Temperamentá Andalúzia

 V staroveku sa tento kraj nazýval Baetica a už vtedy bol známy striebornými baňami, ktoré objavili Féničania. Cez Andalúziu prechádzal aj Hannibal so slonmi pri ťažení na Rím. Územie bolo dlho časťou rímskej provincie Hispánia. Prehnali sa ním Vandali, východní Góti a nakoniec hamitskí Maurovia, v moci ktorých bola Andalúzia až do 15. storočia. Zostala po nich krásna, jemne zdobená architektúra – paláce, hrady, mešity a minarety... Dnes Andalúziu – autonómnu oblasť v južnom Španielsku, ktorú domáci volajú „Andalucía“, tvoria provincie Sevilla, Huelva, Córdoba, Jaén, Cádiz, Málaga, Granada a Almería. Na celkovej rozlohe 87 268 km2 žije 8 miliónov obyvateľov, najviac v jej metropole Seville – 704 000. Toto historické územie je najľudnatejšie a druhé najväčšie v Španielsku. Z geografického hľadiska je zaujímavosťou, že brehy Andalúzie z juhu obmývajú dve moria – Stredozemné a Atlantický oceán, oddelené najjužnejším bodom Európy – mysom Punta Marroqui v Gibraltárskom prielive. Medzi pohorím Sierra Morena na severe Andalúzie a pásmom vysokých Andalúzskych vrchov (Bético) na juhu a východe, sa v centrálnej časti, v povodí rieky Guadalquivir, rozprestiera rozsiahla úrodná nížina. Súčasťou Andalúzskych vrchov je aj najvyššie pyrenejské pohorie Sierra Nevada s vrchom Mulhacén (3478 m n. m.), týčiace sa nad Granadou. Na parkovisko susedného kopca Pico de Veleta s nadmorskou výškou 3392 m, vedie najvyššie položená asfaltová cesta v Európe. Inou zaujímavosťou je minerál andaluzit (kremičitan hlinitý), pomenovaný podľa nálezísk v tejto provincii. Samotný názov Andalúzia je odvodený od Vandalov – ako Vandalitia alebo Vandalusia, a tiež z arabského „Al-Andalus“ – bolo to označenie časti Pyrenejského polostrova pod maurskou nadvládou.

V Andalúzii je najvýraznejší španielsky typ obyvateľstva , najmä u žien, ktoré vynikajú zvláštnym temperamentom, krásnymi čiernymi vlasmi, tmavými očami a svojráznym krokom, najmä v tanci. Chlapi sú veselí, ľahkomyseľní, pritom však zruční remeselníci a šikovní hudobníci. Do miestneho nárečia sa vmiešalo veľa maurských výrazov. Córdoba poskytuje pre býčie zápasy najkvalitnejších plemenných a plnokrvných býkov v Španielsku, ktorých chovajú na pastvinách vo vyšších polohách. Okrem toho je tam rozšírený aj chov dobytka na mäso a mlieko, rovnako oviec, tiež prevláda pestovanie stredomorských plodín – citrusov, olív, viniča, bavlníka, cukrovej trstiny a najmä pšenice. Zvláštnosťou je zber kôry korkového duba a trávy esparto na výrobu rohoží a pletených predmetov.

Horúce subtropické podnebie vo vnútrozemí a príjemná stredomorská klíma na krásnom pobreží so slabými zrážkami (len 400-700 mm ročne), tiež svetoznáme ťažké víno „Malaga“, utvorili z Andalúzie ideálnu oblasť cestovného ruchu už od jarných mesiacov. Môže sa popýšiť najkrajšími a najvyhľadávanejšími plážami v Španielsku, ktoré sú roztrúsené na pobreží Costa de Almería okolo rovnomenného zálivu Stredozemného mora, východnejšie zas na Costa del Sol, alebo dlhá Costa de la Luz pri pobreží Atlantiku od hraníc Portugalska po Gibraltársky prieliv. Andalúzia bola už od najstarších dôb najúrodnejšou časťou Pyrenejského polostrova, s vyspelým poľnohospodárstvom a mestskými strediskami. V staroveku ju osídľovali iberské kmene, ktoré tam koncom 2. tisícročia pred Kr. vytvorili Tartéssku ríšu. Okolo r. 1100 pred Kr. začala sa fenická kolonizácia zakladaním osád – napr. Hyspalis (dnešná Sevilla) alebo Gades (Cádiz), v bohatých baniach sa ťažilo zlato a striebro. Po dobytí Rimanmi v r. 206 pred Kr. sa Andalúzia stala súčasťou hispánskej provincie Hispania Ulterior, po reorganizácii v r. 14 pred Kr. zas provincie Baetica, ktorá zahŕňala väčšinu dnešnej Andalúzie, juh Extremadury, juhozápad Kastílie-La Manchy a malú časť Portugalska, východne od rieky Guadiana.

