Knossos - Zabetónovaný Minotaurov labyrint

Práve v súčasnosti, keď sa Grécko v rámci EÚ stalo symbolom falošného hráča, zintenzívnili sa aj útoky kritikov, ktorí sa snažia zdiskreditovať túto stredomorskú krajinu nielen v kontexte dneška, ale intenzívne pracujú aj na odhaľovaní, resp. oživovaní rôznych historických prešľapov, poloprávd i klamstiev, siahajúcich neraz až do obdobia antiky či ešte staršieho minojského obdobia. Do centra pozornosti sa tak opakovane po rokoch dostal aj šperk minojskej civilizácie, palác v Knosse, jedna z najvýznamnejších gréckych pamiatok, ktorá každoročne priláka na Krétu desaťtisíce návštevníkov. Treba uviesť, že tak, ako je s Trójou nerozlučne späté meno jej objaviteľa Henricha Schliemanna, Knossos je právom považovaný za výsledok práce archeológa sira Arthura Evansa, jedného z najvýznamnejších bádateľov zaoberajúcich sa zaniknutými civilizáciami Egejského mora. Tento pragmatický Brit skôr, než začal v roku 1900 s odkrývaním palácového komplexu v Knosse, známeho už od roku 1878, prezieravo najprv kúpil asi dvojhektárový pozemok ležiaci na plošine Kefala neďaleko Herakliónu. Udalosti dostali následne rýchly spád, vykopávky na istý čas prerušila 1. svetová vojna, no potom pokračovali až do roku 1932. Odkrytie paláca v Knosse, ktorý je podľa niektorých odborníkov na minojskú civilizáciu stotožňovaný s mýtickým Minotaurovým labyrintom, patrí určite medzi najväčšie objavy začiatku 20. storočia. Základy paláca, resp. celého komplexu, boli položené okolo roku 2000 pred n. l. a keďže mal 800 až 1 300 miestností, nemožno sa čudovať tomu, že sa stal vhodným miestom pre vznik rôznych mýtov, aj miestom stotožňovaným s bájnym labyrintom. Práve v ňom údajne žilo monštrum – napoly človek a napoly býk, Minotaurus, syn Pásifaé, manželky kráľa Minoa, a býka.

Keďže na začiatku 20. storočia ešte neexistovali žiadne konvencie týkajúce sa reštaurovania pamiatok a nakladania s nimi, Evans v snahe čo možno najviac priblížiť vykopané artefakty vtedajším poznatkom o minojskej civilizácii, pustil svoju fantáziu príliš na uzdu. Okrem reštaurovania pristúpil k rozsiahlym prestavbám, tvorbe replík, ba až falzifikátov, neraz s použitím armovaného betónu, čo považujú mnohí dnešní archeológovia za barbarstvo. Platí to aj v prípade centrálneho kráľovského paláca s typickými červenými stĺpmi, ktorý je z veľkej časti betónový, podobne ako aj niektoré ďalšie stavby v palácovom komplexe. Evans si taktiež nerobil ťažkú hlavu ani s umiestnením rôznych vykopávok, ktoré často premiestnil na úplne nové miesto. Je teda otázne, či turisti, čakajúci aj štvrťhodinu na páliacom slnku, aby uvideli trón kráľa Minoa, obytné miestnosti kráľa a kráľovnej (megaron) či najznámejšie fresky, sú skutočne na tom správnom mieste.

