Ostrove Cres

Tip pre tých, ktorí chcú v Chorvátsku stretnúť málo Slovákov a Čechov. Ideálna jachtárska dovolenka. Najskôr malé upozornenie. Pokiaľ ide o základné fakty, bedekre sú výborné.
Tam sa dozviete štvorcové kilometre, tam sa dozviete roky, v ktorých dané územie ovládali Benátčania a podobné, zväčša nepodstatné veci. Keď však chcete pomocou bedekrov hľadať napríklad pláže, môžete byť sklamaní. Všetky oficiálne informácie sú pravdepodobne prepisované z jedného bedekra do druhého, bez reálneho poznania skutočnosti. Tak môžete napríklad získať pocit, že ostrov Cres je samá piesočnatá pláž, ja som však nevidel ani jednu.

Vo výhode sú pravdepodobne majitelia jácht, lebo do niektorých zálivov som sa jednoducho nedostal. Iba ďalekohľadom som z veľkej výšky odhadoval kvality pláže hlboko pod dedinkou Ustrine. Stáli tam samé talianske a nemecké autá a záliv lemovali jachty. Nebol som schopný zliezť do každej rokliny a autom sa už ísť nedalo. Bránila mi v tom rampa. Od pláže som bol vzdialený asi kilometer a určite som bol aspoň 200 metrov nad morom.

Moje pozorovania teda nie sú dokonalé. Ovplyvnila ich moja lenivosť a nakoniec aj čas, keď som sa Cresu rozhodol venovať iba jeden deň. Trochu s pomocou nepresných bedekrov a trochu v snahe nájsť pekné miesta na dovolenku.

Bedeker mi ponúkol Belej. Za ním sa cesta delila na dve časti. Doslova. Doprava i doľava už išlo len po jednom jazdnom pruhu. Našťastie som nestretol žiadne auto. Bolo by z toho parádne cúvanie. Cestu lemujú kamenné múriky a rozšírených miest pre autá je len máličko.
Tu bedekre sľubujú veľký záliv Koromačno. Stál som nad ním a trochu som mal strach. Dole, príkrou cestou viedol len jeden pruh asfaltu, ktorý sa z jednej strany dotýkal skál, do ktorých sa cesta zahryzla, z druhej strany sa „vyškieral“ strmý zráz. Na jeho dne svietilo skalnaté koryto potoka, ktorý tu tečie v čase výdatných dažďov.
Auto ostalo na kopci a poďme dole pešo. Stálo to za to. Aj napriek tomu, že i hore sa bolo treba vrátiť. A slnko pálilo, akoby sa hanbilo za slabú prácu v predchádzajúcich dňoch. Priamo pod skalným previsom sa „usmievala“ romantická pláž, za skalou sa hojdali len dva, či tri člny miestnych obyvateľov a mal som pocit, že tmavá diera v skale môže byť dokonca peknou jaskyňou. Neoveroval som si to, škoda prísť o ilúzie a sny. Čo ak by som objavil len plytkú dieru plnú odpadkov. To by ma veľmi rozmrzelo. Lebo tu odpadky neboli, príroda sa ponúkala v nádherne čistej podobe.

Odporúčam vidieť, odporúčam možno aj na jednodňovú návštevu spojenú s kúpaním sa. Len si treba dole zobrať zásoby. Tu žiadny bufet nie je.

Poďme na miesto civilizovanejšie. Išiel som od Osoru, odbočil na Belej a Ustrine, tak som v odbočovaní pokračoval. Smer Martinščica. Bedeker sľubuje 500 metrov dlhú a krásnu piesočnatú pláž.

Najskôr bola pri mori Miholaščica. Malebná dedinka s veľmi peknou štrkovou plážou. Štrk drobný, táto pláž určite uspokojí milovníkov kúpania sa. Neviem ako je tu počas hlavnej sezóny, ale 30. augusta 2005 už bolo skoro po sezóne. Bezprostredne nasledoval Zaglav s množstvom nových apartmánových domov a bungalovov, ktoré sa dvíhali poriadne do kopca. V tom najvyššom apartmáne by som asi nechcel bývať. Martinščica, ktorá
nasledovala, mi ponúkla peknú štrkovú pláž, čiastočne smerom k prístavu znehodnotenú množstvom člnov, ktoré tu kotvia. Vo všetkých strediskách boli obchody, pár reštaurácií, čiže inak veľmi príjemne.
Len pozor. Kým napríklad v Makarskej sa dalo pivo kúpiť za 10 – 12 kún, tu za 14 – 15 kún. O kunu-dve bola drahšia aj káva. Čiže asi všetko. Prevažujúca klientela je talianska a tej to asi nič nerobí.

Napriek tomu, že som bol skoro na konci sveta, cesta sa ešte nekončila. Zaviedla ma do kempingu Slatina. Pláže skalnaté, ale s pomerne dobrými vstupmi do vody, stany a prívesy oddelené zeleňou, všade vládla čistota a všetkému dominovala zreálnená predstava o ideálnom kempingu na romantickú dovolenku. Tým, ktorí vyhľadávajú kempingy, Slatinu jednoznačne odporúčam.

