Ostrov Ischia – najväčší v Neapolskom zálive

Keď sme sa koncom apríla vyberali z Bratislavy na juh Talianska, bolo nepríjemné, skôr jesenné ako jarné počasie.
Na dlhú cestu nás vyprevádzali vietor, dážď a zima, nie veľmi príjemní spoločníci. Dôvod na pesimizmus však nebol, i keď podobné počasie panovalo aj v susednom Rakúsku a potom tiež do polovice Talianska. Lenže smerom na juh sa menilo, slnko presvietilo oblaky, vzduch sa oteplil, po daždi ani pamiatky.

Pre pár centov…

Z Bratislavy je do Neapola, presnejšie do prístavu Pozzuoli v jeho blízkosti, okolo 1400 kilometrov. Po rakúskych a talianskych diaľniciach to nie je žiadny problém, len jedna rada: majte radšej so sebou na drobné rozmenené eurá a 20 či 30 centov zaplaťte pri použití toalety počas jednotlivých zastáviek. Dá sa aj bez toho, ale akosi sa to patrí a pre domácich to očividne nie je problém. A myslím si, že ani priemerného Slováka táto suma nezruinuje.

Diaľnica smrti

Ischia. Kto videl komédiu Nebožtíci žičia láske, vie aspoň trochu, čo to znamená. Prinajmenšom iné Taliansko ako na severe alebo v strede „čižmy“. Iná krajina, iní ľudia – turistov nerozlišujú podľa hrúbky peňaženky a príslušnosti k bohatému Západu či chudobnejšiemu, len nedávno komunistov zbavenému, Východu. I keď pri pohľade na susedné Čechy ani to neplatí, povedzme radšej, že sme zbavení komunistickej diktatúry. Lebo vraj osemdesiat percent Ischijčanov podporuje talianskych komunistov. Tu však vidieť, že nie je komunista ako komunista. Ani sa tejto podpore nedivím. Juh je v porovnaní so severom zaostalý, aj keď tu vláda investuje do infraštruktúry potrebnej na pritiahnutie turistov, stále je to pre miestnych málo. Tí to nemajú jednoduché a komunisti vždy vedeli pekne sľubovať. Preto je jazda po diaľnici až do Kalábrie grátis. Je však taká úzka, že o nehody tu nie je núdza, nuž ju domáci nazvali diaľnicou smrti. Platy sa tu pohybujú od 800 do 1200 eur, nájom od 600 do 800 eur, plus elektrika, plyn a smeti! Niet čo závidieť.

Víno a kachličky

Vráťme sa však k Ischii a jej ponuke. Tá je jedinečná, od kúpania sa
v mori, v horúcej termálnej vode, cez bezproblémový pohyb turistov po jednotlivých strediskách na ostrove, až po bohatú ponuku fakultatívnych výletov. Tu si nájde každý svoje – leňoch aj hyperaktívny jedinec. Nakoniec, ak by to tak nebolo, nestretávali by sa na tomto ostrove známe osobnosti z celého sveta. Napríklad čerstvý otec Karel Gott si tu pravidelne lieči hlasivky, ostrov objavil aj exprezident Havel, takže o náhode je v tomto prípade zbytočné hovoriť.
Pravá Mozzarella, známy výborný syr, vraj pochádza z oblasti v okolí Neapola, kde ho vyrábajú na byvolých farmách. Doteraz sa mi nepodarili zistiť, akú úlohu
v tom hrajú byvoly. Skôr by som tipoval byvolice, len-že o tých reč nebola – tak neviem. Ale je isté, že je to tunajší pôvodný produkt.
Ostrov Ischia má tiež typické produkty. Ak nerátam turizmus, ktorý je dnes už pre Ischiu nielen typický, ale pre život obyvateľov nutný. Sú to víno, limoncello, meloncello, ručne maľovaná keramika, esenciálne mydlá, parfumy a samozrejme kachličky.
Víno červené a biele, podľa toho, na ktorej strane ostrova ho, teda vinič, pestujú. Ten je vrastený do svahov pohoria sopečného pôvodu Mote Epomeo, s nadmorskou výškou 789 metrov, čo mu dodáva jedinečnú chuť. Dvojfľaškové balenie bieleho a červeného vína dostanete už od 7,50 eura. V poslednom období ho však pestujú menej, turizmus je predsa len výnosnejší. Keďže je tu raj pre pestovateľov citrónov, úrodu zberajú trikrát do roka, všade
v obchodoch nájdete limoncello, lahodný alkoholický nápoj príjemnej chuti, ktorý vás
v ostrovnej horúčave najskôr osvieži a potom akoby sa krvným obehom dostal do celého tela. Cítite ho v hlave aj v nohách. Takže s ochutnávaním tejto dobroty radšej pomalšie – ak nemáte vedľa posteľ pripravenú na odpočinok.
Kachličky tu hrajú dôležitú úlohu. Stretávate sa s nimi na každom kroku, priamo na ostrove ich aj vyrábajú. Nie je problém nájsť v hotelovej kúpeľni štyri druhy kachličiek rôznej farby. V pizzerii som sa opieral o kachličkové operadlo lavice, miestny lekár mal svoju ponuku na priečelí domu poskladanú z maličkých kachličiek, v mestskom parku v hlavnom meste Ischia bol obraz Matky Božej poskladaný z kachličiek. A to je len zlomok kachličkovej záľuby ostrovanov.

