Spišský hrad - Spišská kapitula - Žehra

Kultúrny, náboženský a sociálny turizmus

Nasledujúce tipy na dovolenku, či aspoň výlet, tipy aj pre cestovné kancelárie, majú obrovskú výhodu v tom, že sú celoročne platné a rozhodne sú menej závislé na počasí, ako kúpanie sa, či lyžovačka.

V celej Európe postupne narastá takzvaný kultúrny turizmus. Jeho súčasťou je poznávanie, hľadanie iných ako komerčných hodnôt, túžba poučiť sa, urobiť niečo pre svoju dušu. A ako to už v našom živote býva, nechýba ani túžba dotknúť sa minulosti, duchovných či kultúrnych artefaktov v najľahšie vnímateľnej, teda zmaterializovanej podobe.

Z hľadiska európskych vývojových trendov je jednou z najpríťažlivejších oblastí Stredný Spiš. Mestá ako Levoča, Spišská Nová Ves, alebo aj rodiaci sa slovenský Jeruzalem, oblasť okolo Spišskej Kapituly. A niekedy veru ani celkom nerozumiem, prečo je práve tento kraj akoby mierne zabudnutý. Snáď s výnimkou Spišského hradu, ktorý najmä počas letnej sezóny návštevníkmi len tak prekypuje.

Je to v reklame, službách? Alebo v nedostatočnom záujme cestovných kancelárií o tento región? Pamätám si na časy, keď bolo v Levoči viac hotelov ako teraz a keď turizmus v tomto regióne utešene rástol.

Nech je ako chce. V každom prípade ideme teraz do oblasti, ktorá si zaslúži mimoriadnu pozornosť. A kvôli istému zjednodušeniu sa sústredíme len na maličký úsek, zlomok kultúrnych a historických pamätihodností.

Spišský hrad

Jediný sa vymyká z neveľmi utešeného stavu zo strany turistov. Zdržal som sa na ňom niečo vyše hodiny, vystriedalo sa tam zo desať autobusov a tridsať – štyridsať osobných áut. A to len zo strany od Žehry. Osobné autá som videl aj od Spišského Podhradia, administratívneho a spoločenského centra tohto mikroregiónu.

Výhodou Spišského hradu je jeho majestátnosť, patrí k najväčším v Strednej Európe. A možno tým najväčším aj je. Navyše rozprestiera sa v nadmorskej výške 634 metrov a okolitý terén prevyšuje zhruba o 200 metrov. Je teda neprehliadnuteľný.

Je súčasťou svetového kultúrneho dedičstva UNESCO a vďaka desaťročiam práce a úprav patrí dnes skutočne k najkrajším hradom. Čiastočne zrúcanina, čiastočne zachovalé priestory, kde je miesto aj na múzeum.

Vápencová skala, na ktorej sa hrad rozprestiera, lákala človeka už odpradávna. My nie sme teda žiadnou výnimkou. Vykopávky potvrdzujú osídlenie v dobe kamennej a hradné valy už z čias, keď sa rodil náš letopočet.

V 11. a 12. storočí to bol už mohutný hrad, pravda ešte nemal súčasné rozmery, no už pútal pozornosť. Vojny nemajú čo dobré priniesť, ale vpád Mongolov zvýraznil význam Spišského hradu. Nepodarilo sa ho dobyť. Uhorský kráľ Belo IV. potom podporoval stavby ďalších hradov a aj tento sa utešene rozrastal. Našlo sa v ňom aj miesto pre prepošta zo Spišskej Kapituly, ktorý potreboval po mongolskom ničení bezpečné bývanie.

