Na ostrove Susak

Kde ho nájdeme? Smerom na západ od ostrova Lošinj. A ten je zase západne od Krku. No a Krk je kúsok pod Rijekou.
Stačí prejsť trajektom z Valbisky na ostrov Cres, odtiaľ pokračovať cestou na Lošinj, ktorý je s Cresom spojený malým mostom, a v mestečku Mali Lošinj nasadnúť na menšiu loď. Aspoň väčšina slovenských dovolenkárov sa na Susak dostane touto cestou. Zväčša sú ubytovaní v Malom a Velom Lošinji. A keď sa im zunuje chodenie po prekrásnych chodníkoch a malých plážičkách, vyberú sa na výlet.

Škoda, že na ostrove Susak je obyčajne len hodinka času. Dedinu za ten čas možno spoznať, no vnútrozemie nie. A pritom na vnútrozemie by určite stačil jeden deň. Po piesočnatých chodníkoch a poľných cestách prejde miestny sedliak z jedného konca ostrova na druhý asi tak za pol hodiny. Náš turista prekonávajúci rýchlostné rekordy by to iste zvládol za polovičný čas. A miestni by si o ňom mysleli, že mu „šibe“. Tu sa totiž čas zastavil a náhlenie sa je jav neznámy.

O ostrove, jeho krásnych krojoch a trochu zvláštnych obyvateľoch, ktorí obrábajú vinice a pestujú trstinu, som sa po prvýkrát dočítal v Ľudovi Ondrejovi, ktorý vo fantázii cestoval za africkou divočinou. A jeho úžasná, vysnívaná cesta sa začala na veľkej lodi Rijeke. Ani tento úsek cesty pravdepodobne nepoznal, lebo vynechal v opise rozhodne väčšie a dôležitejšie ostrovy. Aj on sa kedysi a kdesi o Susaku asi dočítal.

Ostrov bol dlho aj mojím nesplneným snom z detských čias. Nesklamal ma, videl som veľa krásneho, no z hľadiska intenzity snov skoro škoda, že som ho nakoniec uvidel na vlastné oči.

Poďme však ešte k niektorým faktom, ktoré viac-menej píšu v každom bedekri. Obyvatelia ostrova žili asi tisíc rokov odrezaní od chorvátskej pevniny, dokonca aj od ostrova Lošinj, ktorý bol na dohľad. Ich jazyk je vlastne starochorvátčina, ich kroj je nesmierne pestrý a zaujímavý. Chorváti sa dokonca radi chvália, že je to jediný kroj na svete, kde ženy nosia sukne nad kolená. A ja tvrdím, že aj keď som susacký kroj neodfotil, môžem spokojne napísať, že je veľmi podobný kroju plachtinských žien. A to je v blízkosti Veľkého Krtíša, nie na Susaku.
Dokonca, keby som prišiel do Plachtiniec, asi by som ženu v originálnom kroji uvidel, v Susaku sa mi to nepodarilo. Ba dokonca takmer do poslednej chvíle sa zdalo, že neuzriem ani pôvodného obyvateľa Susaku.

Je ich okolo 350, platia medzi nimi prísne pravidlá, ktorý syn sa môže oženiť s ktorou dcérou, a to sa dodržiava už tých, spomínaných, tisíc rokov. Samozrejme, všetci sú si rodina a trochu to aj poznať. Vo vzájomnej podobnosti i v niektorých dedičných chorobách. Prísne rodové štruktúry sa trhajú len v súčasnosti, keď Susačania odišli do Záhrebu, Rijeky, ale aj do Ameriky. Ich deti už pevné tradície nasledujú len neochotne. A niektoré sa i búria. No, Susačania v celom svete stále držia spolu a hlásia sa k svojej dedine.

Naposledy americkí príbuzní prispeli na rekonštrukciu kostola sumou 250 000 USD. A v tom kostole z roku 1770 je kríž z 12. storočia. Teraz však už prechádzam od informácií, ktoré mi dávali rôzni Chorváti, k tomu, čo povedal dovolenkový obyvateľ Susaku, inžinier architekt Branko Kolar zo Záhrebu.

Kríž je vraj, aspoň podľa neho, vymenený, no Kristus je naozaj pravý a vidieť na ňom byzantské vplyvy. Každú nohu má priklincovanú zvlášť a to sa vyznávalo vo východnej cirkvi.

Neviem, či je to pravda, v každom prípade som v kostole videl rôzne pamätné predmety a sviečky aj s určenými cenami. Každý si kúpi sám, tak isto aj zaplatí. A nikto vraj neklame. Bol som dojatý. Konečne som videl nezamknutý katolícky kostol a dokonca aj predaj založený na čestnosti. Tu sa vraj naozaj ešte nekradne. Tu sa naozaj zastavil čas. Nech sa len nepohne.

Nehybnosti času celkom neverím. Branko Kolar ma síce pozval domov, ukázal mi krásne zrekonštruovaný prastarý dom, ktorý kúpil ešte pred nejakými 40 rokmi, počas leta v ňom ako penzista so ženou býva, aj vínko nalial, no miestnym obyvateľom poslúžiť nevedel. Všetci sú alebo na poli, alebo majú siestu. Alebo sú na inom konci sveta. Informoval však nadšene. Tvrdiac, že každý vzdelaný Chorvát musí byť vždy a všade vyslancom svojho národa.

Jediná krčma v hornej časti obce, ktorá inak veľmi neochotne podniká v cestovnom ruchu, mala byť ďalším zdrojom informácií. Krčmárka, miesta učiteľka, tiež nie je tunajšia. Poradila mi však. Veď sme na miestach, kde čas nehrá žiadnu úlohu. Keby som si počkal na omšu, to by som videl parádu. A kedy bude omša? Predsa už o dva dni.

Ešte nikde som nevidel také úzke uličky. V jednej som sa predieral bokom a už to naozaj vyzeralo tak, že sa zaseknem, nakoniec som skoro ani brucho vťahovať nemusel. Zato som sa musel ponáhľať. Každá loď tu kotví len istý čas.

Prebehol som po piesočnatej pláži, urobil pár fotiek, ledabolo som si všimol, že je tu len veľmi málo domov núkajúcich ubytovanie, zopár kaviarní a jedna stará ženička núkajúca susacké zástery. Aj ona mala na sebe niečo ako kroj. Nie ten slávnostný, kostolný, ale len taký obyčajný, pracovný. A to ešte aj pomiešaný s lošinjským. Hlavné však bolo, že som ju našiel, miestnu obyvateľku, ako pozostatok nevšednej minulosti.

Ozaj, a viete prečo je víno zo Susaku také drahé? Skoro nikto už vinič nepestuje. Doma ostali najmä starí Susačania a tých pár mladých robí v ich maličkom cestovnom ruchu, teda v nejakej kaviarni. Alebo lovia ryby. Najväčší pestovatelia vína, dvaja nadšenci, dochádzajú na susacké vinice z Lošinju.

No a tak sa všade rozrastá trstina. Tú pestovať netreba, tej sa darí všade. Takže, keď sa to tak vezme, čas sa nezastavil ani tu. Susak sa postupne mení a príde čas, keď to bude už naozaj iba skanzen.

Ľ. Motyčka

• < Predch.
• Nasl. >