Na cestách s Maestralom travel

Na cestách s Maestralom travel

Keď som dostal do rúk program infocesty s košickou cestovnou kanceláriou Maestral travel do Chorvátska, Čiernej Hory a Albánska, prvé čo ma napadlo bolo, že ide skôr o poznávací zájazd ako infocestu.
Taký bol obsažný – časovo, aj čo sa prejdenej vzdialenosti týka. Nezapochyboval som však, že čo je naplánované, to aj uvidíme. Lebo aj keď má Maestral Travel na našom trhu v tomto roku premiéru, pracujú v ňom skúsení ľudia, ktorí v cestovnom ruchu už kadečo preskákali a tí sú pre mňa zárukou serióznosti a kvality. To sa napokon aj potvrdilo a všetko, čo bolo naplánované, sme v pohode absolvovali. A videli sme dosť, lebo viac ako 3500 kilometrov nenajazdíte len tak, pre nič za nič.

CHORVÁTSKO

Cesta z Lučenca cez Maďarsko a po chorvátskej diaľnici bola bezproblémová, takže ráno nás zastihlo pri mori na Kvarnerskej riviére v známom stredisku Crikvenica. Patrí k najstarším letoviskám v Stredomorí. So svojimi 2500 slnečnými hodinami v roku, klimatickými kúpeľmi, plážami pieskovými, kamienkovými a vybetónovanými a rušným večerným životom, je obľúbeným miestom turistov nielen zo Slovenska. Oproti Crikvenici je ostrov Krk; kto chce, môže ho počas pobytu navštíviť. Podobne ako ostrov Vrbnik. Na ten sme sa loďou preplavili z Crikvenice asi za polhodinku. Je známy dobrým vínom a nemeckí turisti sem chodia počas dovolenky zbierať hrozno – takýto druh relaxu sa im zapáčil a nám tiež. Plody ich úsilia, v podobe bieleho a červeného vínka, sme ochutnali a dobrú povesť moku z Vrbnika môžeme potvrdiť.
Keďže naša cesta viedla na juh popri mori, zastavili sme sa na obľúbenej turistickej štácii – na odpočívadle pri moste cez rieku Krku pred Šibenikom. Stretli sme tam turistov z viacerých krajín, urobili sme povinné fotky a poďho dalej. Do miest Primošten a Trogir. Historické námestie v Primoštene bolo dokonalo rozbité, renovovali tu dlažbu a nikto z domácich nezapochyboval, že do sezóny bude všetko tip - top. Ako Chorvátov poznám, stihnú to. Trochu prechádzky po známych miestach, do kopčeka na známy cintorín s prekrásnym výhľadom na more, s úzkymi ulicami a reklamou na známe víno Babič. Na námestí dobre padlo trochu oddychu a nejaká zájedka v reštaurácii, pričom typická chorvátska káva “do pol lyžičky“ nesmela chýbať.
Sily sme naberali na Trogir, prekrásne historické mesto, vzdialené asi 27 kilometrov od Splitu, staré 2300 rokov, na ktorom zanechali nezmazateľnú pečať starí Gréci a Rimania. Na ostrov Čiovo sa dostanete zdvíhacím mostom a kde sa pohnete, všade narazíte ne nejakú pamätihodnosť – mestské hradby, Katedrála sv. Vavrinca, Bazilika sv. Jána so 47 metrov vysokou zvonicou, Kostol sv. Barbory, obranná veža sv. Marka, či kostolík z 15. storočia patriaci do zoznamu UNESCO – a to zďaleka nie je všetko. Na Trogir si nechajte viac času, inak mnoho zaujímavostí neuvidíte.
Lenže to isté platí aj o svetoznámom Dubrovníku, perle na Jadrane. Ten sme si, dosť narýchlo, prezreli cestou späť a ocenil som, že ešte nie je plná sezóna. Aj tak tu už bola tlačenica turistov všetkých možných národov a národností. Na prehliadkový okruh po hradbách nám už čas neostal, ale ak len trochu môžete, zaplánujte si ho. Pri predchádzajúcej návšteve Dubrovníka som si ho prešiel, a mám pocit, že ku kompletnej prehliadke mesta akosi patrí. Pred príchodom do Dubrovníka smerom od Neumu dávam do pozornosti ďalšiu foto raritu – most Fraňa Tudjmana. Tu sa asi málokto nezastaví. Väčšina sa nechá zvečniť na fotkách a zaradiť na „večné časy“ do rodinného fotoalbumu. Lebo miesto je to na fotenie naozaj vynikajúce.
