Adrenalínové Slovinsko

Cez deň ležať na pláži, popíjať miešané nápoje, chytať bronz, či len tak sa nechať unášať vlnami na nafukovačke – pre niekoho ideálna dovolenka, pre mňa asi len prvý deň.
Ak patríte medzi ľudí, čo vymenované činnosti takisto ako ja nepovažujú až za také zábavné, tak je dovolenka v Slovinsku presne pre vás. Ako nás hneď prvý deň nášho pobytu v kempe v mestečku Bovec upozornil náš sprievodca, toto nie je ten typ dovolenky, kde sa nič nerobí. A presne pre toto som sa sem vybrala. Užiť si aktívnu dovolenku s väčšou či menšou dávkou adrenalínu. Zvolila som si dve aktivity, bez ktorých si pobyt v Slovinsku nevie predstaviť určite veľa ľudí – rafting a kaňoning.
Našou základňou bol kemp Vodenca asi 3 kilometre od mestečka Bovec, pod úpätím vrcholov Julských Álp. Samotné mestečko Bovec nie je veľké, o to viac dýcha turizmom a hlavne adrenalínom, keďže na každom kroku sa nachádzajú cestovné kancelárie a agentúry ponúkajúce rafting, kaňonig, hydrospeed, kajakovanie, paragliding… no, samé zaujímavé aktivity. Ak vás Slovinsko nebodaj omrzí, veľkou výhodou je blízkosť talianskych hraníc, neďaleko je aj lyžiarske stredisko Kanin (jediné stredisko v Slovinsku, kde sa dá lyžovať nad 2,000 m n. m.), ktoré bude od budúcej zimy prepojené s talianskym strediskom Sella Nevea. Kľukaté a dych vyrážajúce cesty vedúce v tejto pohraničnej oblasti sú rajom i pre cyklistov a motorkárov, jednoducho, každý si tu príde na svoje.
Vráťme sa však k vodáckym atrakciám. Našou prvou bol, samozrejme, rafting na rieke Soča. Táto rieka je dlhá 140 kilometrov a pramení v údolí Trenta v Julských Alpách. Dobrodružstvo začína neďaleko nášho kempu, na rieke Koritinica, ktorá sa však po pár metroch vlieva do našej vysnívanej Soče. Úvodné pokyny od našej inštruktorky, dofúkať raft, nasadiť prilby, zapózovanie s hrdinskými úsmevmi a ide sa. Prvé, čo si človek všimne, je modrozelená farba tejto alpskej rieky, je tým známa široko-ďaleko. Slniečko svieti, voda vystrekujúca spod raftu príjemne chladí a my si užívame raftovací zážitok. Pri prvých väčších perejách si aj zakričíme, chvalabohu, alebo skôr nanešťastie, ich striedajú pokojné úseky. Na viacerých miestach zastaneme, kocháme sa pohľadom na okolité hory, alebo na 106 metrov vysoký vodopád Boka (druhý najväčší v Európe), či skáčeme zo skál do rozbúrenej a studenej Soče. Začíname na skalách vysokých 4 metre, vrcholom nášho dnešného skokanského umenia je 8-metrová skala a adrenalín stúpa. Cestou vidíme aj mnoho rybárov. Ako ohľaduplní ľudia ich, samozrejme, chceme obísť, naša inštruktorka nás však vyvádza z omylu. Cez deň, do 18. hodiny, sa na Soči raftuje, rybárčiť sa má až potom. Chtiac-nechtiac sa odteraz na rybárov pozerám ako na votrelcov. Keďže sme v národnom parku, všetky chytené ryby sa majú pustiť späť do rieky. Ďalšou príjemnou zábavou počas našich prestávok je testovanie neoprénov a viest, čiže sa nechávame unášať dole prúdom a uzimení (aj cez neoprén cítime, že voda má len okolo 5 stupňov) sa potom vyhrievame na slnku na brehu. Úsek dlhý asi 15 kilometrov nám aj s prestávkami trvá asi 3 hodiny. Pravý rafting však začína až tesne pred naším cieľom v Trnove. Slalom pomedzi skaly, spoza chrbta sa mi ozývajú pokriky našej inštruktorky Katky: „Teraz zabrať doľava“, „baby vpredu záber doprava...“ Obtiažnosť WW IV zo šesťdielnej vodáckej stupnice divokej vody, presne pre toto som sa na rafting odhodlala. Deň ešte nekončí, po raftingu nasleduje výlet do tiesňavy Veľký Kozjak, ktorá sa končí 15-metrovým vodopádom Slap Kozjak v akejsi jaskyni. Neďaleko odtiaľ je ešte jedna miestna atrakcia, 22 metrov vysoký most Napoleon, ktorý bol postavený v roku 1750 a také meno dostal, pretože po ňom pochodovali Napoleonove vojská do Predelského priesmyku. Most bol, samozrejme, počas svetových vojen viackrát zničený a znovu zrekonštruovaný. Dnes z neho skáču odvážlivci do Soče.
Rafting ma uchvátil a to som ešte netušila o čom je kaňoning. Premiéru som mala v kaňone potoku Predelica, ktorému by som dala prívlastok zlaňovací. Vyskúšala som si, čo je to šmýkať sa dole vodopádom, či skákať do lagún a jazierok, ale ten pravý adrenalínový zážitok bolo zlaňovanie piatich vodopádov. Po úvodných pokynoch prevliekame cez zlaňovaciu osmu lano a ide sa dole, nohy naširoko od seba, po pár metroch obrat, líham si na chrbát a rúčkovaním po lane sa šmýkam dole vodopádom. Aj tu platí staré dobré pravidlo – to najlepšie na záver, takže kaňoning v Predelici zakončujeme už klasickým zlaňovaním (tvárou k stene) 30-metrového vodopádu.

Kaňon potoku Predelica bol vraj len rozcvička.
Na ďalší deň pokračujem vyšším „levelom“ a to v kaňone potoku Sušec. Niečo ako prírodný aquapark. Zlaňovaciu výstroj tentoraz nepotrebujeme. Čakajú nás len skoky a šmýkačky do úmoru. Najprv si však asi 45 minút musíme vyšliapať chodníkom pomedzi skaly a sme radi, že neoprén ešte nemáme na sebe. Slnko páli a už sa tešíme na studenú vodu v potoku. Ani sa nenazdám a už letím dolu hlavou prvým vodopádom, potom to skúšam na bruchu, na chrbte a hlavou dolu, skoky, šmyk do jaskyne s následným podplávaním skaly, no a je tu záver. Posledný vodopád s výstižným názvom „raketa“. Voda padá z výšky 13 metrov a priznám sa, pri pohľade dolu ani mne nie je všetko jedno. Zatvorím oči, pritlačím bradu k hrudi a o chvíľu už s hlasným šplechotom dopadnem do vody. Srdce bije ako divé, no aj tak som spokojná, že som sa takto (ako inak než adrenalínovo) rozlúčila so Slovinskom. Tajne dúfam, že sa sem čoskoro vrátim. Veď je tu ešte toľko toho, čo som nestihla. Výstup na Triglav, Mangart, kaňoning na potoku Fratarica (so 40-metrovým vodopádom Parabola), hydrospeed na Soči, či cyklovýlety po okolí. Je tu toho neúrekom a ak máte radi aktívnu dovolenku Slovinsko vrelo odporúčam.

VERONIKA PÁRIČKOVÁ