Dom za noc

Tí sa „našli“ aj v stavbárstve. Keďže na Ischii je stavanie nových objektov vrátane ciest zakázané, povolené sú len stavebné úpravy, pohotoví domorodci našli východisko. Počas noci sa do práce pustí niekoľko murárskych partií a do rána stojí novostavba domu – samozrejme, je to čierna stavba. Potom prídu inšpektori, nasleduje súd a vyrubená pokuta, ktorá je celkom znesiteľná. Takže o niekoľko rokov je stavba konečne legalizovaná a problém so zákazom je vyriešený. Nepripomína vám to niečo? Len neviem, či sa Taliani učili na Slovensku, alebo sme si my doniesli tieto „dobré“ zvyky od nich…
Už som spomínal, že Ischia je sopečného pôvodu, preto tu vyvierajú horúce pramene a v záhradách domov sa dymí z rúr – fumarol, cez ktoré uniká teplá podzemná para. Je síce trochu jedovatá, ľudia si však aj tak stavajú domy s prírodným vyhrievaním zadarmo. Výsledkom je, že počet fumarol na ostrove rapídne klesol – väčšina je už zastavaná.

Veštila tu Sibyla

To využívajú aj hotelieri, jednotlivé zariadenia fungujú ako samostatné kúpeľné domy aj počas celého roka. Turisti majú v niektorých hoteloch v cene za pobyt aj päť procedúr, ale… lekársku prehliadku za 31 eur si musia zaplatiť navyše. Nikto im procedúry bez nej neposkytne a neriskuje ich zdravotné problémy. Voda je naozaj liečivá so silnými účinkami. V minulosti tu žila aj veštica Sibyla, podzemné pary ju vedeli priviesť do vešteckej extázy.
Na ostrove sú prekrásne pieskové pláže vulkanického pôvodu, veľké, malé a ešte menšie, vhodné aj pre rodiny s deťmi. Je ich mnoho, známa je napríklad Citara alebo najväčšia na ostrove – Maronti v Barane, kde v jej západnej časti nájdete horúci piesok, fumaroly a termálne pramene. Tie vyvierajú aj v zálive Sorgeto pod Panzou, co v preklade znamená brucho. Domáci veria, že tu odpočíva Poseidonov syn, nuž jednotlivé časti ostrova pomenovali podľa ľudského tela. Termálne pramene s teplotou 90 stupňov vytekajú rovno do mora, takže v Sorgete si musíte dávať pozor na prípadne popáleniny. Ich zmiešanie s morskou vodou však problém vyrieši a vy si voľkáte a rozmaznávate telo vo vode s teplotou, ktorá vám práve vyhovuje. Definitívne ochladenie nájdete v morskej vode len niekoľko metrov od prírodných skalných bazénikov.