Hlavná cesta, rozširovaná a rekonštruovaná, ide ponad Vranské jazero, ktoré je skutočne unikátne. Jeho hladina je nad úrovňou, dno pod úrovňou mora. Prístup k jazeru je zakázaný. Je to obrovská zásobáreň pitnej vody. Napájané je dažďami a obrovskými krasovými prameňmi. Pre zaujímavosť, pár čísiel z bedekrov. Dúfam, že sú presné. Rozloha – 5, 8 štvorcového kilometra, hĺbka 68 metrov a hladina je 13 metrov nad morom.

A to more je hneď za kopcom. Výhľady sú priam letecké, no odbočka na dedinku Valun láka k ďalšiemu klesaniu. Potom nasleduje parkovanie a ťahanie sa s ťažkou taškou s fotoaparátmi pešo. Tu sa autami nesmie jazdiť len tak.

Zišiel som na korze medzi jednou plážou a dedinou, či vzhľadom na veľkosť domov, skôr mestečkom. Vybetónovaný chodník viedol do veľmi pekného zálivu a za ním bol ešte jeden. Pláž je jemne štrková. Mestečko samotné je ako vystrihnuté z talianskych filmov o romantickom talianskom vidieku. Koniec koncov, Cres sa stal súčasťou Juhoslávie, teda predchodkyne Chorvátska, až v roku 1945. Mestečko lemuje záliv menším prístavom a ďalšou peknou plážou a malým kempingom. Veľmi sa mi tu zapáčilo. A len tak mimochodom, videl som parkovať bielu Felíciu z Banskej Bystrice.

Čas sa neúprosne náhlil a ja som pri meste Cres prijal rozhodnutie, že idem ďalej. Obchádzam hlavné mesto ostrova, je podobné Malému Lošinju, o ňom sme už písali, obchádzam aj viaceré ďalšie kempingy. Zdá sa, že Cres je populárny na kempovanie. Ja sa však už náhlim do mestečka Beli. Bedekre ho opisujú veľmi romanticky.

Cesta nad strmým zrázom je milosrdne doplnená zábradlím, aspoň zväčša, a odbočka na Beli dáva tušiť, že v prípade stretnutia sa s nákladným autom musí niekto cúvať k rozšírenému miestu. Nie je to dlhý úsek, len asi dvojkilometrový, no zdal sa mi dlhší. Okolo vraj hniezdia vzácne supy bielohlavé, ktoré sa živia uhynutými ovcami. Ja dodávam, že aj turistami, ktorí sa zrútia zo strmých útesov. Žiadneho supa som, žiaľ, lietať nevidel.

V každom prípade je na začiatku mestečka Beli úvod i koniec 12-kilometrového náučného chodníka po okolitých horách. Prepáčte, v tridsaťstupňovej horúčave som ponuku odmietol a nemôžem teda opísať, čo na chodníku je.

Namiesto toho som si urobil pár fotografií rozprávkového mesta na strmom útese. Ako a prečo ho tam stavali? Možno preto, aby sme sa my teraz nadchýnali a čudovali. Preliezol som všetky uličky, dostal som sa aj do niektorých dvorov, lebo som si myslel, že je to cesta smerujúca ďalej a nakoniec som očarený skončil v taverne.
Keď sa milá čašníčka po obede pýtala, či si nedám štrúdľu alebo palacinky, hrdo som odmietol. Moja dia – doktorka by ma pochválila. Čašníčka sa veselo zasmiala, keď som požiadal radšej o gauč, no toto želanie hosťa nesplnila. Možno jej nevyhovovala prítomnosť mojej manželky?

Nechápem, ako možno asfaltovať cesty v takej strmine. Veď ten asfalt musí stiecť dole. Hore som sa totiž potom štveral jednotkou, inak to nešlo. Zlákala ma cesta smerom k moru. Bedeker sľuboval ďalšiu piesočnatú pláž.
Našiel som krásnu pláž i s malým kempingom. Len s jednou zmenou. Ak bola piesočnatá, tak so zrnkami piesku sa dajú rozbíjať hlavy. Avšak, žiadne ohorky z cigariet, čistučká voda, málo ľudí. Konečne oddych, konečne zabudnutie na povinnosti. A napriek tomu, že ľudí tu veľa nebolo, znela chorvátčina, čeština, maďarčina, taliančina, nemčina… a ja som pridal slovenčinu. Aspoň na chvíľu.

Je mi ľúto, viem, že som mnohé úseky ostrova Cres vynechal. Za jeden deň som viac nezvládol. Potešilo ma ešte mestečko Osor. O ňom a najmä o jeho otáčacom moste ponad more, som však pripravil samostatnú fotoreportáž. V každom prípade odporúčam Cres všetkým, ktorých nudia veľké letoviská. A ešte viac vyznávačom jachtingu. Ostroj je z mora iste dostupnejší a možno aj krajší.

• < Predch.
• Nasl. >