Korzika autom

Na Korziku sme sa vybrali autom. Najprv do talianskeho Livorna, kde sme nasadli na trajekt Corsica Ferries, ktorý nás bezpečne doviezol až na ostrovskú pevninu, do prímorského mestečka Bastia. Je takmer nemožné opísať zážitok tejto plavby, hlavne, ak ju niekto zažil po prvý raz ako ja. Chvíľami som sa cítila ako opitá. Kolísanie na vlnách občas spôsobovalo stratu rovnováhy, a tak sme pri ceste na toaletu či do reštaurácie balansovali, aby sme sa udržali na nohách.

Najlepšie miesta (ležadlá na streche) si obsadili prví pasažieri, väčšinou turisti bez auta, pretože najskôr sa nalodia oni, až potom ostatní.

Calvi: Civitas Calvi semper fidelis: (Mesto Calvi je tu vždy pre vás)

Prví sa na Calvi usídlili Rimania, ale ako väčšina prímorských miest na Korzike, aj toto bolo rabované a plienené Vandalmi a Ostrogótmi (medzi 5. - 10. storočím). Existovali tu iba domy rybárov a remeselníkov, až kým Calvi neobsadili Taliani. Ich príchodom sa začalo budovať opevnenie. V roku 1268 Korzičan Giovaninello de Loreto postavil obrovskú citadelu na vrchu vetrom ošľahanej skaly so skvelým výhľadom na pobrežie, ktoré pomenoval Calvi. Neskôr mesto spadalo pod Janov, dostalo mnoho privilégií a bolo oslobodené od daní. V roku 1758 odmietlo byť časťou nezávislej Korziky, čo spôsobilo spojenie s britskou posádkou. Pod Nelsonovým vedením viedli Briti dvojmesačný útok na Calvi, zbombardovali všetky opevnenia a zmocnili sa pobrežia. Nelson prehlásil, že už nikdy nechce vidieť toto miesto, čo v konečnom dôsledku takmer nemohol, pretože počas bombardovania prišiel o oko. V 19. storočí janovskí obchodníci odišli a Francúzi začali obsadzovať Bastiu a Ajaccio. V druhej svetovej vojne sa Calvi stalo vojenskou základňou, ktorá od roku 1962 slúži francúzskym legionárom. V meste je celkom bežné vidieť legionárov v ich typickej kaki uniforme s bielou čiapkou – képis. Dodnes sa Korzika (a teda aj Calvi) chápe ako francúzsky ostrov, no pôvodní obyvatelia stále používajú svoj dialekt, v ktorom sa odráža aj talianska lexika. Napätie medzi Francúzmi a Korzičanmi je pochopiteľné nielen z historického hľadiska ale aj v súčasnom postoji, (Korzičania sa nevnímajú ako Francúzi), ktorý sa odráža aj na vtipných suveníroch. (Napr. magnetka s Eiffelovkou, na ktorej je Korzická vlajka a pod ňou nápis: Áno, môžeme!) Mesto má približne 4 000 obyvateľov, no počas sezóny stúpne tento počet desaťnásobne. Za posledné štyri roky sa na Calvi veľa zmenilo. S pribúdajúcim turizmom vyrástli apartmány, reštaurácie, hotely a kluby ako huby po daždi. Takisto v okolí pláže začali fungovať platené parkovacie miesta a vystavali sa aj reklamné tabule, ktoré majú za úlohu dotiahnuť čo najviac ľudí na určitú udalosť. Napriek všetkým moderným pokrokom a snahe čo najviac profitovať z letného turizmu, Korzika odoláva klasickým vyumelkovaným stereotypom letných prímorských destinácií. Skrýva v sebe divokosť a slobodu. Ak napr. ide o parkovanie, je snaha vybudovať platené miesta, no v skutočnosti je parkovisko pred plážou na nespevnenom povrchu. Zaujímavosťou je aj železničné priecestie, cez ktoré sa nesmie v európskych štátoch prechádzať. Na Calvi je to takmer jediná možnosť ako sa dostať na pláž. Mnohí ho nielen križujú, ale chodia priamo po koľajniciach, aby sa nemuseli brodiť pieskom. Cítiť (a to nielen zo vzduchu), že ide o južanské mestečko. Ľudia sa neponáhľajú, vychutnávajú si svoju siestu a trávia čas pred svojimi prímorskými domčekmi, na terasách a von vychádzajú až neskôr. V tomto období je problematickejšie nájsť pravého Korzičana, nielen kvôli nárastu turistov, ale aj Francúzov, ktorí tu počas leta otvárajú svoj biznis. Spoločenský život je tak sústredený hlavne na okolité reštaurácie bary, pláž a hlavne na Citadelu.

