Kréta spoza volantu

Začínal sa ďalší slnečný deň. Ten predchádzajúci vytlačil ortuť v teplomeroch nad 35 stupňov a teraz sa to malo šplhať až k štyridsiatke.
Najvyšší čas sadnúť si do klimatizovaného auta a vybrať sa rôznymi smermi.

Jazero Kourna

Malý výletný vláčik v Kavrose pri Rethymne prekvapujúco ponúka už nielen nekonečné krútenie sa po jednej trase, ale aj plnohodnotné výlety na krátke vzdialenosti. Vari najzaujímavejší je k jazeru Kourna, ktoré je ani nie 6 kilometrov od mora.
Neveríte? Zdá sa vám to byť nepredstaviteľné, aby v slnkom spálenej krajine prežilo normálne jazero? V krajine, kde 320 dní do roka svieti slnko? Ibaže Kréta, to je samý vápenec a pieskovec. Keď už prší, mnoho vody na ostrove ostáva v podzemí. Vďaka tomu som si napríklad v Kavrose nemusel kupovať vodu a napiť som sa mohol rovno z vodovodu. V Stredomorí je to naozaj vzácnosť.

Prvý kontakt s jazerom je tak trochu neskutočný. Na okamih som mal pocit, že je to hlboká priepasť. Tak sa v jazere zrkadlili okolité, vzpínajúce sa vrchy, náležiace do Bielych hôr. Ďaleko od brehu je voda absolútne priezračná, nechýbajú pláže so slnečníkmi, dosť je taverien. Denne sem prichádzajú stovky vyznávačov kúpania sa v sladkej, niekde až 25 metrov hlbokej vode. No a nad jazerom si robia fotografie na pamiatku. Vidieť na nich aj Kournu, aj more obmývajúce neďaleký Georgiopoulos.

Cesta vnútrozemím

Približne na miestach, kde sa končí asi osem kilometrov dlhá piesočnatá pláž začínajúca sa pri Georgoupolise, nás smerová tabuľa láka odbočiť na Argiropoulis. Len sa tam pozriem, vrátim sa a pôjdem na juh, smerom na Plakias. Slovenské „cestovky“ sa akosi nevedia odhodlať obsadzovať toto letovisko, nech aspoň viem ako vyzerá.

Hneď po odbočke z hlavnej cesty si spomínam na predchádzajúce skúsenosti. Značenie ciest je viac ako mizerné. Mnohé smerové tabule sú navyše rozstrieľané. Nie, to nie je vojna. Uznajte však, ako inak majú grécki muži dokazovať svoju mužnosť, ak sú už natoľko civilizovaní, že ženy nebijú. Aspoň rozstrieľajú, čo sa dá. Že by boli aj iné možnosti dokazovať mužnosť? Do tohto sa nestariem. Viem iba toľko, že na tému „ženy“ nesmierne vášnivo a radi diskutujú


Argiropoulis ma nadchol

Vedel som, že ma tam niečo láka. Nádherné staré mestečko. Skutočne krétske. Už viem, že sa tam jedného dňa vrátim. Nestačí mi, že som ho uvidel, chcem sa tam prejsť a posedieť si pri kávičke.

Už by som sa aj vrátil, no zrazu vidím smerovú tabuľu na Plakias. Hľa, je to jedna z mnohých ciest, ktoré vedú do tohto letoviska. Na jednom mieste som trochu poblúdil. Cesta na Velonade bola horšia, tak som šiel tou lepšou. Tá sa v najbližšej dedine zužovala, až som ledva prechádzal pomedzi domy. A akýsi chlapec flegmaticky zavolal „No Plakias.“
Nič to, veď išlo len o dva kilometre. Možno by stálo za to označiť križovatku. A možno ani nie. Veď je tam chlapec, čo zakričí...

Všade sú pomarančovníky, množstvo olivovníkov, na Kréte je ich vraj 35 miliónov, všade sa pasú ovce a kozy, tu sa ľudia cestovným ruchom priamo neživia. Dodávajú však plody svojej práce na úzky pás pobrežia.

Prechádzam prekrásnym kaňonom. Na jednom mieste som musel dať prednosť inému osobnému autu. Dve autá by sa pod skalou a nad kaňonom nezmestili. Cesta sa symbolicky končí v Mirthiase, vo vyhliadkovej reštaurácii nad letoviskom Plakias. Dobré frapé nezaškodí, oddych a trochu jojkania nad krásou pod nami však stačí. Vtedy si však uvedomujem, ako sa všade ponáhľam. Keď odchádzam, pri stoloch sedia tí istí ľudia, ktorí tam boli, keď som prišiel. To fakt iba ja nikdy nemám čas?

Plakias

Je to špičkové, veľmi kvalitné letovisko. Pláž je dlhá i široká. Je tam miesta a miesta. Ubytovacie kapacity sú mimo pláže, zväčša spoluvytvárajú atmosféru pekného a teda aj chaotického gréckeho mestečka. Plakias sa mi hneď zapáčil. A vyhliadol som aj prístav, približne v strede, s menším počtom parkovísk, pre tých, ktorí využijú morskú cestu na Preveli.

