Z Beruwally do Galle

Na Srí Lanke si človek ľahko zvykne na to, že okolo hlavných ciest je ľudské mravenisko. Všetci chcú žiť v blízkosti asfaltu. No a najmä v blízkosti Kolomba, hlavného mesta krajiny.
Tak ako je to všade vo svete, vznikajú desiatky kilometrov dlhé ulice plné kontrastov príznačných pre blízku Indiu. Vláda pripravila rôzne podporné programy na osídľovanie vnútrozemia, okolo prirodzených ciest krajiny, riek. Mnohí sa tak už usadili, využili finačnú podporu a vraj sa začínajú mať dobre. A pravdu povediac, je to asi reálnejšia príležitosť ako masová emigrácia na západ. Kultúra a vedomosti Srí Lanky sú natoľko odlišné, že bežný človek sa len ťažko adaptuje v podmienkach Európy. Rovnaké adaptačné problémy by sme na Srí Lanke mali zase my. Okrem toho, kto si vlastne môže dovoliť utekať? Prevádzačom treba dať tisíc až tisícpäťsto dolárov a vydať sa na cestu, proti ktorej je aj srílanská džungľa iba príjemným parkom.

Novodobí otroci ?

Takéto a podobné myšlienky mi vírili v hlave, keď sme boli v bani na ťažbu drahých kameňov. Nedával som veľký pozor. Viem, že tu ťažia rubín, astrológmi uznávaný kameň pomenovaný po názve krajiny, a rôzne iné druhy drahých kameňov. Aj taký menej vzácny. Hovoria mu „kameň chudobných“. Ten si môžu dovoliť.

Toto všetko som si pamätal z výkladu, no ostal vo mne len jeden dojem. Ufúľaní baníci si jednu nohu strčili do dreveného vedra a na lane sa spustili desiatky metrov pod zem. Bol horúci deň, dole muselo byť na zadusenie. Vetranie tu nepoznajú. Jeden baník fáral doslova ranený. Na prácu tu príležitostne používajú aj deti. Hrozný pohľad. Asi mi definitívne zhnusil drahé kamene.

Celodenná mzda baníka je 2 doláre. Brusiči kameňov sediaci na zemi zarobia 5 dolárov, zlatnícki majstri 20 dolárov. A majiteľ si práve niekam odbehol na luxusnom jeepe. Využil to jeden z bossov, nabral do hrsti pár rubínov a ešte tri-štyri druhy nebrúsených drahých kameňov a pýtal 20 USD. Vývoz takýchto kameňov je zakázaný, ponuku som odmietol.

Najbiednejší, baníci si nikdy nezarobia na dlhú cestu za lepším životom. A im by som sa nečudoval. Naozaj nemajú čo stratiť. Vzhľadom na platy sa mi zdá, že uteká skôr tamojšia stredná vrstva.

Ako vonia škorica

Zanechajme však už filozofovanie. Pošúchal som si v dlani listy škoricovníka a potom som si tou istou rukou utrel pot z tváre. Tvár ma doslova štípala. Dobre to však vraj odháňa muchy. Ja som bol ešte radšej, keď ďalšie dávky potu zotreli zo mňa škoricu.
Plantáž škorice som nevidel zblízka. Mal som pocit, že tam v diaľke nahusto rastú liesky. Zato v dielni som už videl bieliť škoricové konáriky. A kúpil som si škoricový olej. Vraj je dobrý na kĺby. Zaujímavé pritom je, že škoricu by som podľa doterajšieho poznania škoricového cukru určite neidentifikoval. Aróma je veľmi silná, lež iná.

