Na Ostrove Kos

Po ostrove Rodos je Kos druhý najväčší a aj najobľúbenejší ostrov Dodekaneského súostrovia. Na dĺžku meria zhruba 55 kilometrov, na šírku 2 až 10 kilometrov. Ideálne rozmery pre tých, ktorí ostrovy radi poznávajú a z dovolenky sa chcú vrátiť s víťazným pocitom, že všetko dôkladne prebádali.
Ukazuje sa však, že ono to nie je až také jednoduché. Najmä ak sa občas chce človek aj kúpať v mori, aj oddychovať. A potom, aký dopravný prostriedok si vybrať? Dovolenkári hojne využívajú bicykle, štvorkolky, bugatky, osobné autá. A tak zo všetkého vzniká pomerne pomaly sa posúvajúca kolóna, ktorej tempo určujú najpomalší.

Na ostrove Kos, ako aj inde, kde sú obľúbené bicykle, dochádza k častým nedorozumeniam medzi cyklistami a motoristami. Cyklisti sa na tomto prevažne rovinatom ostrove cítia dobre a bez zábran idú vedľa seba po úzkej ceste dvaja i traja. Tak, aby sa mohli rozprávať. Na druhej strane zase, tam kde ostrovania vybudovali cyklocesty, tam ich pre nedostatok iných možností využívajú motoristi ako parkoviská.
Skrátka, klasický grécky chaos znásobený nedisciplinovanosťou dovolenkárov z celého sveta. Našťastie, zranenia sú pre pomalú premávku zriedkavé.

Hlavné mesto Kos

Mám ho rád a rád o ňom aj píšem. Je to akási zmenšenina mesta Rodos. Má aj impozantné johanitské hradby a čo im chýba na rodskej atraktívnosti, to nahradí veľké množstvo ruín z antického obdobia. Uličky možno nie sú až také atraktívne, ale je tu naozaj veľmi príjemne a je na čo sa pozerať.
Vstup do johanitských hradieb je v centre. A centrum je tam, kde stojí platan, o ktorom domáci zanovito tvrdia, že otec modernej medicíny, Hippokrates, práve tu prednášal svojim študentom. Keďže k cestovnému ruchu patria aj legendy a príbehy, treba to akceptovať bez zamyslenia sa nad tým, že strom má maximálne 700 rokov a Hippokrates žil ešte pred naším letopočtom. Nad takýmto malým detailom sa treba veľkoryso povzniesť.

Okolo stromu postávajú fotografujúci dovolenkári a nudiace sa deti si robia preliezky z pozostatkov antických stĺpov. Nikto ich neodháňa. Niekde sa predsa musia hrať. Hlavne ak sú už otrávené z návštevy antického múzea, kde sú nepochybne pamiatky z helénskeho obdobia, no najmä z časov nadvlády Ríma.

Rím vôbec významne ovplyvnil ostrov a jeho hlavné mesto. Medzi dvoma svetovými vojnami patril ostrov, tak ako Rodos, Taliansku. Keď prišlo v polovici 30. rokov zemetrasenie a popadali nové budovy, ukázalo sa, že mnohé z nich stoja rovno na antických základoch. Bolo to pomerne praktické, ušetrilo sa pri stavbe, no Taliani archeologické náleziská očistili a dnes sú prirodzenou súčasťou moderného mesta.

Všade sú klenotníctva, obchody s kožou, obuvou, pomedzi to pamiatky, turecký minaret, kaviarne, reštaurácie, lavičky, atmosféra pohody. Bol som tam s cestovnou kanceláriou TIP Travel – Tatratour, postarali sa o mňa, lákali ma aj na večeru, no nedajte si pod veľkým platanom, hneď pri antickom stĺpe opretom o zvyšky nejakej byzantskej stavby, výborný gyros. Za jeden a pol eura, teda asi 47 korún, mi doniesli neveľkú pitu, neveľa nakrájaného mäsa, zo dve polievkové lyžice tzatzikov i hranolky. Spolu bolo všetkého neúrekom a rozmýšľal som pritom, kde by som sa za menej ako 50 korún doma tak dobre najedol. Bufet patril thajským manželom, muž chystal jedlá a na mňa sa nekonečne milo usmievala pani z Thajska. Krásny zážitok z pohostinného Grécka. A čo potom večera? Hádam neurazím hostiteľov.