Na hrade sa striedali vládcovia. Odporcovia i prívrženci kráľa, no pomerne dlho patril hrad rodine Zápoľských. Nebola to hocijaká rodina. Vlastnila 70 hradov, no stabilné sídlo mala práve tu. Svetská sláva, poľná tráva. Rod po meči vymrel, na krátky čas sa hrad dostal do rúk Thurzovcom, no spolu s Habsburgovcami na tróne sa moci chopil rod Csákyovcov. Hrad vraj dostal po známosti a nevyhnutných intrigách vo Viedni zakladateľ rodu. Rozumieme tomu, dnes sa niečo podobné volá privatizácia. Hrad i okolité kaštiele patrili Csákyovcom až do konca 2. svetovej vojny.

Pravda, hrad bol panstvom obývaný asi tak do konca 17. storočia. Na Mongolov sa zabudlo, aj Turci sa prestali tlačiť na sever, jednoducho hrady stratili svoj význam. A boli pravdu povediac, neveľmi pohodlné. V blízkych Hodkovciach vyrástol krásny kaštieľ, ktorý ešte aj dnes ukazuje, aký silný to bol rod. A potom tých kaštieľov bolo ešte niekoľko.

Na hrade už bývala len vojenská posádka, aj tá však hrad po roku 1780, po ničivom požiari opustila. Nastal čas pustnutia, bezvýznamnosti a postupného splývania so skalou.

Až prišli moderné časy, hora práce, cestovný ruch a hrad dnes síce nemá stálych obyvateľov, no návštevníkov určite viac ako kedykoľvek v histórii.

Možno si počkať na odborný výklad, alebo si požičať audiosprievodcu, je kde si posedieť pri káve, pozrieť sa na kutie železa v improvizovanej vyhni, pozrieť si prácu na hrnčiarskom kruhu, alebo vystúpenie šermiarov.

Spišský hrad je jednoznačne fascinujúci a je aj vynikajúcim príkladom toho, ako by asi mali vyzerať naše pamiatky.

Z praktického hľadiska dve dôležité informácie. Bol horúci septembrový deň, niektorí návštevníci prichádzali k pokladnici ledva lapajúc po dychu. Predsa len, hrad je na kopci, tak sa kedysi stavalo. Navyše, ak by zapršalo, neviem, neviem, ako by niektorí návštevníci šli v rámci hradu po vyblýskaných skalách. Aj na suchom podklade sa niektorým šmýkalo a najmä pri zostupe sa trochu potrápili.

No a pridám ešte jednu kuriozitu. V spodnej časti hradu sa udomácnili sysle. Netušil som, že je to také veľké zvieratko. Možno ho pozorovať, aj fotiť. Pokusy detí priblížiť sa k nemu sú však márne. Syseľ si na človeka zvykol, ale koľko-toľko plachosti mu ostalo.

Z miesta, kde som pozoroval sysle, som dobre videl aj na Spišskú Kapitulu, dnes jednu z ulíc Spišského Podhradia. Škoda, že slnko mi svietilo priamo proti objektívu. Rád by som ukázal, ako sú hrad a kapitula blízko. Nuž čo, z druhej strany sa to fotiť dalo. Od Kapituly. Poďme teda na ňu.

Spišská Kapitula

Dnes je to jedna ulica Spišského Podhradia. Ale, aká ulica! Obohnaná hradbami a starými budovami, ozdobená Katedrálou svätého Martina. Je to akoby malé cirkevné mestečko, samozrejme aj s istými svetskými prvkami. Je tu napríklad hotel Kapitula, či Európsky dvor. Je tu predsa záujem, aby kapitula ožila aj svetským ruchom. Nie kvôli zábave, ale poznaniu a duchovnému životu. Je predsa na zlosť, ak naši ľudia vedia cestovať do Tibetu, alebo Indie a vracajú sa plní nadšenia z toho, že našli miesto na meditácie. Akoby sme zabudli na vlastné korene a tradície, vlastnú vieru. Miesta naplnené našou vlastnou minulosťou sú predsa duchovne silné. Je skoro jedno, ako ich prežívame a vnímame, dôležité je aby nás obohacovali, aby sme ich cítili i ctili si.