Vrátim sa však trochu dozadu. Do letoviska Neum, ktoré patrí do kúska územia Bosny a Hercegoviny hraničiaceho s morom. Z Neumu sme sa totiž vydali do Bosny a Hercegoviny už naozaj. Tu upozorňujem, že kým pri vjazde do Neumu od nás doklady nikto nepýtal, také skúsenosti mám aj z minulých návštev, pri ceste do vnútrozemia Bosny a Hercegoviny je to už iné. Bez pasu to ani neskúšajte, inak skončíte na hraniciach a počkáte si na vracajúcich sa kolegov, čo je dosť otravné. Týmto dodatočne ľutujem kolegyňu zo zájazdu, ktorú to postihlo. Pýtate sa, načo vám treba ísť cez hranice a navyše od mora? Predsa do známeho pútnickeho mesta Medžugorie a do prekrásneho historického mesta Mostaru – to si určite nenechajte ujsť.
Medžugorie – chodia sem ľudia prosiť Pannu Máriu, ktorá sa tu zjavovala, aby im pomohla v ich rozličných trápeniach, chodia sem prosiť za svojich blízkych a niektorí sem chodia len tak, zo zvedavosti – lebo popri silnom citovom náboji je Medžugorie aj turistickým strediskom. Rýcho sa rozvíjajúcom na komerčnej báze. Pre mňa to bol v prvom rade silný duchovný zážitok. 21. júna 1981 sa tu začali zjavenia Panny Márie. „Pokoj, pokoj, pokoj, iba pokoj! Pokoj musí zavládnuť medzi Bohom a človekom a medzi ľuďmi navzájom“ – taká je jej výzva k pokoju. Čo k tomu dodať. Bodaj by sa do bodky splnila. Silným zážitkom je aj socha Krista, ktorému z nohy neprestajne vyviera slza. Ľudia sa k nej načahujú, chcú ju zotrieť pre seba, pomazať si ňou čelo, tvár, boľavé miesta, sväté predmety. Staršej žene, čo na slzu nedočiahla, som vzal papierovú vreckovku, utrel som ňou slzu a vrátil jej ju – práve na to čakala a nebola jediná – tu každý rád pomohol... V Medžugorí, v Bosne a Hercegovine, ktorá je stále po vojne rozdelená. Nie hranicami, ale ľudským nepochopením a zášťou. Príkladom je prekrásne mesto Mostar, vzdialené 25 kilometrov od Medžugoria a 70 od chorvátskeho Ploče.
O Mostare sa hovorí, že je to orient len kúsok od európskych letovísk. Po vojne je tu Srbov už málo, ostali Chorváti v západnej časti mesta a bosniacki moslimovia vo východnej. A ostalo aj etnické napätie, ktoré bežný turista nepostrehne. Poďme však k Mostaru, ktorý dostal mesto po strážcoch Starého mosta cez rieku Neretvu. Postavil ho v rokoch 1556 až 1566 osmanský architekt Mimar Hajrudin. Deviateho novembra 1993 bol počas vojny zbombardovaný, 23. júla 2004 po rekonštrukcii opäť otvorený a v roku 2005 zapísaný do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Mostar je hlavné mesto okresu Hercegovina – Neretva a v roku 2003 mal okolo 105 000 obyvateľov a prechádza ním vlakové spojenie Ploče – Sarajevo. Charakteristický je už z diaľky štíhlymi minaretmi, dominantným Starým mostom a prekrásnou zelenou vodou Neretvy. Most je miestom pre miestnych mladíkov, ktorí si z neho urobili miesto adrenalínových športov a – zárobkov. Za poplatok po dlhej príprave skočia do zelenej Neretvy – turisti majú atrakciu a oni si zarobia. Tak to má byť. Každému, čo mu patrí. Mostar je ale prekrásny, s výrazným orientálnym nádychom, s typickými orientálnymi bazármi, príjemnými reštauráciami, čarovnými zákutiami a permanetným ľudským mraveniskom. Fotoaparáty cvakajú, peniažky putujú do rúk trhovníkov a tovar do tašiek turistov. Popri tom nos šteklia dráždivé vône z miestnych kaviarničiek – je len na vás, či ochutnáte mieste špeciality. A niekedy za vás rozhodne čas – tak ako v našom prípade, lebo ten sme mali presne vymeraný. Čakala nás ešte cesta do Čiernej Hory a aspoň na skok do Albánska. Škoda. Mostar si zaslúžil z našej strany o niečo viac času.