Slávny Asklepion

To bolo to slávne miesto, kde sa budúci lekári antického Grécka učili liečiť vedecky. Zakladateľom školy i nemocnice bol Hippokrates, ktorý našej medicíne zanechal ešte aj prísahu o tom, ako slúžiť pacientovi. Asi nikdy nie je nič presne také, ako si vysnívame a predstavujeme. Aj vtedy už bola dôležitá povesť zdravotníckeho zariadenia. Preto tu nikto neumieral. Keď to vyzeralo zle, pacienta preniesli mimo nemocnice, do budovy, ktorá bola špeciálne určená ma umieranie. A na túto tému sa zbytočne nediskutovalo.
Sláva nemocnice možno aj preto pretrvala do súčasnosti. A určite aj vďaka ruinám, ktoré sú mimoriadne fotogenické. V pozadí more, v diaľke turecké pobrežie; keď je človek unavený, sadne si na mramor vyleštený pred viac ako 2000 rokmi. No, proste pohoda. A aj keď teraz špásujem, ostali vo mne silné dojmy.

Ozaj, ako presne som sa do Asklepionu autom dostal, to neprezradím. Na niekoľkých križovatkách nebolo žiadne značenie a potom, keď už nebolo kde odbočiť, boli značenia aj tri. Inou cestou som k Asklepionu prišiel, inou som sa zaradil do dopravného chaosu mesta. Inou cestou som potom šiel na juhovýchodné pobrežie k termálnym prameňom, inou cestou som sa vracal. Teda, čiastočne no a inou. Tam, kde je jediná cesta, človek nezablúdi.

Podstatné je, že vzdialenosti sú malé a každé blúdenie je škola spoznávania ostrova. Dnes by som smerom na spomenuté trasy už asi nezablúdil.

Termálne pramene

Vieme o tom, že na ostrove Ischia sa dá kúpať v mori vo vode zmiešanej s termálnymi prameňmi. Pod strmými skalami som to videl aj na ostrove Sardínia. No a krásne kúpanie sa v mori s bublinkami a sírovou arómou majú aj na Kose. Je to kúsok od hlavného mesta, smerom na juhovýchod.

More malo asi tak 24 stupňov a pramene sú vraj 50 - stupňové. V malom jazierku vytvorenom z veľkých skál mala voda teplotu asi tak 37 stupňov. A v tejto „vani“ sme sa viacerí kúpali. Príjemné miesto, príjemný zážitok. Kúsoček odtiaľ je piesočnatá pláž, ležadlá, bufet, možno tu prežiť aj niekoľko pekných hodín.

Škoda, že po poľnej ceste radi jazdia na autách, najmä mladí a zdraví dovolenkári. Bolo groteskné pozerať sa, ako po nej idú pomaly dôchodcovia a v autách sa veselo, víriac prach, vyškierajú rozjarené partie.
Zavedenie poriadku a systému by sme v Grécku asi márne očakávali. Nakoniec, priznávam. Grécko mám rád aj kvôli tomu ich ľahkomyseľnému chaosu. A ešte čosi. Po nociach sa tu rada kúpe mládež. Vraj je to jedna z obľúbených zastávok na ceste z diskotéky do hotela.




Poďme do hôr!

Užil som si termálneho kúpaliska, otvoril mapu a poďme do dedinky Zia. Je to vraj najtypickejšia dedina ostrova. Z nej sa vychádza aj na jeho najvyšší vrchol. Christos meria 846 metrov. Poviete si, že to nie je veľa. Pozor však, idete od mora. Prevýšenie je poriadne.