Katedrálny chrám dnešného spišského biskupstva bol postavený už niekedy v 13. storočí. Nemyslime si však, že to vtedy sa začala kresťanská história toho miesta. Katedrála stála na miestach staršej stavby neďaleko benediktínskeho kláštora z 11. storočia. A snáď by sme mohli ísť ešte hlbšie do minulosti.

V každom prípade sa v Spišskej Kapitule stretávame s neskorým štýlom románskym, prvkami gotiky, ale aj renesancie, či baroka.

Samotná katedrála bola poškodená už počas mongolských lúpežných výprav. V 15. storočí nadobudla vzhľad, ktorý má v zásade aj dnes. V roku 1478 boli pri posviacke kostola vysvätené aj všetky oltáre. Pre zaujímavosť, bolo ich 11.

Keď vzniklo v roku 1776 Spišské biskupstvo, kostol prešiel viacerými stavebnými úpravami. V novodobej histórii je asi najvýznamnejšou zmenou to, že v roku 2003 boli v katedrále uložené pozostatky biskupa Jána Vojtaššáka. Je inak úplne samozrejmé, že Katedrála je zapísaná v Zozname svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Hľa, aké jednoduché je opísať históriu jedného kostola. Historik sa síce chytí za hlavu, ale pre potreby bežného turizmu pár údajov stačí.

Alebo nie? Kto napríklad vie, že je tu obraz kráľa Štefana, že pod katedrálou je sedem vrstiev hrobov, že v nich odpočívajú dve svätice a množstvo významných osobností z čias minulých. A kto počul o soche leva – Leo albus z prvej polovice 13. storočia. V Katedrále svätého Martina je originál, ktorého sa možno dotknúť. V Prahe je kópia za sklom, tak si ju tam cenia.

Koľkokrát sa tu modlili prepošti, od roku 1776 biskupi? Tu sa modlil aj svätý otec Ján Pavol II. A kto vie o úžasnej knižnici, v ktorej sú i diela spred roku 1500. Z čias, keď cirkev bola prakticky jediným nositeľom poznania a vzdelanosti. Je úžasné dostať sa tam, kde je okolo 10 000 starých kníh. A čo biskupské klenoty, či Martinská hus ukazovaná len na deň sv. Martina...

Celá ulica je plná histórie. I tej, ktorá sa píše práve teraz. 10. septembra tohto roku prevzal úrad diecézneho biskupa Mons. Štefan Sečka. Je samozrejmé, že súčasťou Kapituly je biskupský úrad, je tu katolícka charita, významný teologický inštitút, je to jednoducho samostatné cirkevné mestečko otvorené každému, kto prejaví záujem. Už v 13. storočí tu bola tzv. kapitulská škola. Od polovice 17. storočia tu bolo gymnázium, v rokoch 1 815 – 1 849 tu bolo bohoslovecké učilište. V rokoch 1 819 – 1950 tu bol prvý uhorský i slovenský ústav pre výchovu učiteľov základných škôl. A v roku 1820 tu vyšla aj prvá učebnica pre budúcich učiteľov v slovenskom jazyku. V Bernolákovskom západoslovenskom nárečí.

Ako vidím budúcnosť Kapituly? Samozrejme z hľadiska turizmu. Som presvedčený, že návštevníci Spiša ju objavia. Pri hľadaní hodnôt, ktoré sa nedajú kúpiť. Postupne sa formuje aj takzvaný Spišský Jeruzalem, malý región natoľko plný posvätných miest, že si takéto prirovnanie zaslúži.

Keď ešte pribudne biskupské múzeum so vzácnymi artefaktami, no najmä, keď si uvedomíme duchovnú silu Spišskej Kapituly, možno bude návštevníkov až priveľa. Zatiaľ idú všetci na hrad. Hoci Kapitulu majú na dohľad. Zatiaľ...

