Autom Do Grécka

{yoogallery src=[/obrazky-k-clankom/2011-08-autom] height=[150] width=[200] title=[Autom do Grecka]}

Je to tak. Nie každému sa páči cesta lietadlom a už tobôž nie autobusom. Lietadlom je to pre mnohé rodiny drahé, jedna letenka stojí s rôznymi poplatkami dobre vyše 10 000 Sk, autobusom to zase býva pomalé. Navyše, nejeden dovolenkár túži po ceste ako dovolenke, keď si zastane, kde sa mu páči.

Ostáva teda auto. Zo štandardných dovolenkových destinácií prichádza do úvahy Chorvátsko, Čierna Hora, Taliansko, Bulharsko a Grécko. Chorvátsko je veľmi blízko. Z Bratislavy je to na Istriu dokonca rýchlejšie ako na Šíravu. Nečudujme sa teda rastu záujmu o túto krajinu.
Najmä odvtedy, ako sa môže voľne cestovať cez Srbsko a Macedónsko, pribúda dovolenkárov, ktorí idú autom do Grécka. A šíria sa aj rôzne legendy. O tom, ako sa dá z Bratislavy dostať do Thessaloník za 12 hodín a podobne.

Isté je, že sa novému trendu prispôsobujú už aj cestovné kancelárie. A tak osobným autom možno s cestovkou ísť na dovolenku na Korfu, do Pargy, na Olympskú riviéru, na Chalkidiki či ostrov Thásos.

Za danej situácie sa patrí, aby si Cestovateľ aspoň nejakú trasu prešiel, vyskúšal ju a priniesol objektívne informácie.

Na tachometri som mal 2473 km. S novým autom som sa teda vybral na cestu. Bola nedeľa, včasné ráno, 1. júna.
Z Banskej Bystrice som po natankovaní vyrážal zhruba o 3. hodine 20. minúte. V Šahách som hranice prekročil o 4. 25 hod. Na doplnenie, rozhodol som sa neporušovať predpisy. Vždy sa mi to síce nepodarilo, miestami som sa pozabudol, no okamžite som korigoval prekročenie rýchlosti a vracal som sa do povolených limitov.
V Budapešti nastal prvý malý problém. Zazmätkoval som. Zo sveta som príliš zvyknutý, že ak nejaká cesta vedie autá dočasne pre dva smery, označené sú obidva. Tu je iba smer Miskolc. A tak som sa vrátil a šiel som cez Budapešť. Bolo nedeľné ráno a starou, navyknutou cestou som to prešiel bez problémov. Ono, nedeľa sa vôbec už dlhodobo ukazuje byť deň vhodný na cestovanie. Aj teraz boli cesty takmer prázdne. Nakoniec, do úvahy treba zobrať i fakt, že prvý jún ešte nie je sezóna.
Cesta M5 bola rýchla a kvalitná. 10 - dňová známka stála 15 EUR. Samozrejme, že v Maďarsku euro berú a vydávajú v ňom dokonca oficiálny doklad.