Na prelome 4. a 5. stor. n .l. oblasť potom obsadili germánski Vandali a v r. 429 bola začlenená do Vizigótskeho kráľovstva. Medzi rokmi 552-582 juhovýchodné pobrežie Andalúzie ovládla Byzantská ríša a r. 711 sa stala súčasťou arabského panstva. Potom, v roku 756 po abbásovskej revolte proti Umajjovcom, založil Abdarrahmán I. na Pyrenejskom polostrove moslimský umajjovský štát, tzv. Córdobský kalifát, s významnými strediskami politického, kultúrneho a vedeckého života, akými boli Córdoba, Sevilla, Jaén, či Granada. Arabi však obohatili aj tamojšie poľnohospodárstvo – zaviedli napríklad pestovanie ryže a ďalších subtropických plodín. Jednotlivé mestá sa po rozpade kalifátu v r. 1031 stali strediskami menších štátov (taifas), pričom jeden z nich aj naďalej niesol označenie Córdobský kalifát. Po porážke moslimov v bitke pri Las Navas de Tolosa v r. 1212 sa kalifátu zmocnil Granadský emirát. V r. 1236 dobyla Córdobu Kastília, ktorá o 10 rokov obsadila aj Jaén, v r. 1248 Sevillu, neskôr Cádiz aj Murciu. Zostala len Granada, ktorú dobyli kresťania až 2. januára 1492 – znamenalo to koniec moslimskej vlády v Španielsku a koniec reconquisty. Následne začalo prenasledovanie a vypovedanie Židov (r. 1502) a moslimských Maurov (1570), ktorí sa mohli zachrániť len prijatím kresťanstva ako Moriskovia. V čase zámorských objavov bohatli veľké andalúzske mestá z obchodu s kolóniami.

Pred administratívnou reformou z r. 1833 sa Andalúzia členila na štyri kráľovstvá: Córdoba, Sevilla, Granada a Jaén. 30. novembra sa však jej územie rozdelilo na súčasných osem provincií. Podľa federalistickej ústavy prvej Španielskej republiky mali byť na území Andalúzie zriadené spolkové štáty Horná Andalúzia (Andalucía Alta) a Dolná Andalúzia (Andalucía Baja), čo sa však kvôli kolapsu republiky nakoniec neuskutočnilo. Po páde diktátorského režimu generála Francisca Franca a obnovení demokracie v Španielsku, získala Andalúzia koncom 70. rokov 20. storočia rozsiahlu autonómiu, oficiálne potvrdenú 11. januára 1982 schválením autonómneho štatútu.

Najvýchodnejšou provinciou Andalúzie je Almería, ktorá bezprostredne nadväzuje na susednú autonómnu oblasť Murcia. Vyznačuje sa hornatou krajinou, kde vrchy siahajú až k pobrežiu. Malé dedinky majú vybielené domy, obyvatelia žijú tiež v jaskyniach, ktoré vyhĺbili do nepriepustných vrstiev hliny. Takým miestom je napríklad Cuevas de Almanzora na východe provincie v delte rieky Almanzory. Pláže v tejto oblasti - Costa de Almería až po mys Cabo de Gata sú veľmi pekné, no značne preplnené. Malebnú cestu vedúcu po pobreží, na mnohých miestach strážia hrady. Asi 30 km južne od Mojácaru leží Playa de los Muertos – jemná piesčitá pláž, prístupná peši od Barranka del Horno, kde sa začína chránený prírodný park Cabo de Gata so sopečnými skalnatými formáciami. Mesto Níjar na svahoch Sierry Alhamilla je preslávené modrozelenou keramikou harapos a kobercami zošívanými zo záplat. Miestne ženy tu ručne strihajú zvyšky farebných látok, ktoré potom spracúvajú v krajčírskych dielňach. Z obce Fernán Pérez vedie cesta cez staré bane na zlato v Rodalquilare k nádhernej piesočnej pláži Playazo Rodalquilar. V letoviskách Las Negras a San José sú tiež vhodné zariadenia na rekreáciu, aj keď pláž je tu kamenistá. Najkrajšie pláže tejto oblasti a príkre brehy nájdeme medzi obcou San José a vlastným cípom Cabo de Gata. Na Pláži Janovčanov nakladali na lode maurský hodváb do Janova, ktorý sem priviezli karavány z Granady. Do ďalších osamotených zátok sa dá dostať len pešo – tu sa začínajú bizarné skalné formácie Arrecife de las Sirenas.

