Vrsar

Bol studený februárový deň. Ráno som štyri hodiny odhadzoval čerstvú nádielku snehu na to, aby som si podvečer doprial ešte hodinu odpratávania ďalšej, teraz však už len desaťcentimetrovej nádielky bielej periny.
Nastal večer ako stvorený na spomienky. Slovo dalo slovo a my sme sa doma rozhovorili o Vrsare. O malebnom letovisku nachádzajúcom sa asi desať kilometrov južne od Poreča a asi 10 kilometrov severne od mestečka Rovinj. Letná spomienka hriala rovnako dobre ako pec, v ktorej oheň olizoval čerstvý klát bukového dreva.

Akože bolo vo Vrsare? A prečo sme tam vôbec šli? Ja som si na Vrsar pamätal spred trinástich rokov. Priznám sa, tak dlho som na Istriju necestoval. Malo to však aj svoje výhody. S odstupom času som vedel lepšie vychutnať zmeny, ktoré sa tam udiali.

Tenisové kurty, diskotéky, reštaurácie, dokonca aj nejaké malé golfové ihrisko, ľudia na poľných cestičkách na bicykloch, tak ma privítal istrijský polostrov. Vedel som, že je tradične najvyspelejší, no neviem či som v niektorom európskom letovisku uzrel ešte toľko prelínajúcich sa služieb ako tu. Obnovila sa činnosť kempingov, všetky sú opäť plné a hojne využívané. Na chvíľu som sa pristavil v slávnej Lanterne, o ktorej som sa dočítal, ako sa tam prudko mení kvalita. Časť bungalovov je prerobená na ceny pre hostí zo západnej časti EÚ, pribudli pláže div nie ako na Makarskej, a našťastie ostali aj romantické miestečká na útesoch nad dobiedzajúcim morom.
Tomu sa hovorí priemysel cestovného ruchu.

VRSAR SI ZACHOVAL svoje prednosti, pôvab i nádhernú scenériu. Inak to ani nemôže byť v mestečku, ktorému dominuje Kaštel Vergotiny, chrám, ktorý bol 800 rokov sídlom biskupov. Veľa sa zmenilo, ani Vrsar už nie je úplne taký ako kedysi, no stále stojí za to túlať sa jeho uličkami. V historickej časti, no a potom v prístave, ktorý plynule prechádza do rekreačnej zóny s plážami a ďalšími možnosťami občerstvenia.

ČO NIE JE AKO kedysi? Večer som sa postavil na brehu mora a čakal na rozsvietenie starého mesta. Isto by z toho bola pekná fotografia. Staré mesto však ostalo tmavé. Rozžiarila sa čipka svetiel okolo prístavu, kostolná veža, a len kde-tu zažmurkala lampička medzi starými domami s ty-pickou istrijskou architektúrou. Teda, podobnou talianskej.

NA DRUHÝ DEŇ som sa na to pýtal. Žiaľ, bohatí obyvatelia Záhrebu a iných miest, nielen chorvátskych, pokúpili staré domy. Zachraňujú ich, opravujú, no prichádzajú do nich len raz za čas. Staré mesto teda stratilo dušu. Dušu človeka, ktorý tu po stáročia sníval i žil svoj život. Po zotmení vidieť, že mesto osirelo. Ruch letoviska je zato poriadny. Vedľa komplexu Belvedere je časť pláže s drobným štrkom vhodná najmä pre rodičov s deťmi. A kúsok od nej komplex bazénov nad morom. Moderná zábava týchto čias. Mnohí veru dajú prednosť bazénu pred morom.

MNE SA NEUVERITEĽNE páčili skaly nad morom. Upravené, avšak kultivovane, aby z toho netrčal betón, s rebríkmi do mora, s výhľadom do diaľav a tieňom borovíc. A človeka tu čaká aj príjemné prekvapenie. Raz za čas skaly, na ktorých sa opaľujú dovolenkári, miestni dokonca dezinfikujú a umývajú. A kúsok odtiaľ je Koversada, opäť živé a plné nudistické centrum, jedno z najväčších v Európe.

Našiel som aj niečo negatívne? Ale áno. Človek nevie, kde poriadne zaparkuje, no za to parkovanie ešte musí aj platiť. To je vari jediný problém komplexu, ktorý inak robí všetko pre to, aby sa tu človek cítil dobre.

Leto a dovolenka je aj na to, aby sme si občas zaspomínali. Po odhadzovaní snehu je spomienka nanajvýš príjemná. A spojená s uvedomením si, že Vrsar je jedno z tých miest, kam by sa človek rád vracal. Navyše, ešte je to aj reálne. Po diaľniciach je to autom vlastne len na skok.

Ľ. Motyčka

• < Predch.
• Nasl. >