Žehra

Turistami je do značnej miery obchádzaná aj Žehra so svojim ranogotickým Kostolom sv. Ducha, s nádhernými gotickými freskami. Obchádzaný je aj kaštieľ v Hodkovciach, čo by kameňom dohodil od Spišského hradu. Už v roku 1703 si ho dali postaviť Czákyovci, aby mali pohodlnejšie bývanie. Po roku 1945 o majetok prišli a za socializmu sa z kaštieľa stal ústav pre mentálne postihnutých a neskôr aj psychicky chorých. Vo svete by to bol luxusný hotel alebo atraktívne múzeum. A postihnutí by mali možno vhodnejšie bývanie.

Stalo sa to však tak ako sa stalo. Okolo vznikajú možnosti chráneného bývania pre súčasných obyvateľov kaštieľa a v ňom samotnom sa otvára maličký priestor pre turizmus. Príďte si kaštieľ pozrieť. A pozrieť si aj ľudí, ktorí vo svojom živote potrebujú pomoc. A ak len trochu môžete, kúpte si z výroby ich dielní nejakú maličkosť.

Kedysi, ešte v časoch, keď 1000 rytierov v meste Rodos ubránilo hradby pred 60 000 Turkami, urobil predstavený tohto rádu jednu zaujímavú vec. Vynikajúci bojovníci chodili do nemocnice ošetrovať biedu a slabosť. Preto, aby vo svojej sile a možno aj pýche spoznali i druhú tvár života.

Nemyslíte, že to môže byť nezvyčajné zavŕšenie spoznávania hradu, Kapituly i kaštieľa v Hodkovciach? Že je tu isté prepojenie, mimoriadne dôležité v našom zmaterializovanom svete?

Spišský salaš

Prirodzenou súčasťou tohto mikroregiónu je Spišský salaš. Pamätám si ho zo slávnych čias, pomaly zabudnutých, keď medzi jeho návštevníkov patril dokonca aj prvý kozmonaut Jurij Gagarin. Prezradím klebietku. Zo všetkým jedál mu najviac chutila spišská borovička. Pamätám si však aj na časy, keď som sa na salaši prestal zastavovať. Pre mizernú kvalitu jedál. Dnes je to špičkový salaš s výbornou kuchyňou a s naozaj domácimi jedlami. Z mrazničky tu veru pirohy nevyberajú. Všetky sa robia ručne. Je tu aj ihrisko pre deti, nechýbajú zajačiky, ovečky, sliepočky na potešenie detských očí. Nesmierne si cením to, že Ing. Jaroslav Štrublík urobil zo salaša akúsi kultúrnu inštitúciu. Nielenže tu vyrobili najväčší piroh na svete, ale tu sa pravidelne konajú rôzne kultúrne podujatia. Keď sa dokončí vyčistenie lesa a sprístupnenie okolitých kaplniek, bude to nádherná symbióza kultúrneho a náboženského turizmu spolu s národnou gastronómiou.

www.spisskysalas.sk

Spišský Jeruzalem a iné zaujímavosti

Rozhovor s Ing. Eduardom Burašom, riaditeľom Garni hotela Kapitula.

Tak trochu som nerozumel, čo to ten Spišský Jeruzalem vlastne je. Až teraz vidím mapy, že ide prakticky o rovnaký profil územia ako v Jeruzaleme, o rovnaké vzdialenosti a ešte aj od rovnakú nadmorskú výšku...

Sú tu pamiatky v identickej miere ako v Jeruzaleme. Tento fenomén pochádzajúci zo 17. storočia lemuje posledné zastavenia Kristovej krížovej cesty. Vzťahuje sa to na územie Spišskej Kapituly, obcí okolo nás, lebo napríklad Getsemanská záhrada pôvodne zasahuje do dvoch chotárov obcí, ktoré sú teraz na druhej strane neďalekej diaľnice. Ak by bol les okolo salaša mierne upravený, kaplnky v ňom by bolo vidieť už aj z Getsemanskej záhrady.

Čiže, nejde naozaj o nič nové a nejde ani o marketingový ťah. Je to niečo, čo dlhodobo existuje.