Krásnu pláž uzatvára vysoká skala. Za ňou je ďalšie letovisko – Damnom. Podstatne menšie ako Plakias, ale pekné. A rozhodne perspektívne. Cestou k Preveli odbočujem ešte niekoľkokrát a zisťujem, že je tu pláží a pláží. Takmer všetky sú piesočnaté, s drobným štrkom na miestach, kde sa more dotýka pobrežia.

Preveli

Konečne je tu odbočka na Preveli. Najskôr na kláštor. Potrebujem už nejaké nové fotografie z miesta, kde fašisti povraždili časť mníchov a kde vypálili aj časť kláštora. Pred ním ma zaujmú dve novinky. Jedna – upozornenie, že už aj tu môžeme odbočiť na pláž Preveli, a druhá – to je nový pamätník, kde vedľa seba stoja s puškami v rukách sochy mnícha a partizána.
Kláštor už nie je opustený ako pred pár rokmi. Aj teraz tu parkovalo aspoň 30 osobných áut. Aspoň dvakrát toľko ich však bolo na novom súkromnom parkovisku nad plážou. Hľa, už nemusím obchádzať pláž z druhej strany po veľmi zlej ceste.

Prvých 130 schodov, zväčša riadne strmých, ma priviedlo na vyhliadku. Fantastické miesto. Ako z lietadla môžem fotiť miesto, kde palmami lemovaná riečka vsakuje do piesočnatej pláže. Po riečke premávajú vodné bicykle, po mori krásne jachty. A človek sa kúpe tam, kde sa mu to práve páči. Raz vo vode sladkej, potom zase v slanej...

Pohľad dole bol však aj hrozivý. Schody v skalách sú ešte strmšie a je ich isto ešte aspoň tristo. Čiže, hore bude treba zvládnuť okolo 450 schodov.

Z druhej strany zálivu je skala oddeľujúca pláž podstatne nižšia. Z vyhliadky sa mi zdá byť dokonca úplne maličká a znesiteľná.

Poľná cesta z odbočky – asi 5 km dlhá, je stále rovnako hrôzokrásna. Pod vami je rozprávkový kaňon, v diaľke vidíte more. Ibaže sa všade dvíha prach, na niektorých miestach sa sotva vedľa seba zmestia dve autá, zábradlie neexistuje, obmedzenie na 20 km za hodinu všetci dobrovoľne rešpektujú. Na niektorých tvárach v autách vidieť, že prežívajú chvíle ako z hororu.

Nie je to však také hrozné. Ja zastavujem, niektoré autá pokračujú v ceste k ďalším plážam, na mňa čakajú schody. Nie je ich ani 100. Mal som ja pravdu. Je to oveľa príjemnejšie zdolávanie skaly v 40 - stupňovej horúčave.

Mamičky, pozor! Deti radšej dobre držte. Bolo by kde spadnúť. A z poriadnej výšky.

Konečne je tu však zaslúžená odmena. Palmy dotvárajú úžasnú atmosféru tohto miesta, no a pre zaujímavosť, voda v jazierku je chladnejšia ako v mori. Tiež však krásne čistá. Za slušný bufetový obed a fľašu vody zaplatím len 3 eurá, niekde pod palmami vidím stany a mladých, ktorí tu kempujú, vychutnávam si zaslúženú odmenu. Videl som aj krajšie morské pláže, ale kombinácia so sladkou vodou a palmami je natoľko ojedinelá, že toto miesto naozaj stojí za to.

Dokonca som trochu uvažoval, že je nespravodlivé, ak sem príde niekto na výletnej lodi. Nebál sa na zlej ceste, nezdolával strmé schody v skalách, nič neobetoval. Ktovie, či sa aj takému človeku zdá byť odmena primerane sladká.

Cestou hore si hovorím, že sa musím pochváliť a napísať svoju novú skúsenosť. S dvoma batohmi – fototaškou a bruchom – predbieham aj mladých ľudí. Aby som však nebol neskromný, možno noc strávili na diskotéke a ja som spal.

Ešte raz si treba vytrpieť krutú poľnú cestu, potom odbočujem na kvalitnú asfaltku do Rethymna, už teda nejdem tak pomaly ako predpoludním. Aj tu je však nádherný kaňon, dokonca aj s oddychovými plochami a vyhliadkami. Kaňonov mám však už akosi dosť, po dobrej ceste zisťujem, že na návrat do Kavrosu nepotrebujem ani hodinu. A zase si uvedomujem skutočný zmysel cestovania. Človeku sa zdá, akoby prešlo niekoľko dní. Ranné zážitky sú už akési vzdialené. V každom prípade je to deň, na aký sa nezabúda. Tak, ako sa zabúda na dni len tak preležané na pláži.

Ľ. MOTYČKA

• < Predch.
• Nasl. >