7. 50 hodín – tak a už som v Srbsku. Na tachometri je 2873 kilometrov a platím prvú „cestarinu“ – 5 eur. To už pred Novým Sadom. Potom sa začína skutočná diaľnica. Až za Niš. V Belehrade je cesta v pomerne zlom stave, opravovali ju a všade, kde sa to len trochu dalo, bolo obmedzenie na 40 km/hod.
Potom sa to už pekne rozbehlo. Ozaj, dal som 34 EUR za 30 litrov nafty. Takú lacnú naftu som nikde inde nevidel. Všade odo mňa brali eurá, aj pri platení kávy. Nepotreboval som vôbec miestnu menu. Nastal len jeden problém. Udržať obmedzenie rýchlosti na 120 km/hod. Až ma občas zamrazilo, keď to „akosi samé pridalo“ a pod mostom som videl policajtov. Aj tak sa mi trápenie oplatilo, neplatil som žiadnu pokutu. Čo je vraj v Srbsku skoro zázrak.
Za Nišom sme chceli obedovať. Diaľničná reklama lákala, no zariadenie bolo zavreté. Našťastie. Bol by som obišiel výbornú reštauráciu a hotel v Predajane.
Nepredbiehajme však. Na mieste, kde sme pôvodne zastali, strašili manželku turecké záchody. Po prvýkrát sa objavila tabuľa so smerom na Thessaloníki – 415 km, a ja som zaplatil na dvakrát ďalších, zhruba 11 EUR, za diaľnice.
Poznačili sme si, že z Nišu na Skopje vedie cesta cez južnú Moravu. Aspoň tak sa volala rieka, čo tade preteká.
V Predajane sme si dali pečenú teľacinu s dusenou zeleninou a zemiakovým pyré. Sme na Balkáne a tak nám automaticky doniesli lepiňu, niečo ako veľkú žemľu z chlebového cesta. Len oveľa lepšiu. K tomu sme si dali litrovú minerálku, tureckú kávičku, a zaplatili sme 13 EUR. Teda, necelých 400 Sk. Jedlo bolo vynikajúce, porcia veľká, a tak toto miesto hodnotím ako mimoriadne pohostinné a lacné.
Keď pôjdete okolo, zastavte sa tu na dobrý obed.

Na tachometri bolo 3453 km, keď som prešiel do Macedónska. Prísny ochranca hraníc vypisoval čosi z pasov, mračil sa, prehĺtajúc hlásky sa ma kadečo vypytoval a zjavne ho hnevalo, že dosť dobre nehovorím po macedónsky, že mi otázky musí pomaly opakovať. Chcel ešte aj „zelenú kartu“ a celkove vo mne navodil predstavu, že idem do nejakej naštvanej krajiny.
Takmer hneď za hranicami som platil, už nie putarinu, ani cestarinu, ale patarinu. Popred auto behali deti, ktoré si do úst veľavravne strkali prsty a pri platení jedného aura mi akýsi chlapec chcel nasilu umývať okná.
Smutný pohľad. Macedónsku sa asi veľmi dobre nedarí. Krajinu som videl krásnu, i veľké mestá, a nakoniec ma očaril kaňon, ktorým viedla cesta. Na diaľnici sa od čias Josipa Broz Tita nič nezmenilo. Asi ani asfalt. V kaňone sa teraz pracovalo, i keď do hlavnej sezóny sa práce asi neskončia. A tak ide človek pomaličky, na prázdnej ceste sa dokonca vytvorili kolóny, je čas pozerať sa po krajine i po armovacom železe na mostoch, ktoré ešte treba zaliať betónom.
Tento zlý úsek meria zhruba 30 – 40 km.
V Macedónsku som bral aj euronaftu. Platil som eurom, domácu menu nikto nepýtal a liter ma vyšiel na 42, 50 Sk. Je to o 2 – 3 koruny menej, ako v tom čase doma. Celkove som na troch stanovištiach zaplatil 3 a pol eura patarinu. A priznám sa, že by som rád aj priplatil. Na pomoc tejto bratskej, slovanskej a chudobnej krajine.

Ani pri prechode do Grécka sa na mňa nikto neusmial, no už na mňa aspoň nikto nezazeral.
Bolo 18 hodín a Gréci ma ľahostajne púšťali ďalej. A čuduj sa svete. Ja som sa cítil ako doma. Nebudete mi veriť, ale tento pocit mávam aj v Maďarsku, o Čechoch ani nehovoriac. Máme spoločnú vlasť, Európsku úniu, sme spoluobčania. Ja viem, že mojou vlasťou je Slovensko a Banská Bystrica zvlášť, ale tak trochu aj Maďarsko či Grécko, kade práve prechádzam. Ktovie ako sa budem cítiť v ďalších krajinách EÚ, kam ešte pôjdem?
Okolo Thessaloník je hustá premávka, do mesta vedú obrovské kolóny. Končí sa víkend. Vzdialenosti už nie sú veľké, no predsa mi ešte dve hodiny trvá, kým zastanem pri hoteli Gerakina Beach na polceste medzi Kassandrou a Sithoniou.