ČIERNA HORA

Začína sa hraničným priechodom Debeli Brijeg a pečiatkami do pasov. Potom už turistov čakajú malebné pieskové pláže, spolu je ich 117, na riviérach: Tivatská, Budvanská, Barská a Ulcinjská. Pobrežie má 293,5 km a vychutnávať si ho môžete od mája do októbra, lebo 6 mesiacov v roku je Čierna Hora pre dovolenkárov ideálnym letoviskom. Od 3. júna 2006 je samostatným štátom, už nezávislým na Srbsku, a platí sa tu jedinou menou – eurami. Niet preto divu, že väčšina obyvateľstva, viac ako 50 percent, žije na pobreží. Hlavným mestom je Podgorica, za čias Juhoslávie sme ju poznali ako Titograd, a má okolo 120 000 obyvateľov. Z mesta Herceg Novi sme sa čoskoro dostali na trajekt cez Boku Kotorskú, ktorý nám ušetril okolo 40 km cesty pri obchádzaní malebného zálivu a čoskoro sme sa ocitli v historickej Budve, snáď najobľúbenejšom letovisku na čiernohorskom pobreží. Podobne ako v Chorvátsku, aj tu sa prestavovalo vo veľkom štýle, takže do centra Budvy už pôjdete po novej ceste – do sezóny vraj bude všetko pripravené. Ešte sa vrátim k mestu Kotor v Boke Kotorskej, lebo jeho historické jadro figuruje v zozname UNESCO, podobne ako Risanský a Kotorský záliv, pohorie Durmitor a kaňon rieky Tary – ideálne miesto na rafting. Už z toho je zrejmé, že Čierna Hora ponúka nielen klasickú dovolenku pri mori, ale disponuje aj prekrásnym horstvom, dravými riekami a známym Skadarským jazerom. Takže bez problémov si vyberiete z bohatej ponuky voľnočasových aktivít – od windsurfingu, cez jachting, rafting, cykloturistiku, paragliding, rybolov, potápanie, turistiku. Do toho zahŕňam aj prehliadku už spomínaného Kotoru, plavbu po vodách Boky Kotorskej, či prehliadku historickej Budvy. Z jej centra chodí v sezóne turistický vláčik, ktorý za 1 euro vozí turistov do strediska Rafailoviči, kde sme boli ubytovaní a kde môžu prežiť dovolenku aj ďalší klienti CK Maestral travel. A prežijú ju v pohode, bez stresu, ktorý vedia niektorým našincom navodiť vyššie ceny potravín a nápojov, než na aké sú zvyknutí doma. Na benzínovej pumpe si môžete kúpiť pollitrovú plechovicu dobrého piva v prepočte za našich asi 25 korún, takže niet čo riešiť... Je to tu cenovo asi ako u nás doma a to sa našincovi hneď ľahšie dýcha. Teda aspoň väčšine.
K výnimočnostiam Čiernej Hory patrí legendárny ostrov Sveti Stefan. Pôvodne rybárska osada, dnes mondénne turistické stredisko. Prakticky jeden obrovský hotel pozostávajúci zo 110 luxusných apartmánov s 237 lôžkami, ktoré boli pôvodne rybárskymi domami. Dnes ho má v dlhodobom prenájme jedna thaiwanská firma, preto je kvôli rekonštrukcii Sveti Stefan pre turistov zatvorený. Ale za pohľad a prekrásnu fotku určite stojí. Veď tu nie ste poslednýkrát... Lebo počas jednej návštevy sa nedá v Čiernej Hore ani zďaleka absolvovať všetko, čo táto krajina ponúka. Od severu až na juh, po Ulcinj, je toho naozaj veľa a tu sa vaša cesta nekončí. Môžete ísť ďalej, do Albánska, lebo to je pre našinca stále tajomnou krajinou.
ALBÁNSKO