Veľká väčšina ľudí ostane v dedine, kde žije zo 30 – 40 obyvateľov a kde je zo 10 taverien a zo 30 obchodov. Spočiatku som bol sklamaný. Mal som pocit výlučnej komercie. Postupne som však objavoval ďalšie a ďalšie uličky, schody, zákutia s krásnymi výhľadmi na ostrov Kalymnos. Až som z dedinky odchádzal nakoniec viac ako spokojný.
Skôr ako som opustil hory, pozrel som si ešte dedinku Agios Dimitros s pekným kostolíkom a jediným obývaným domom. Najviac ma zaujal kanec priviazaný k stromu, ktorý plný nádeje krochkal, keď ma uvidel. Iste ho tešilo, že vidí človeka, takého podobného gazdovi, ktorý mu dáva žrať.

Na západ i juh

Postupne človek míňa letoviská obrátené na sever ostrova. Tigaki, Marmari, Mastichari. V jednej chvíli sa človek zarazí, či nemá halucinácie. Oproti, spoza buriny sa vynorilo veľké dopravné lietadlo. Netreba sa však báť. To je len chvíľkový efekt spôsobený kľukatou cestičkou v bezprostrednej blízkosti pristávacej dráhy miestneho letiska.

Tak a kam teraz? Skúsme Kardamenu, letovisko, podľa označenia na ceste iba 7 kilometrov vzdialené. Už sa mi dostalo upozornenia, že je plné Britov a vôbec hulákajúcej mládeže. Tak som si pomyslel, že by bolo vhodné pre Bratislavčanov. Sú zvyknutí...

Pláž je prekrásna, dominujú apartmány, štúdiá a malé hotelíky. Len na okraji je jeden velikánsky hotelový komplex. Britskú realitu v priebehu dňa pripomínajú iba reštaurácie s nápisom British breakfest. Inak je tu pokoj a aj pláže sú poloprázdne. Ideálny čas na dovolenku, hovoril som si. Bolo 2. októbra.

Vrátil som sa na hlavnú cestu a smerom do Kamari som videl ešte niekoľko perfektných pláží obrátených smerom na juh. Kým sa na severných plážach more vlnilo, na juhu bolo pokojné. Dno zväčša veľmi pomaly klesalo, na svoje si tu prídu aj rodičia s malými detičkami.

Cesta dostávala stále rýchlejšie tempo. O šiestej večer muselo byť auto pred hotelom. V danej chvíli som mal navyše pocit, že som toho objavil a uvidel už dosť. A to som mal na Kos len pol druha dňa. Tú polovičku dňa predchádzajúceho som venoval predovšetkým prezeraním hotelov a konštatovaniu, že aj tu, aj tu si viem predstaviť peknú dovolenku.

Záverečná bilancia

Až doma, opäť listujúc v bedekroch, som smutne zistil, že medzi Tigaki a Marmari je plytké slané jazero s plameniakmi. Oplatilo by sa vidieť. Od Kamari ďalej na polostrove ostrova Kos je vraj niekoľko pekných pláží a miest súcich na fotenie. Teda, videl som veľa, ostrov som poctivo zbehal a nafotil, no veľmi veľa som toho ešte nevidel. Napríklad ani johanitskú pevnosť či starý hrad, kúsok od letiska. A čo krásny kláštor na spomínanom polostrove?

Som presvedčený, že som priniesol dosť tipov na výlety, lákadiel na peknú dovolenku. A že toho ešte veľa ostalo? Tak je to možno aj dobre. Každý človek musí byť, hoc žije aj v realite, obklopený nejakými peknými snami. Jeden z nich môže byť trebárs o dovolenke na ostrove Kos. Spojenej s oddychom i poznávaním tohto krásneho ostrova.

ĽUBOMÍR MOTYČKA
(Cestu som uskutočnil v spolupráci s CK TIP travel – Tatratour)

• < Predch.
• Nasl. >