Citadela

Pre romantickú chvíľu je ako stvorená citadela týčiaca sa nad prístavom a pútajúca svojou majestátnosťou. Veľkou výhodou je sloboda a nenáročnosť pri objavovaní rôznych zákutí či miest umožňujúcich výhľad na celé Calvi. Žiadne otváracie hodiny, žiadny poplatok alebo sprievodca. Máte možnosť zisťovať, skúmať, zdržať sa ako dlho chcete, jednoducho užívať si a vychutnávať. Na Korzike som vtedy bola už asi mesiac a tak som chcela kamarátovi ukázať historickú kaplnku Oratoire de la Confrérie St-Antoine priamo na citadele. Len čo sme vošli do miestnosti, obklopili nás ľudia a ponúkali nám víno a canistrely (typický korzický keksík s mandľovou, orieškovou alebo vínovou príchuťou). Najprv sme vôbec netušili o čo ide, len sme slušne poďakovali a rozhliadli sa navôkol. Spokojní a očarení atmosférou, ktorú doplnila ľahká a svieža chuť ružového vína, postavili sme sa na okraj miestnosti a čakali, čo sa bude diať. Uprostred už bol pripravený klavír, ku ktorému pristúpili dvaja umelci. Vtedy sme už vedeli, že ide o koncertné vystúpenie. Prekvapenie však nastalo po prvom tóne. S otvorenými ústami sme obdivovali neuveriteľný mužský spev, pripomínajúci chlapčenský spevokol. Pre dosiahnutie tohto efektu zvykli starí Rimania chlapcov kastrovať, no Korzika je známa týmto druhom umenia po celom svete bez dávnych lekárskych zákrokov. „Námatkovo“ sme vošli aj do dvier blízko verejných záchodov (bezplatné) a tmavá kamenistá ulička, ktorá sa schodmi zatáčala ako pohodená hadica na záhrade, nás vypľula ako posledné kvapky vody do záhrady plnej kaktusov. Eden kvitol povaľujúcimi sa fľašami od piva, plechovkami, kde tu sme videli aj použitý kondóm. Objavili sme raj, no v tomto nebýval Adam a Eva, ale pravdepodobne ho navštevovali teenageri. Tajné miesto vyrástlo na vrchu balvana s malým majákom a výhľadom na čisté more. Zišli sme nižšie po kamenistom povrchu a more nás obklopilo svojou majestátnosťou a silou...

Citadela bola postavená v 13. storočí a zvyčajne využívaná pre vojenské účely. Dnes sa tu okrem kamenných stien týčia aj obytné priestory vybudované priamo v pevných múroch. Na najvyššom bode útesu stojí Katedrála sv. Jána Baptistu, ktorá bola zničená počas tureckých nájazdov a obnovená roku 1576. Na citadele nájdete aj dom Kolomba, pretože Korzičania naozaj veria, že sa tu narodil. A odkiaľ majú dôkaz? Počas janovskej okupácie sa eviduje aj dátum narodenia tohto moreplavca. V tých časoch tu bývala rodina s priezviskom Kolombo. Listiny po jeho synovi dokazujú, že Krištof bol syn tkáčov, ktorí mali vzťah s moreplavcami. Námornícky kapitán Kolombo znamená „ten, čo prichádza z mora“, čo sa na Korzike interpretuje ako „ten, čo prichádza z Korziky“. O Kolombovi sa vraví, že zobral korzického psa na plavbu a novoobjavený svet zveril svätcovi z Korziky. Existuje aj tvrdenie, že ľudia z Janova zámerne spálili mestské archívy a premenovali ulicu Kolomba, aby zakryli pravdu. Dom bol zničený Nelsonovou armádou, no v roku 1992 (20. mája) postavili jeho sochu na 500. výročie objavenia Ameriky. Dnes je 12. október (Kolombovo narodenie) štátnym sviatkom oslavovaným ohňostrojom.

Na východnej strane citadely je dom Pacciola, kde v roku 1793 strávil Napoleon noc. Niektoré priestory patria aj francúzskej légii, preto aj na tomto mieste môžete stretnúť dobre stavaných vojakov, čo vyvoláva pocit bezpečia, obdivu a rešpektu zároveň.

2e Regiment Étranger de Parachutistes

Každý rok, 30. apríla, rady bezchybne oblečených legionárov z Calvi prechádzajú mestom, aby oslávili deň Cameron. Oslava je verejná, ide o jednu z mála možností stretnúť sa tvárou v tvár so záhadným oddielom francúzskych legionárov 2e Regiment Étranger de Parachutistes. Francúzska cudzinecká légia bola sformovaná roku 1831 za vlády kráľa Luisa Filipa ako ponuka veľkolepého zamestnania pre húfy imigrantov a popudlivých revolucionárov zhromažďujúcich sa v Paríži. Prilákaní boli sľubom francúzskeho občianstva výmenou za 5 rokov služby (stimul, ktorý funguje doteraz). Odvedenci boli zbalení a vyslaní do francúzskych kolónií v Severnej Afrike. Museli prejsť denne 30 km s ťažkým nákladom cez jemný piesok, čo spôsobovalo, že prví legionári zahynuli kvôli vyčerpaniu, teplu a rôznym chorobám. Napriek neľudským podmienkam nováčikovia pribúdali. Mnohí z nich to robili kvôli dobrodružstvu, ako napr. americký textár Cole Porter, anglický filozof Arthur Koestler alebo mladý princ Švédska, a veľa z nich aj kvôli depresii (z nešťastnej lásky), ale aj preto, aby sa vyhli väzeniu. Tak ako vtedy, aj teraz légia poskytuje anonymitu. Prvý rok služby majú vojaci pridelené falošné mená a existuje tu aj nepísaný zákon o „anonymnej minulosti“. Nikto by nemal byť vystavený otázkam o svojej minulosti. Dnes má cudzinecká légia zhruba 8 500 mužov z viac ako 100 krajín. Na Calvi je samozrejmosťou vidieť týchto svalnatých, nakrátko ostrihaných „Rambov“ vykračovať v ich bezchybne vyžehlených uniformách a bielych képis. Legionárska základňa otvára svoje dvere pre verejnosť dvakrát za rok: Deň Camerona (30. 4.) a Deň sv. Michala (29. 9.).