V Poseidonových záhradách

Tak sa volá jeden zo šiestich termálnych parkov na ostrove v stredisku Forio, ktorý sme navštívili, a v prekrásnych prírodných zátišiach sme si vychutnali, čo ponúkal. Od množstva bazénov rôznej veľkosti a teploty vody až po parnú saunu, kde sa para derie priamo spod zeme cez kameňmi vydláždenú podlahu. Pripomeniem, že bez čiapky, či už kúpacej alebo šiltovky, sem nechoďte, je povinná. Na druhej strane, komu chýba môže si ju tu kúpiť. Spomeňme si aj ďalšie termálne parky: Negombo v Lacco Amene, Cestiglione v Cassamicciole, Tripocal park a Afroditine a Apolónové záhrady v St. Angele, Eden Park v Ischii. Už z toho vyplýva, že z každého strediska na ostrove máte k niektorému z parkov blízko. Navyše, preprava je jednoduchá, autobusy chodia každú chvíľu a zastávky sú dosť nahusto. Zablúdiť nemáte ako, jeden autobus ide po ostrove jedným smerom, druhý zasa oproti, takže aj keď nasadnete na nesprávny, dostanete sa kam chcete, akurát to dlhšie potrvá. V tomto smere tu majú turisti raj, aj keď… Chodníky tu popri cestách prakticky neexistujú a ak, sú navyše veľmi úzke, takže šoféri majú čo robiť, aby sa jeden druhému vyhli. A predsa je tu minimum nehôd, ak za také považujeme aj odtrhnuté spätné zrkadielka pri obchádzaní sa. Vodiči sú k chodcom veľmi ohľaduplní, naozaj sa nemusíte presunu popri ceste obávať. Ručím za to vlastnou kožou, ktorej počas mojich dvoch pobytov na ostrove nehrozilo ani len škrabnutie. Ostrovania sú veľmi príjemní, priateľskí, ochotní poradiť, pomôcť. Svedčí o tom aj ich postoj k túlavým psíkom a mačkám. Tie vôbec nie sú vychudnuté, ľudia ich nakŕmia, napoja, akoby boli ich. Preto nájdete pred domami fľaše s vodou. Slúžia na to, aby ste smädnému túlavému psíkovi mohli v horúčave z tejto vody naliať. Snáď to je dôvod, prečo sme tu nevideli zlostného, štekajúceho alebo vrčiaceho psa. Všetci sú milí, dajú sa pohladkať, prídu k vám, zvedaví čo robíte.

Aby Ischia kráčala s duchom doby, aj tu na križovatke postavili semafor. Čo na tom, že zväčša nefunguje. Má inú dôležitú úlohu – delí správne centrum ostrova Ischiu na časti prístav a most. V minulosti ich totiž rozdelil jeden z ostrovných kráterov.

Miešanie rás

Počasie je tu neuveriteľne stabilné, pred naším príchodom však predsa zapršalo a poriadne. Až tak, že zosunutá pôda zrútila ledabolo postavený domček, v ktorom prišla o život štvorčlenná rodina. Počas nášho pobytu sme videli pohreb, ktorého sa zúčastnili snáď všetci obyvatelia mesta Ischia, ktoré bolo v tom čase úplne vyľudnené. Aj takéto tragédie sa stávajú, ale s tým počasím to platí. Prší tu minimálne a ak predsa, tak len niekoľko kvapiek, čo sa v horúcom prachu a skalách hneď odparia.
Predpokladám, že väčšina turistov po taliansky nehovorí, s dorozumievaním však nie je problém. Bol som prekvapený ako hravo zvládajú domáci nemčinu, lepšie než angličtinu, a na nás sa zasa nalepí niečo z talianskych základov. Architektúra ostrova a zrejme aj krv kolujúca v ich žilách je poznačená arabskými génmi. V minulosti sa Arabi o „zelený ostrov“, lebo tak ho pre permanentnú vlahu volajú, vehementne usilovali. Prišlo tak k miešaniu rás a výsledok? Typický Ischijčan má tmavú pokožku a prekrásne belasé oči. Rodina miestnych rybárov je toho dôkazom. Až do takej miery, že si týchto chlapov chodia obzerať zvedavé turistky. Moje kolegyne jedného objavili pri práci, ale vraj len klonil hlavu a nechcel sa na ne ani pozrieť. Nuž, chudák, zrejme to tu nemá ľahké.
Na záver ešte dodávam, že gurmánskou špecialitou ostrova sú zajace. Nie strešné, ako sa smiala naša po česky hovoriaca sprievodkyňa z miestnej cestovnej kancelárie, ale také ozajstné. Navyše pripravené tak, ako to len na Ischii vedia. Ale, viete čo? Aj tak sa ich chuť opísať nedá, tak prečo ich neskúsiť? Veď Ischia nie je na konci sveta…

Ľubo Homolka

• < Predch.
• Nasl. >