Zachraňujú korytnačky

Cesta z Mitijagody, kde bola baňa a škoricová plantáž, viedla späť k moru. Čím viac sme šli na juh, tým bolo osídlenie okolo cesty redšie a veru aj chudobnejšie. Vo vnútrozemí, počas cesty do Kandy som v blízkosti ryžových polí toľko chudoby nikdy nevidel. A predsa, práve vo veľmi chudobnej oblasti sa našli nadšenci zachraňujúci korytnačky.
Viktor Hasselblad z Koskoty, majiteľ korytnačej farmy nám porozprával ako sa to robí. Od chudákov, ktorí hľadajú korytnačie vajcia a predávajú ich na praženie podobne chudobným, ich vykupujú za vyššie ceny. Tak sa už mnohí naučili vykopať vajcia a priniesť ich na predaj rovno farme. Vajíčka sa dostanú späť do piesku, po vyliahnutí idú maličké korytnačky do nádrží s vodou a keď sa po troch dňoch trochu zoznámia s týmto svetom, šup s nimi do oceánu vzdialeného asi 50 metrov.
Korytnačiek vraj aj tak ubúda. Mýlia si medúzy s plastami. No a plast v žalúdku ich zabíja.
V každom prípade sme farmu podporili výdatnými nákupmi, zväčša hlúpostí, a majiteľovi sme držali palce, aby korytnačiek bolo viac.

Mesto kriketu

Čakalo nás mesto Galle. Zapísané v zozname UNESCO. Tomu vďačí aj za prílev investícií. Je to vlastne stará holandská pevnoť zvnútra osídlená. Prvky holandskej architektúry sa stále zachovali, no priznám sa, že pre mňa bol najzaujímavejší pohľad na kriket. Napriek horúčave prišli na tribúny tisíce divákov, niektorí s dáždnikmi proti slnku i ďažďu. Práve sa hral medzištátny zápas s Austráliou. Ono, kriket je tu asi veľmi významný. Táto, pre väčšinu z nás neznáma a nezrozumiteľná hra dovezená z britských ostrovov, zapustila na Srí Lanke silné korene. I na druhý deň som na dvoch televíznych kanáloch mohol sledovať kriket. Na jednom v priamom prenose, na druhom zostrih najvýznamnejších udalostí. Priznám sa však, že Galle ma až tak nezaujalo. Asi bolo príliš horúco a asi som toho v ten deň videl už veľa.

Ako umierajú koraly

Počas výletu sme videli ešte pozostatky koralového útesu. V rámci globálneho otepľovania bolo more pred tromi rokmi priveľmi horúce a väčšina koralov vyhynula, lebo nemala potravu, ktorá vyhynula pre horúčavy. Niektoré koraly po troške opäť chytajú farbu. Niečo asi predsa len prežilo a ak sa už nič nestane, o nejakých 500 rokov bude zase tak ako nedávno.
Videli sme aj koralové ryby, ktoré sa asi živia kŕmením z člnov a videli sme aj korytnačku, ktorej pancier bol porastený riasami. Vraj má vyše 200 rokov a asi 250 kilogramov.

Masky démonov

A ešte jedna zastávka. V Ambolangode. V múzeu masiek. Starý otec, významný šaman múzeum založil a rôzni démoni dnes visia na stenách. Niekde však ešte nie sú vraj len muzejnými exponátmi. Pri liečení stále vzbudzujú väčšiu dôveru ako služby bezplatného zdravotníctva. Tak to už býva. Keď si myslíme, že sme múdrejší ako lekári, alebo keď už niet pomoci a človek sa chytá všetkého.

Popri ceste ma v ten deň fascinovali školáci. V uniformách, chlapci rozšantení, dievčatá pod dáždnikmi. Už som si odvykol, že môže byť na svete toľko krásnych bytostí. A to aj Srí Lanku zasiahla svetová módna vlna bezdetného pohodlia. Zo šiestich detí klesla pôrodnosť na tri.

Bol to ďalší pekný deň. Človek si môže povedať, že sme šli len po miestach iných turistických skupín. Ale aj tak bolo pre nás všetko natoľko exotické, že to vlastne stačilo. Nech si len oni žijú po svojom a my po svojom. A občas sa navštívme. Preto, aby sme si oddýchli a aby sme spoznali rôznorodosť sveta.

• < Predch.