Centrom rovnomennej provincie je Almería (arabsky Al-Marivya = Zrkadlenie mora) s prístavom lemovaným palmovým parkom, ktorý sa ťahá od rybárskej štvrti až do mestského centra. Z maurskej doby zostala zachovaná Alcazaba – opevnený komplex s vežami a baštami, vybudovaný nad mestom za vlády Abdarrahmána III. Gotická katedrála je takmer pevnosťou, ktorá umožňovala obranu pred berberskými pirátmi. Asi 13 km západne je známe letovisko Aguadulce na brehu Almeríjskeho zálivu. Okrem športových prístavov sú k dispozícii nočné kluby, bary a diskotéky, pobrežie lemujú ubytovacie komplexy nazývané urbanizaciones. Okolie mesta El Ejido preslávilo záhradníctvo – v skleníkoch tu pestujú včasnú zeleninu, ktorú spolu s ovocím vyvážajú do celej Európy. Stredisko Almerimar návštevníkom tiež poskytuje odpočinok a osvieženie na plážach, v hoteloch, jachtárskom prístave alebo na golfovom ihrisku.

Ďalej na západ väčšie pláže nájdeme až v Castell de Ferro a v Carchuni, už na Costa del Sol. V tejto oblasti je najvýznamnejším mestom Motril, kde sa v minulosti pestovala cukrová trstina, ktorú sem priviezli Arabi. Podnebie je až tropické, takže sa tu pestuje najmä avokádo a chirimoya (čerimoja). Priamo na brehu leží na strmej skale Salobreňa s reštaurovaným arabským hradom, odkiaľ vidno celé pobrežie. Tiež pri meste Almuňécar sa vrchy zvažujú bezprostredne k brehu. Pláže sú krásne, ale bývajú preplnené. Stará časť mesta leží na vyvýšenine, ktorú pred 2800 rokmi osídlili Feničania. Archeologické nálezy zahŕňajú dve fenické pohrebiská a veľkú rímsku fabriku na konzervovanie rýb morskou soľou (ukladali sa na tri týždne do slaného roztoku). Múzeum ponúka veľkú zbierku nálezov z tej doby. Na okraji mesta sa nachádza, takmer zakrytý v zeleni stromov, 7 km dlhý a stále činný rímsky akvadukt.

Za Motrilom môže motorizovaný návštevník odbočiť smerom na Granadu a ani nie po 30 km pred hradbou Sierra Nevady prejsť celým údolím Las Alpujarras s malebnými dedinkami. Tunajší Trevélez je najvyššie položenou obcou Španielska. Jeho svieže, suché podnebie je najvhodnejšie na dozrievanie horskej šunky, ktorá po určitom čase, kedy leží v slanom náleve, musí celý rok zrieť a sušiť sa na vzduchu. Táto šunka je špecialitou celého regiónu.

Najkrajším mestom maurskej architektúry v Španielsku je určite Granada, pretože od r. 1238 bola metropolou Granadského emirátu. Najväčšiu pozornosť si zaslúži pevnostný palácový komplex Alhambra (arabsky „červeň“, podľa farby okolitej pôdy), vystavaný na kopci Sabica dynastiou Nasridov v 14.-15. storočí. Celý tento obranný systém obklopený múrmi s vežami, pozostáva zo siedmich palácov (známy je prekrásny Leví dvor). Od Torre de la Vela sa pred návštevníkom otvorí nádherný výhľad na mesto a zasnežené vrcholky Sierra Nevady. Oproti leží Albaicín, ktorý podobne ako ostatné časti starého mesta obkolesujú vlastné hradby. Počas vlády Maurov to bola husto osídlená remeselnícka štvrť, ktorá aj dnes vykazuje arabské črty. Tadiaľto sa návštevník dostane ku kráľovskej rezidencii prednasridskej dynastie – Starej Alcazaby.

