Slony, čaj a Budha

Autobus sa z pobrežia trmácal vyše troch hodín do vnútrozemia. Spočiatku bola cesta zaujímavá. Veď, kde môže našinec len tak vidieť ryžové polia. Niektoré po zbere, niektoré ešte s jemnými klasmi.
Hltali sme kilometre a obraz krajiny sa veľmi nemenil. Okolo nekvalitnej cesty boli takmer stále domy. Osídlenie už nie je také husté ako na pobreží, ale cesta je život, ekonomika, spojenie so svetom. A ciest Briti, ešte za čias kolónie, nepostavili – ciest až tak veľa. Aj keď veľa opráv za posledných 30 rokov nezažili, sú jediné. Treba sa ich držať. Človek po čase zdriemne, aby sa neustále budil na veľkých výmoľoch.

Dedinky pôsobia zaujímavo. Chatrčí je veľmi málo. Oproti pobrežiu, kde žije väčšina chudoby, vo vnútrozemí akoby bola vyššia životná úroveň. Domy sú zväčša vzhľadnejšie, niektoré až veľmi pekné, priam výstavné. Ryžové polia nie sú veľké. Skôr, akoby vyšklbnuté a pazúrov džungle. Stačilo by zo desať rokov neobrábať pôdu, nevysádzať banánovníky, a všetko by pohltil prales. Ťahá a tlačí sa až k domom. Okolo nich nahusto rastú banány. Niekde žlté, inde aj červené. Tie červené sú však chuťovo rovnaké. O čosi sladšie ako banány, ktoré kupujeme doma. Dozrievajú v trópoch, nie na pultoch obchodov. Chlebovníky sú samozrejmou súčasťou života ľudí, množstvo tropického ovocia a kokosové palmy vyčnievajúce najbližšie k slnku dávajú tušiť, že v tejto oblasti sa od hladu neumiera.

V niektorých dedinách vo vetre povievajú žlté stužky. Všade tam, kde im umrel budhistický mních. Sme v oblasti, kde žijú prevažne Sinhalci, národnostná väčšina Srí Lanky. Tamilci, ktorí donedávna tvrdo bojovali za národnú slobodu, sú zase hinduisti. No a tak jedni, ako aj druhí, našli niekde zaľúbenie aj v islame a kresťanstve.

Tu budhizmus vyhráva. Nakoniec, veď aj ideme do Kandy, mesta posledného srílanského kráľa, kde kláštor ukrýva posvätný Budhov zub. Sú takí čo tvrdia, že nie je pravý, že ho zničili portugalskí dobyvatelia, ktorí spolu s Holanďanmi a potom Britmi získali presvedčenie, že musia skultúrniť túto krajinu. Kráľovstvo v Kandy vydržalo dovtedy, kým sa Britom nepodarilo vybudovať cestu. Po ceste prišli delá, tisíce vojakov, teda civilizácia.

Sloní sirotinec

Zastavujeme sa v Pinawale, dedine, kde nadšení ochrancovia prírody vytvorili sirotinec pre slony. Niektoré už vyrástli a nemajú čo v sirotinci hľadať, no dostali tu jednoducho zamestnanie. Prenášajú kusy dreva, pracujú, aby si denne zaslúžili svojich 300 kilogramov potravy. Prišli sme včas, aby sme videli z fľaše piť mláďatká, aby som si odfotil trojnohého slona (počas občianskej vojny stupil na mínu) , a aby som mohol zo záhradnej reštaurácie fotiť kúpajúce sa slony. Bol práve sviatok splnu mesiaca a tak som pivo dostal v čajovej konvici. Počas sviatkov sa tu alkohol nepije.

Dozvedel som sa, že na Srí Lanke je 2600 divo žijúcich slonov a že v niektorých oblastiach ohrozujú ľuďom úrodu. Cvičený slon má ešte viac sviatkov a voľných dní ako človek. Má právo na dobré jedlo, denný kúpeľ, oddych, človek aby mu začal závidieť. Zvlášť ak sa ešte dozvie, že na Srí Lanke je zdravotníctvo bezplatné. Pre ľudí i slony. Tu človek zažije viac prekvapení. Ešte aj školstvo na všetkých stupňoch je bezplatné. Raz darmo,nepodarilo sa tých ľudí dostatočne scivilizovať. Možno aj preto je tu učiteľské povolanie vážené a dobre platené.

Ako vzniká pravý Cejlónsky čaj

Netreba sa zbytočne trápiť. Niektoré prvky civilizácie sem prenikli. Napríklad také zberačky čajových lístkov; Tamilky obyčajne robia svoju prácu za 1 USD denne. Čo je niečo vyše kila ryže, pohár piva, alebo dve kávy.

V Geragame si pozeráme malú továreň na spracovanie čaju. Stroje sú z 19. storočia a to je vlastne tiež súčasť exotickej exkurzie. Dozvedám sa, že čaj je zelený, čierny a strieborný. Podľa lístkov, ktoré sa diferencovane oberajú. Úplne najdrahší a najlepší je čierny čaj BOPF, potom BOP, nasleduje orange pekoe... Na našom trhu používame najčastejšie dust, teda prach vo vrecúškových čajoch. Potom je ešte špina zametaná z podlahy. Tá sa zatiaľ používa ako hnojivo. Možno to raz niekto začne dovážať ako pravý cejlónsky čaj. Inak, pre mladších, Cejlón je koloniálny názov dnešnej Srí Lanky.

Príjemným prekvapením je na ceste ešte zastávka v kráľovskej botanickej záhrade v Peryandeniy. Je síce horúco, no mohutné bambusy, vzácne stromy z tropických oblastí sú pre mňa lahôdkou. Tu tak byť s odborníkom. A nie hodinu, ale celý deň.

Kde sa skrýva Budhov zub

Konečne sme v Kandy. Nad jazerom, odkiaľ sa snažím zachytiť atmosféru mesta. Akosi mi to nejde. Všetko je príliš turistické. Dokonca aj veľký Budha nad mestom. Kláštor je plný ľudí, pretože je už spomínaný sviatok. Tisíce meditujúcich dokazujú, že budhizmus tu má naozaj silné korene. Trochu sa však cítim ako doma. Najzbožnejšie sú aj tu staré ženy.
V množstve ľudí cítim trochu sklamanie. Veď Budha nebol boh. A ľudia sa k nemu obracajú s modlitbou či meditáciou. Potrebujú na to niečo materiálne, čoho by sa chytili. Zub je pre nich nesmierne posvätný a nespochybniteľný.
Tak je to asi so všetkými učeniami i náboženstvami. Hlásajú ideu, myšlienku, slovo, a nakoniec sa utápajú v obdive k materiálnemu.
Ešteže som cestou späť videl vychudnutého potulného askétu, ktorý svoj život prežíva so žobráckou miskou na ryžu. Uveril som, že sú tu ešte ľudia, o akých som čítal v Kiplingových knihách. A celkom tomu verím, keď v troch dedinách za sebou rýchlo zahaľovaných tropickou tmou, si po práci veselo a hrdo vykračovali domov mahuti so svojimi slonmi. „Cupkali“ si sa svojimi pánmi a priateľmi ako dobre vycvičené psy.
Na ľuďoch sa leskol pot a v očiach im žiarila hrdosť z toho, že sú živiteľmi svojich početných rodín, že aj dnes bude čo jesť. Je to zaujímavé, ale duchovnej sily je, aspoň pre mňa, vždy viac pri pohľade na ľudí zmorených prácou, ako v akýchkoľvek chrámoch.

• < Predch.
• Nasl. >