Okolie Calvi

Calvi má čo ponúknuť hlavne svojim okolím, ktoré uspokojí dobrodruhov. V neďalekej Calenzane sa začína najťažšia túra v Európe – GR20. Zvyčajne trvá 10 - 15 dní, má 16 zastávok, no každoročne ich všetky zdolá menej ako polovica odvážlivcov. Ide o horskú turistiku, veľkú výzvu fyzickej kondície, ale aj psychickej pripravenosti a motivácie. Pozostáva síce zo 16 etáp, no je na turistoch, či ich absolvujú všetky. Zvyčajne sa cesta delí na 2 časti: z Calenzany do Vizzavony (asi 9 dní) a z Vizzavony do Conca (asi 6 dní). GR20 sa dá pohodlne zdolať medzi májom a októbrom, hoci niektoré časti ostávajú pokryté snehom až do júna. Počasie na horách zvykne byť veľmi premenlivé, obávané sú hlavne frekventované búrky či extrémne teplá.

Menej zdatným turistom, medzi ktorých sa zaraďujem aj ja, odporúčam navštíviť Notre Dame dela serre, miesto, odkiaľ je najlepší výhľad na Calvi. Ide o malú kaplnku so sochou Panny Márie, ktorá je patrónkou mesta. Pri vstupe existuje tabuľa s modlitbami a poďakovaniami za uzdravenie. Cesta je 1,5 km dlhá a začína sa kľukatiť za hotelom La Villa. Počas celej prechádzky rozvoniava immortal, typická rastlina s excentrickou vôňou, ktorá sa teší veľkému záujmu kozmetických a parfumových spoločností.

Na začiatku som spomínala dôležitosť cestovania autom, no nielen kvôli nespoľahlivosti dopravných spoločností, ale aj možnosti objavovať Korziku na vlastnú päsť. Možnosti vstúpiť viac do stredu Korziky, ktorý je preplnený horami a malebnými dedinkami na ich úpätí. Každá z nich má svoj vlastný príbeh, spoločné je pre nich obyvateľstvo, praví Korzičania. Už odpradávna sa usídľovali prevažne v horách, pretože more pre nich predstavovalo obávaný, nebezpečný živel, báli sa ho. Auto budete potrebovať, aby ste sa dostali aj na jednu z najkrajších pláží na svete. Jej názov je Argentella, dostala ho podľa bane na striebro, ktorá je už zabudnutá. Odľahlá a takmer ľudoprázdna pláž hrá všetkými farbami. Postarali sa o to rozmanité hladké kamienky nazývané galé. Ide o galé pochádzajúce z údolia, kde pramení rieka Fango, ktorá postupne opracúva kamene a prináša ich k moru. Až pôsobením morskej vody sa ešte viac obrúsia a zjemnia natoľko, že odpočinok na kameňoch po plávaní v búrlivom mori si vychutnáte ako masáž. Podobná pláž sa nachádza aj v Marseille, galé sú však sivé, jednofarebné.

Na Korzike ma najviac baví more, možnosť vytrvať. Ako keď si veľakrát poviete, že plávate po bóju, no v polovici sa otočíte a namierite na breh. Na ďalší deň sa jej dotknem a poviem si: „OK. Na dnes stačilo.“ Skúmať so zatajeným dychom pod hladinou, kde v štvormetrovej hĺbke objavujem nové a nové živočíchy. Bez výdychu sa vydám za chobotnicou, ktorá ma ťahá hlbšie a hlbšie do mora. Dezorientovaná pri potrebnom nádychu zisťujem, že pevnina je ďaleko. Splývam a hľadám, kde zmizla moja známa. Zrazu však pripláva medúza a ja z bezpečnej vzdialenosti sledujem jej dlhé ramená. Neuveriteľné! Krásne... Strašidelné! Nie je sama, rýchlo preč. Dotyk medúzy nie je vôbec kamarátsky, ide skôr o popálenie, ktoré zanechá poriadnu pamiatku. Unikám, som na brehu. Sľubujem sama sebe, že už nikdy nebudem takto riskovať. O pár dní som tam znova...

{youtube}15NvKKMXLn4{/youtube}

• < Predch.
• Nasl. >