Nástenné maľby, ktoré kedysi spestrovali steny viacerých palácov, boli tiež zreštaurované, či skôr vytvorené a premiestnené do archeologického múzea v Heraklióne. Nájdené originály mali totiž často len zopár štvorcových centimetrov a ich súčasnú podobu majú na svedomí viacerí umelci, resp. ich fantázia. Napríklad známu „fresku s delfínmi“ dotvoril holandský architekt a reštaurátor Piet de Jong, „princ s ľaliami“ je zas dielom Švajčiara Emila Gillieróna, ktorému sa postava princa z anatomického hľadiska príliš nepodarila – torzo tela a hlava sú rozdielne orientované. Tento autor „zreštauroval“ aj fresku „dámy v modrom“, ktorú neskôr opravil ešte jeho syn, nakoľko ju poškodilo zemetrasenie v roku 1926. Kópie fresiek umiestnené na novopostavených múroch napriek tomu lákajú zástupy turistov, ktorí často netušia, že na nich nedýchol duch dávnych umelcov spred 3 500 rokov, ale pred sebou majú výsledok fantázie tiežumelcov z prvej polovice 20. storočia. Na ich obhajobu možno povedať, že úplne „neblafovali“, pretože veľké množstvo vzorov našli na zachovanej keramike. Tí návštevníci, ktorí sú takpovediac „v obraze“ majú preto často väčší záujem o iné cenné artefakty – originály. Popri kráľovskom tróne to môžu byť aj prozaickejšie predmety a zariadenia, napríklad obrovské hlinené amfory, zvyšky vodovodu a kanalizácie či kúpeľní.

Množstvo odbornej aj populárno-náučnej literatúry naznačuje, že o minojskej civilizácii toho vieme pomerne veľa a aj v prípade palácového komplexu v Knosse, kde v ňom a jeho blízkom okolí mohlo počas najväčšieho rozkvetu žiť až tridsať tisíc ľudí, majú vedci v zásadných otázkach jasno. Často sa dozvedáme o luxusnom živote elity v centrálnych budovách, o menej honosných vilkách na okraji areálu i skladoch a ďalšej infraštruktúre, paradoxne sa však nenašli príbytky bežných ľudí. Bohužiaľ, len ťažko nám je rozlíšiť, čo mohla byť realita a čo je výplodom bujnej fantázie našich súčasníkov. Asi podstatne múdrejší by sme boli, keby sa podarilo rozlúštiť lineárne písmo, ktorým len v Knosse popísali Minojci asi 4 000 hlinených tabuliek. Snáď aj preto proti všeobecne hlásaným pravdám autorít občas zaznievajú hlasy rebelov, ktorí majú iný názor. Napríklad nemecký archeológ H. G. Wunderlich sa domnieva, že palác mohol byť obrovským mauzóleom určeným pre mŕtvych, ktoré nikdy nebolo obývané. Vysoké hlinené amfory mohli byť podľa neho urnami, v ktorých sa mŕtvoly konzervovali medom, kamenné silá zas sarkofágmi a kanalizácia predstavovala zariadenie na privádzanie tekutín potrebných pri balzamovaní tiel. Minotaurus mohol byť stelesnením smrti alebo strážcom pokoja mŕtvych, ktorý ich chránil pred vykrádačmi hrobov. Lenže kde sú všetky tie mŕtvoly? Nenašli sa tu totiž nijaké ľudské pozostatky a ani popol z kostier. Nech sa odborníci na Knossos prú aj naďalej, množstvo ďalších nálezov z Kréty svedčí o tom, že drobní Minojci – najväčší chlapi mali výšku len okolo 1,5 m, vybudovali vyspelú civilizáciu s obrovským materiálnym i duchovným potenciálom, z ktorého výrazne čerpali starí Gréci. Škoda, že sa niektoré prvky ich náboženstva, spojené s uctievaním býka, nezachovali v nezmenenej podobe dodnes. Pre väčšinu z nás by bolo určite preskakovanie býka (tauromachia) prijateľnejšie, než krvavá korida. A nám, mužom, by sa iste páčili aj niektoré prvky vtedajšej módy, napríklad krátke otvorené živôtiky minojských žien, ktoré im ponechávali odkryté prsia.

Aj keď Knossos odhalil nielen svoje skutočné tajomstvá o zaniknutej minojskej civilizácii ale aj prešľapy archeológa sira Evansa a jeho nasledovníkov, určite stojí za to, aby ste ho počas pobytu na Kréte navštívili. Tak, ako je tomu v mnohých ďalších prípadoch, aj tu si človek najlepšie urobí predstavu o tom, čo poznal len z kníh a dokumentárnych filmov, až pri pohľade na preslávenú archeologickú lokalitu. Nuž a názor i závery si musí urobiť každý sám. Veď aj o tom je spoznávanie iných krajín a civilizácií – tých súčasných i dávno zaniknutých.

Text a foto: JOZEF MÁJSKY

• < Predch.
• Nasl. >