Romeo a Júlia z Alhambry

Vrcholným dielom maurského staviteľstva je palác dynastie Nasridovcov v granadskej Alhambre. Ide o komplex budov a chodieb, ktoré spolu s uzavretými záhradami slúžili pre potreby sultána. V ňom sa nachádza najkrajšia a najznámejšia maurská pamiatka – Dvor levov, kedysi stred háremu, ktorého fotografie bývajú pravidelne na titulných stranách alebo obálkach publikácií o Alhambre.

Prejdeme Dvorom levov a vstúpime do ďalšej budovy paláca, kde sa ocitneme v sále, v ktorej sa zrejme udiala najväčšia masakra jedného šľachtického rodu v histórii ľudstva. Sála má hviezdovitú kupolu nádherne zdobenú voštinovými stalagmitmi, ktoré zbiehajú na bočné steny a nemá okná do exteriéru. Sem pozval sultán Boabdil (podľa iných údajov sultán Abú-I-Hasan) 36 mužských príslušníkov šľachtického rodu Abencerraje na hostinu. Keď už hodovali, vošli do miestnosti príslušníci sultánovej gardy, zavreli hrubé drevené dvere a všetkých šľachticov povraždili. Krv striekala a tiekla potokmi. Ťažko povedať, či sa to naozaj udialo a keď áno, či to bolo tak, ako hovorí legenda. Pravdou je však skutočnosť, že z množstva miestností v Alhambre je táto jediná, ktorá má na zemi v zárezoch medzi dlaždicami tmavočervené škvrny. Traduje sa, že je to krv zavraždených šľachticov. Rod Abencerraje patril v maurskej Granade medzi najvplyvnejšie a najznámejšie šľachtické rody. Jeho príslušníci sa vyznačovali jemnou noblesou a urodzeným správaním. I stalo sa to, čo sa stať nemalo. Jedno z kniežat Abencerraje sa zaľúbilo do sultánovej manželky Zoraidy a tá mu lásku opätovala. Milenci sa schádzali za tmy bokom od sultánovho paláca v jeho letnom sídle Generalife – v Sultánovej záhrade (Patio de la Sultana), kde ich jediným svedkom býval niekoľkostoročný céder; a možno ešte dvojica mramorových levov na múre uzavretého patia. Sultán sa všetko dozvedel a situáciu vyriešil radikálne, nechal vyvraždiť celý šľachtický rod.

Podľa legendy, začal céder od tej chvíle chradnúť, až nakoniec vyschol. Dnes sa nachádza v Sultánovej záhrade jeho vysoký mŕtvy kmeň, údajne starý viac ako tisíc rokov, a vedľa neho tabuľka upozorňujúca na túto udalosť.

V roku 1806 navštívil Sultánovú záhradu francúzsky diplomat a spisovateľ vikomt de Chateubriand a na znak piety k vyvraždeným šľachticom sa podpísal na kmeň cédra. Príbeh nešťastnej lásky v ňom dlho rezonoval, pretože o dvadsať rokov neskôr napísal novelu „Les aventures du dernier Abencérrage“ (Dobrodružstvá posledného Abencerrage). Po ňom sa pri cédri po rokoch zastavil aj Victor Hugo a rovnako naň pripojil svoj podpis.

Čo nám dnes zostalo z tohto tragického príbehu? Sultánová záhrada dostala meno „Záhrada cédra“ (Patio del Cipres), krvavá miestnosť sa od tých čias volá Sala de los Abencerrajes a podľa teoretikov literatúry táto legenda ovplyvnila tvorbu španielskych spisovateľov a dramatikov 16. a 17. storočia – ako sú Lope de Vega, Pedro Calderón de la Barca a Miguel de Cervantes, najmä pri koncipovaní ženských postáv. Takou je Lela Zoraida z Dona Quichota i ďalšie hrdinky, trpezlivo nesúce svoj údel zakázanej lásky.

PAVOL ŠKUBLA

• < Predch.
• Nasl. >