Je 20 hodín, na tachometri takmer 3800 km, prešiel som teda asi 1300 kilometrov. Za 16 hodín 40 minút. Až po chvíli si hodinky prispôsobujem miestnemu času a nalievam pohár červeného vína. Na šťastný príchod.

Nedeľa, pred sezónou, naozaj sa mi to vyplatilo. Tak, ako dodržiavanie predpisov. Ktovie, aké pokuty by som zaplatil, keby som prekračoval rýchlosť. Dokázal som vlastne, že jazdiť sa dá aj bez porušovania predpisov. (Žeby aj sám sebe?).

Cestou domov som až taký vzorný nebol. Rýchlosť auta som do istej miery prispôsoboval odstavenému autu pri ceste, alebo mostom, pod ktorými sa policajti radi schovávajú. Napriek tomu som časovo nič nezískal.
Už som nemal krásne počasie, chytilo ma zo päť búrok. Thessaloníki asi nechodia spať. O štvrtej v noci som šiel autom cez autami preplnené mesto. Možno by sa mi domáci vysmiali, že preplnenosť vyzerá inak, no v takúto včasnú rannú hodinu som očakával prázdne mesto.
Kým na macedónskych hraniciach vládne isté napätie, lebo štát nemohol pre svoj názov a odpor Grékov vstúpiť do NATO, a ako som sa dozvedel, od „autobusárov“ sa vraj znovu vyťahujú úplatky, gréci takmer ignorujú nový štát na severe svojich hraníc. Nepripravil som sa na to, nenaučil som sa názvy všetkých Gréckych miest na trase smerom do Macedónska. A tak som raz zle odbočil. Brodil som sa dokonca bahnom po rozvodnenej riečke, ktorá tiekla aj cez cestu. Nenapadlo mi, že smer Skopje bude tak mizerne označený.
Mierne zdražanie spôsobilo aj hľadanie reštaurácie. Nechceli sme ísť tam, kde pred týždňom. Chyba. V prvom rade, v Macedónsku sme nenašli vôbec nič. V Srbsku toho bolo veľmi málo. Raňajky nám urobili v jednom moteli ešte hlboko pred Nišom, omeleta bola fajn, aj čašník nostalgicky spomínajúci na Juhosláviu, účet prekračujúci 10 euro bol však asi privysoký.

Obedovali sme až v Maďarsku. Bagetu na benzínovej pumpe. Nič súce som neobjavil. Alebo pumpy, alebo zle značenú, teda neskoro videnú csárdu. Na ľavej strane, za plnou čiarou som videl lákadlá, no čo, keď tam číha policajt? Na jednej benzínovej pumpe medzi Novym Sadom a Suboticou som sa rozhodol, že to vyskúšame. Pridlho však lietali okolo nás osy vonku a prihlasno hrala hudba vnútri, a stále si nás nikto nevšimol. Tak sme to vzdali.

Asi 800 kilometrov nebolo nič súce na jedenie. To je skutočne zlé. Žeby sme začali cestovať s termoskami s kávou a rezňami?

Opäť som sa vracal v nedeľu. Pozor však. Už to nebolo také príjemné. Na srbsko - maďarských hraniciach stálo množstvo áut s rakúskymi ŠPZ. Srbi, Macedónci či Albánci sa vracali do Rakúska a tu vstupovali do schengenskej zóny. Nerešpektovali vybavovacie rady pre občanov EÚ a tých ostatných. Nikto nezakročil a tak som tu čakal vyše pol hodiny. V lete to môže byť veľmi nepríjemná časť cesty. Kým som prišiel do Budapešti, už sa jej občania vracali z víkendu. Opäť som si užil veľkomestského šoférovania.
V sezóne asi treba nejakú hodinku na cestu ešte pridať. Neviem si predstaviť, čo sa bude diať na srbsko - macedónskych a macedónsko - gréckych hraniciach.

ĽUBOMÍR MOTYČKA

• < Predch.
• Nasl. >