Ako som si zamiloval Rovinj

Po teplom, priam dusnom večeri prišlo daždivé ráno. Rozfúkal sa vietor, drobné ihličky dažďa nepríjemne dobiedzali a už sa zdalo, že deň bude mimoriadne nevydarený. Môžem ostať akurát tak v posteli.
Len hlad ma prinútil vybrať sa na raňajky, kde som skonštatoval, že už je po daždi. Vietor však ďalej fúkal a obloha sa mračila.

Na kúpanie sa bolo chladno, tak teda poďme na výlet. Do Limského fjordu a najmä do Rovinja. Už som viackrát šiel v bezprostrednej blízkosti mesta, po ceste i po mori, na pôdu Rovinja som však nevstúpil.

V Limskom fjorde som zaznamenal záujem o jaskyňu. Len netuším, aká je vzdialenosť od parkoviska do cieľa cesty. Asi neveľká, keď to ani nevyznačili. Poobzeral som si reštaurácie vo fjorde a keďže ma nič mimoriadne nezaujalo, pokračoval som v ceste. Plaviť sa mi nechcelo. Vyskúšal som si to v roku 1 992. Bola vojna a majiteľ člna bol rád, že niekto vôbec prišiel. Vozili sme sa piati. Teraz sa čln naplnil do prasknutia, záujem bol veľký a peniaze sa len tak sypali. Pravda, nie mne.

"Mňa to tu nebaví." Šomral som si v dlhánskej kolóne áut. Nielen ja som dostal výborný nápad využiť horšie počasie na prechádzku po Rovinji. Obišiel som celé centrum a nenašiel som miesto ani na bicykel, nieto ešte na auto.

Zorientoval som sa a našiel som parkovisko ani nie kilometer vzdialené od kostolnej veže na vrchole kopca. Ide o 60 metrov vysokú vežu z polovice osemnásteho storočia a celá katedrála ku ktorej veža patrí, je zasvätená svätej Eufémii.

Vlny nemilosrdne bičovali breh, sem tam vyšplechli aj na nohy odvážlivcov, ktorí chceli byť čo najbližšie pri mori. Blížil som sa k centru a už som pociťoval zmenu v duši. Pohlcovala ma atmosféra pokoja, tvorivej renesancie, atmosféra toho mediteránu, kde človek nerozozná čo je chorvátske a čo talianske.

Z centra mesta som si vybral úzku cestu. Fantastickú cestu. Ani som nezbadal, ako som sa dostal hore. Toľko galérií, obchodíkov so suvenírmi i sušiacej sa bielizne som ešte nevidel. A ak, tak iba bielizeň v starých talianskych filmoch. Nie nadarmo vás Rovinj víta aj jazykom menšiny - Rovino.

Uchvátený, očarený atmosférou mesta som vyšiel až ku katedrále, kde som sa vzdal výhľadu z veže. Nemám rád postávanie v radoch. Rovnako som vychutnával cestu dole a tešil som sa z malých hotelíkov, dverí otvorených do kuchyne, z ženičiek posedávajúcich na priedomí. Ani len nohy si nemohli vystrieť. Turisti by sa o ne potkýnali. Akoby nás ani poriadne nevnímali, žili si svojim životom.

Možno práve to, že staré mesto naozaj žije, ma uchvátilo zo všetkého najviac. Večer pred tým som si chcel odfotiť osvetlený Vrsar. Svietil kostol i prístav, no mestečko ostalo v tme. Čosi podobné sa deje aj v Dubrovníku. Tam si jeden zo starých domov kúpil dokonca Bill Gates. Bohatí kupujú starobylé domy, aby do nich prišli na niekoľko dní v roku. Postarajú sa o ne, všetko opravia, akurát mestečko prestane žiť. Okná sú večer čo večer tmavé.

Rovinj žil a žije. Dúfam, že malé obchodíky poskytnú domácim dostatok obživy, aby nemuseli staré domy predávať, aby sa z centra nevytratil život.

• < Predch.
• Nasl. >