkým ukázali, že sú v poriadnom balíku, investovali majetok do výstavby hlinených domov. Z tohto obdobia pochádza väčšina budov, ale nájdu sa aj novšie. V roku 1982 nad mestom prevzalo patronát UNESCO.

Vstupná brána
Sajjid Zajd je silnejšej postavy, sebavedomého vystupovania, vždy veselý a často detinský, hoci je v najlepších mužských rokoch. Inými slovami, pravý Arab. Práve on dostal neprekonateľne nutkavú potrebu porozprávať nám o živote v Šibáme.
„Je to diera, nenachádza sa tu poriadny hammam, qat je drahý, pretože ho treba dovážať až zo vzdialených hôr a keď vyjdem ráno na balkón, čumím susedovi rovno do okna,“ hovorí a fúzy sa mu pri tom naježia, až na chvíľu vyzerá ako namosúrený tuleň. Naozaj, domy sú na niektorých miestach vedľa seba tak blízko, že si susedia cez okno môžu pokojne potriasť rukou.
V krivolakých uličkách sa nachádzajú malé dielničky, ospalé čajovne a obchodíky s rozmanitým tovarom. Muži v kockovaných sukniach a sivých turbanoch sa držia za ruky a živo diskutujú. Občas zastanú, aby pozdravili okoloidúcich. Niekedy sa medzi nimi mihnú aj ženy, o ktorých veku sa možno iba dohadovať. Vzpriamenú postavu majú zahalenú čiernym habitom. Nosením nákladov na hlave získali hrdú chôdzu. Kŕdle ufúľaných deti pobehujú a krátia si čas súťažou v pľuvaní do diaľky, alebo robením zla komu sa len dá. Do toho všetkého sem-tam zavreští vystrašená ovečka, ktorej sa len o pár milimetrov podarilo vyhnúť pred uháňajúcou motorkou. V bočných uličkách občas na hlinenú zem z okna dopadne vyhodená igelitka s odpadom, ale niekedy aj s obsahom toalety.
Do mestečka, ktoré obopínajú hradby, vedie brána al-Sidda. Tá sa ešte pred 50 rokmi na noc zatvárala pred nevítanými návštevníkmi. Kužeľovitý minaret mešity Masjid Maruf Ba-Jammal zo 16. storočia a jeho hranatý kolega z vyše tisíc rokov starého svätostánku Masjid al-Khoqa dohliadajú na to, aby obyvatelia pamätali na „Alhamdulilláh – slávu Alaha“.

Na návšteve
Dobrosrdečný Sajjid Zajd sa ponúkne, že nás zoberie k sebe domov. Všetky izby sú dlhé a úzke. Keďže Jemen nemá husté lesy, drevo je veľmi drahé. Tých niekoľko osamote stojacich stromov, ktoré použili na trámy, zväčša nemá ani štyri metre. „Výška stromov súvisí so šírkou našich izieb a s celým pôdorysom domov,“ upozorňuje Sajjid. Okná sú zas veľmi nízko, pretože sa sedí na zemi.
Zatiaľ čo na prízemí sa vo väčšine budov nachádzajú chlievy a kurníky, druhé podlažie slúži ako sýpka a skladište. V treťom nájdete kuchyňu pripomínajúcu udiareň. Až vo vyšších poschodiach bývajú rozvetvené rodiny. Jemenčania nemajú nikdy cudzích podnájomníkov, pretože by mohli uvidieť odhalenú ženu a to by bola podľa Sajjidových slov „Ajb – veľká hanba“!
Zariadenie zväčša pozostáva z krikľavo pestrofarebného linolea, na ktorom sú poukladané matrace, vo výklenkoch predmety bežnej životnej potreby a tomu všetkému na malom podstavci kraľuje veľké čínske rádio alebo televízor. Najvrchnejšie podlažia mafraj sa považujú za najvznešenejšie a majú peknú vnútornú výzdobu s kobercami a vodnými fajkami. Tam hostiteľ vodí podvečer svojich priateľov žuť qat, miestnu ľahkú drogu.
„Pracujem ako bankový úradník v neďalekom Sejúne. Dnes mám prvý deň dovolenku. Desať dní sa nebudem holiť,“ vyhlásil zrazu Sajjid a táto výsada sa mu zliala s predstavou slobody a naplnila ho tichým šťastí. Potom sa na chvíľu odmlčal, ako keby hľadal odvahu opýtať sa niečo obzvlášť dôležité.
„Je Budweiser naozaj tak dobré pivo ako sa o ňom rozpráva?“ vyliezlo z neho nakoniec tichým hlasom.

Cennejšie než zlato
Mesto Šibám počas svojho najväčšieho rozkvetu ryžovalo predovšetkým z obchodu. Bolo jednou zo zastávok na takzvanej Kadidlovej ceste, ktorá začínala v juhojemenskom prístave Kana, kde sa okrem kadidla nakladalo na ťavy aj korenie, drahé látky a vzácne kamene zo Somálska a Etiópie. Odtiaľ cesta pokračovala cez Vádi Hadramaut do Maribu, stáčala sa na sever, cez celý Arabský polostrov a končila v niektorom z palestínskych stredomorských prístavov.
Územie Jemenu spolu so susedným Ománom bolo jednou z mála oblastí, kde sa darilo rastline Boswelia sacra, z ktorej dužiny sa vyrába kadidlo. Tým pádom tento žiadaný artikel, ktorý sa vyvažoval zlatom, predstavoval jedinečný biznis. Dodnes používaný juhoarabský výraz dahab označuje zlato, rovnako ako kadidlo.
Rímsky spisovateľ Plinius v prvom storočí na prelome vekov napísal, že obchodovanie s kadidlom urobilo z obyvateľov južnej Arábie jedných z najbohatších ľudí na svete. V tom čase sa už z Jemenu vyvážalo do Grécka, Ríma, Egypta a krajín okolo Stredozemného mora približne 3 000 ton kadidla ročne.
Prosperita Kadidlovej cesty začala klesať až s nástupom kresťanstva, nového náboženstva, ktoré sa chcelo oslobodiť od pohanských rituálnych spôsobov. Jej definitívny úpadok nastal v štvrtom storočí, keď cisár Theodosius vyhlásil kresťanstvo za štátne náboženstvo Rímskej ríše. Pre „Arábiu felix – Šťastnú Arábiu“, ako Jemen v tom čase nazývali rímski a grécki básnici, to znamenalo tvrdý úder do pokladnice.
Ale nielen kadidlo si z orientálneho tovaru získalo v Európe svojich priaznivcov. Korenie, privážané na dvor anglického kráľa, sa tešilo takej obľube, že ho sluhovia na hostinách ponúkali v bonboniérach. Hostia s pôžitkom chrúmali veľké čierne zrnká a žasli nad neznámymi pocitmi na jazyku. Ostrá, pálivá rozkoš sťahujúca jazyk, poskytovala neznámy zážitok. S novými kulinárskymi možnosťami si zároveň Európa uvedomila, aká jednotvárnosť chutí a vôní dovtedy v jej strave panovala.

Text a foto: ANDREJ HORVÁTH