A ako sa ukázalo, aj zaujímavou. Maestral travel takýto výlet ponúka, nuž kto by ho nevyužil, je... ale to si domyslite sami. Z Ulcinju na hraničný priechod Sukobin máte niečo cez polhodinu a tu vás čakajú ďalšie pečiatky do pasov – ale žiadne víza, ako som sa dočítal na internete! Colníci boli príjemní, usmievaví, ozaj žiadny problém.
Prvý dotyk s Albánskom bol: lepší asfaltový koberec ako pri výjazde z Čiernej Hory a bunkre. Železné, okrúhle, pri každom dome, v každej záhrade. Asi platí, že pre každého obyvateľa jeden, aby sa mohol aktívne zúčastniť obrany napadnutej krajiny. Chvalabohu, sú to len pozostatky z temnej minulosti, z čias panovania diktátora Envera Hodžu. Dnes sú raritou, akú v inej krajine ťažko nájdete. Albánci, ktorých je asi 3,6 milióna, to veru nemali ľahké. Začiatkom 20. storočia sa konečne oslobodili od Turkov, aby následne padli do pazúrov komunistom a ešte k tomu s orientáciou na Čínu! To ich bezpečne doviedlo do dokonalej izolácie od celej Európy, takže dnes majú čo dobiehať.
A aj dobiehajú. Celkom kvalitná cesta sa pri vjazde do mesta Skadar nečakane v blízkosti centra zmenila na tankodrom, po stranách vyšperkovaný postávajúcimi domácimi, kadejakými búdami a chatrčami slúžiacimi za obydlia, ale aj na obchody a krčmičky. Ale centrum Skadaru nesklamalo, to už bolo oveľa európskejšie – pekné reštaurácie, hotely, asi päť bánk blízko seba - sú ale otvorené len do 15. 00 až 15.30 h, slušne oblečení ľudia a celkom fešné, moderne poobliekané ženy. Zrazu som sa ocitol v úplne inom svete ako pred piatimi minútami a utvrdil som sa v jednom: z toho, čo som videl, mi Albánsko pripadá ako krajina veľkých protikladov. Pozostatky starého vedľa nového, európskeho. Zrejme to ešte potrvá, ale pomaly sa aj tunajší život hýbe k lepšiemu.
Cenovo určite. Eurá tu banky menia bez problémov, za jedno dostanete 125 leki, lebo lek je miesta mena a odporúčam nejaké leki mať stále po ruke. Za euro sa tu totiž ešte ťažko nakupuje. Akurát kávu som za pol eura dostal – a bola vynikajúca, takú dobrú som hádam ešte nepil! A za 100 leki som dostal peknú porciu mäsa a zeleniny v placke – niečo ako gyros. Takže vidíte, že ceny sú tu veľmi prijateľné. Veď to aj kolegovia využili a nejaké tie fľaštičky poputovali i na Slovensko.
Z ostrova Korfu som svojho času videl albánske pláže, rozľahlé, pieskové, samozrejme, aj tu nechýbajú bunkre, ale z hľadiska cestovného ruchu majú budúcnosť. Podobne ako turistika v horách s najvyšším vrchom Korab (2751) a tiež za históriou. Lebo na tú je Albánsko mimoriadne bohaté. Nájdete tu pamiatky z rímskych čias, chrámy, amfiteátre, turecké pamiatky, mešity, pevnosti. Aj Skadar sa má čím pýšiť – napríklad Olovenou mešitou či pevnosťou Rozafat.
Podobne ako Mostar, Kotor, Dubrovník či ďalšie miesta, ktoré som po ceste navštívil, aj Albánsko by si zaslúžilo oveľa viac času. Lebo ponúka mnoho a som presvedčený, že nebude dlho trvať a turisti jeho krásy a históriu „objavia“.

ĽUBO HOMOLKA
FOTO: AUTOR

• < Predch.
• Nasl. >