V provincii Málaga je srdcom pobrežia Costa del Sol prvé známe kúpeľné mesto Nerja. Pred vstupom do mesta ležia trochu bokom od cesty Cuevas de Nerja – kvapľové jaskyne s bizarnými podzemnými priestormi. Samotné staré jadro kúpeľov Nerja sa už podobá mestečkám západnej Andalúzie. Široká promenáda sa končí pri skalnatom výbežku nad morom, s výstižným názvom Balcón de Europa. V okolí mesta Torrox sú pekné široké pláže až po moderné kúpeľné a rekreačné stredisko Torre del Mar. Provinčná metropola Málaga vznikla z fenického osídlenia Malaka. Na východe leží rybárska štvrť El Palo s nízkymi domami a umelými plážami. V tamojších bistrách (merenderos), ako nakoniec v celej Andalúzii, podávajú znamenitú zmes smažených rýb, nazývanú pescaito. V 19. stor. trávili anglické a španielske rodiny z vyšších kruhov v Málage zimu. Oproti aréne býčích zápasov sa nachádza aj anglický cintorín. Alcazaba bola rovnako ako v Granade vybudovaná Maurami za dynastie Nasridov. Zreštaurovaný komplex obklopujú krásne záhrady. Vyššie stojí maurská pevnosť Castillo de Gibralfaro s majákom a mešitou vo vnútri hradieb. Za zmienku stojí aj renesančná katedrála, ktorá stojí uprostred starého mesta.

Západná časť Costa del Sol (Slnečného pobrežia) od Málagy až za Esteponu je v dĺžke asi 100 km vlastne jedným veľkým letoviskom. Najväčší turistický ruch však panuje okolo miest Torremolinos a Benalmádena. Veľké hotely, množstvo urbanizaciones, vodné a zábavné parky, obchody, bary a reštaurácie – všetko to stojí jedno vedľa druhého. Vo Fuengirole sa architektúra viac priblížila okoliu. Borovicové lesy siahajú od horských svahov až na breh, letoviská a hotely sú zasadené do riedkeho porastu stromov. Piesčité pláže, teplé more, prístavy pre jachty a golfové ihriská sú aj tu určujúcim činiteľom spokojnej dovolenky. Neďaleko od pobrežia leží obec Mijas, ktorá si napriek turistickej invázii zachovala tradičnú architektúru. Namiesto taxíkov tu používajú somáriky, čo dodáva obci typický charakter. Krásna panoráma sa otvára aj na ceste z obce Mijas do dediny Benalmádena, kde turisti navštevujú zaujímavé múzeum s nálezmi z Mexika, Peru, Nikaraguy a Ekvádora, z rôznych predkolumbovských dôb. Strediskom tejto časti Costa del Sol je Marbella – bývalá rybárska osada, ktorá dnes tvorí jadro mesta s bielymi domami a kvetináčmi zavesenými na balkónoch a fasádach. Asi 5 km východne si možno pozrieť vykopávky rímskeho mesta Rio Verde so zachovanými mozaikami.

Bližšie k Gibraltáru a Atlantiku sú teploty nižšie, vegetácia bujnejšia a pláže rozľahlejšie. Príkladom je mesto San Roque, ktoré vzniklo v r. 1704 ako provizórne sídlisko obyvateľov blízkeho Gibraltáru, ktorí v ňom chceli prečkať dobu britskej okupácie. Zaujímavé je námestie kanónov a guvernérov palác s múzeom histórie Gibraltáru. Na opačnom brehu zátoky leží najzápadnejší prístav Stredozemného mora – Algeciras, v rímskej dobe nazývaný Portus Albus Romana, kde sa v r. 711 vylodili na polostrove prví Maurovia, pod vedením Muzu a Tarika. Začali tak tvoriť úsek španielskych dejín, ktorý trval takmer deväť storočí. Skoro odvšadiaľ možno vidieť 4 km dlhú vápencovú gibraltársku skalu, ktorá z výšky 425 m vládne nad zálivom. Od La Líney môžu turisti odbočiť do Gibraltáru, ktorý je od 18. stor. stále britskou kolóniou. Meno Džebel al-Tarik (Tarikova skala) dostal podľa maurského vodcu, ktorý sa tadiaľ prepravoval z Afriky. Ohromná skala je jediným miestom v Európe, kde divo žijú opice.

Na záver nášho krátkeho putovania východným pobrežím krásnej a temperamentnej Andalúzie, sa ponúka návšteva aj vzdialenejších miest andalúzskeho vnútrozemia, akými sú Kolumbusova Sevilla s maurskou vežou Giralda, katedrálou, Alcázarom, Torre de Oro a Pilátovým domom, Ronda ležiaca vôkol sto metrov hlbokého kaňonu, alebo úžasná cesta na západ do Arcos de la Frontera – jedného z najkrajších miest Španielska...

Ing. Stanislav ŠIMEK

• < Predch.
• Nasl. >