Ako chutí rybačka v Nórsku

Nič nové pod slnkom. Všetci veľmi dobre vieme, že na severe Európy sa plnia rybárske sny. Koho opantala rybárska vášeň, nešetrí peniazmi, ani časom, ba ani silami. Snaží sa dostať do Nórska a chytiť si svoju rybu snov. Rozprávajú sa priam legendy o tom, že motorizovaní rybári si domov vezú 30 kilogramov vykostenej rybaciny – čisté filety, všetko dokonale zmrazené, aby to vydržalo dvojdňovú cestu.
Kto chce viac, musí zaplatiť nejaké clo.
Nepochyboval som o tom, no Nórsku rybačku som nezažil. Ba, pravdupovediac, už pekných pár rokov som nelovil ryby. Vydavateľský chlebíček ma pripravil o viacero koníčkov. Ako sa však neskôr ukázalo, aj staré skúsenosti sa mi zišli. Aspoň natoľko, aby som sa nedal zahanbiť absolútne neskúsenými rybármi.

Z autobusu som najskôr očarený sledoval kultivovanú a predsa autentickú nórsku krajinu. Napriek tomu, že sú tu silné zimy, asfalt nebol nikde poškodený. Ba ani len opravovaný. Tunely šetrné k prírode viedli i tam, kde žije pár desiatok Nórov. Upravenú cyklocestu som videl aj tam, kde denne prejde len zo 10 áut. Všade cítiť, že Nórsko je bohatá krajina. Krásne mosty pretínajú fjordy tak, aby popod ne preplávali aj veľké zaoceánske lode. Také je jednoducho Nórsko.

Konečne sa blížime k našej rybárskej osade. V obchode bez zaváhania súhlasia, aby som si tam odložil vetrovku. Keď som na seba natiahol plášť do dažďa a záchrannú vestu, bolo mi až veľmi teplo. Pani ukázala na stoličku v kúte. Tam vetrovka ostala. A nikto si ju viac nevšimol. Ani len tá predavačka. Hlavu nezdvihla ani vtedy, keď som si vetrovku bral. Kto iný by to urobil, len majiteľ. O tom tu nikto nezapochybuje.

Vítal nás mlčanlivý rybár, náš sprievodca po mori. Gumové oblečenie mi bolo malé, nepovedal ani slovo, len kývol hlavou, keď som ukazoval svoj plášť do dažďa. Na záchrannej veste však trval a dovtedy hľadal moju veľkosť, kým mi nesedela.

Fjord sa nám zdal byť viac ako zaujímavý. Kdekoľvek by sme nahodili a čakali. On však s nami nediskutoval. Po viac ako polhodinovej ceste po tichučkej hladine fjordu sme prišli na otvorené more. Mlčky rozdal udice a my sme sa hrali. Nadšenie dievčiny, ktorá po prvýkrát v živote držala v ruke udicu, bolo nesmierne. Čo chytila, nebolo zvlášť veľké. Ale hneď štyri kusy. Jeden nakoniec spadol do mora, ale tri rybky aj tak stačili. Mlčanlivý rybár sa pustil do práce. Ryby vyčistil, narezal plátky a tie napichal na háčiky. Na každej udici bolo 5 háčikov.

Zmenili sme miesto, na poslednú chvíľu som videl skákať zo skál vyplašené tulene, čo ma nesmierne nadchlo. Niečo iné je vidieť ich v ZOO a niečo iné vo voľnej prírode. Začal som napodobňovať mlčanlivé pokyny nášho kapitána. Medzitým sa už aj usmial a ženy tvrdili, že má krásny úsmev. To vtedy, keď dievčina ťahala z vody ryby s takým výskaním, ako by vyhrala v lote.

Nástrahu som pustil do poriadnej hĺbky. Aspoň som si tak myslel. Tridsať metrov je predsa dosť. Rybár mi zobral udicu a z navijaku sa odvinulo skoro 100 metrov oceľového lanka. Urobil som pár prudkých pohybov smerom hore, nástrahy zase pustil na dno a za obrovského nadšenia ostatných som z vody ťahal veľkú rybu. Neskôr sa ukázalo, že bola najmenšia zo všetkých.

Sprievodca, Fero Michlík – náš dlhoročný spolupracovník a prispievateľ do Cestovateľa, ma fotil tak intenzívne, až som mal istotu, že nejaká fotka sa mi ujde. Udicu som galantne odovzdal neskúsenej dievčine. Po chvíli chytila rybu dvakrát takú veľkú ako ja. Z druhej strany člna sa až po hodnej chvíli ozvalo nadšené výskanie spojené s vyľakaným hľadaním pomoci. Pani tiež ešte nechytala ryby. Jej partner, ktorý, ako som počul, chytal ryby už kade tade, neulovil nakoniec vôbec nič. Takisto ani dve panie v prednej časti člna. Neskúsené, no úspešné dámy pridali ešte po jednej veľkej rybe a ja, aby som zachránil česť tých, ktorí to aspoň trochu vedia, som ešte vytiahol jedného rybieho krásavca. Samozrejme, menšieho, ako chytili úplne neskúsené rybárky.

Fero Michlík mal už vtedy zelenú farbu, vlny nás poriadne hojdali a on po prvýkrát v živote zistil, ako chutí morská choroba. Veľké vlny, zelený sprievodca a navyše aj dážď, ktorý bol dovtedy milosrdný, to všetko nás viedlo k tomu, aby sme sa vrátili. Smutno mi bolo len z toho, že jedna mladá dáma veľmi ťažko niesla svoj lovecký neúspech. Rýb sme mali inak dosť. Čo uznali aj šoféri autobusu, ktorí ich museli očistiť, naporciovať, napácovať a po návrate k hostelu aj na parkovisku grilovať. Gril a drevené uhlie nosili so sebou. Rybaciny bolo úplne dosť pre všetkých, ktorí na ňu dostali chuť.
A len tak mimochodom, CK Periscope Scandinavie mala šťastnú ruku pri výbere dopravnej firmy. Podobné bonusy k službám asi nie sú samozrejmosťou. Na ne treba mať športového ducha a chuť urobiť dovolenkárom radosť. V každom prípade som si na vlastne koži, aj keď len tak okrajovo, vyskúšal, ako chutí rybolov v Nórsku A bolo to vynikajúce.

ĽUBOMÍR MOTYČKA

• < Predch.
• Nasl. >