Je to aj v podkladoch, ktoré boli základom zmluvy medzi Košickým a Prešovským samosprávnym krajom o podpore tohto projektu. Je to skutočný fenomén zasahujúci do Spišského Podhradia, Spišskej Kapituly, do priľahlých obcí. Tu si ľudia v časoch, keď sa nedalo cestovať, vytvorili istý obraz Jeruzalema.

Celé je pritom vo voľnej krajine. Je to príležitosť pre cykloturistiku, turistiku, pre výlety, poznávanie...

Keď sme si prešli celú trasu, je to po príjemnom teréne tak na tri – štyri hodiny. Každá kaplnka, každé zastavenie má svoje tajomstvo. Štúdia zverejnená na stránke Košického samosprávneho kraja ukazuje, čo všetko tento fenomén ponúka. Už v rámci Košíc, ako Európskeho hlavného mesta kultúry, by tento projekt mal zažiariť.

Píšeme o vážnych veciach. Potrebujeme však aj oddychovať. Napríklad pri pohári piva. Ako je to vlastne so Smädným mníchom?

Kdesi vo zvitkoch na regáloch v Spišskej Kapitule sa našli odkazy o tom, ako z Bavorska priniesli mnísi receptúru na varenie piva. Toto pivo sa varilo v Kapitule a dalo základ pivovarníctva na východe Slovenska. V Belgicku, Nemecku, Rakúsku sa bežne v malých množstvách varí pivo. Je žiadané a nedá sa kúpiť niekde inde.

Vari aj tu sa chystá niečo podobné?

Nuž veru, chceli by sme sa do toho pustiť. Nech je Kapitula známa hoc aj pivom. Patrí to k histórii, ale aj k modernému cestovnému ruchu.

Vy ste tu obnovili aj vínnu pivnicu. Človek sa pýta, čo má pomerne chladný Spiš spoločné s vínom?

Spišské biskupstvo vlastnilo vinice. V Maďarsku, v oblasti Miškolca, ale aj okolo mestečka Seredné, čo je asi 20 kilometrov od Užhorodu. Navštívili sme Seredné, sú tam identické nápisy s tými, ktoré sú v Spišskej Kapitule a ešte žijú pamätníci, ktorí si spomínajú na rozprávanie starých otcov, ktorí sa o tieto vinice starali. Sú to inak Slováci, ktorých je v tejto oblasti o trochu viac ako Ukrajincov. Inak, kým v Kapitule sme sprístupnili nejakých 60 štorcových metrov podzemia, tam je to jeden a pol kilometra pivníc.

www.hotelkapitula.sk

V Spišskom Podhradí

Hovoríme s Mgr. Jozefom Bačom, primátorom mesta.

Vo vašej kancelárii získava človek nesmierne príjemný a očarujúci pocit. Výhľad na hrad a celé centrum mesta vyvoláva pohodu. Je celé mesto takéto príjemné?

Ťažko povedať, že celé mesto je očarujúce, v každom prípade sa snažíme, aby také bolo. Pred pár rokmi bol pohľad úplne iný. Návštevník po niekoľkých rokoch musí vidieť, že tu nastali zmeny. Darí sa nám i napriek veľkým finančným problémom. Vďaka štátu, únii a napríklad aj ministerstvu kultúry. Podarilo sa nám zrekonštruovať školy, máme rozpracované ďalšie projekty a opravy fasád i striech by naši občania bez pomoci naozaj nezvládli. Pribudli nám ihriská a to nielen v centre mesta. Priznám sa, že veľkú pozornosť venujeme najmä deťom a mládeži.

Celkove sa zlepšuje atmosféra mesta. A ako je to so službami pre návštevníkov?

Máme v meste niekoľko penziónov. Spišský salaš dosiahol pozornosť v rámci celého Slovenska, je tu hotel Kapitula s duchovne silnou atmosférou, sú tu reštaurácie i možnosti ubytovania. Spomeniem napríklad aspoň reštauráciu U kastelána, kde je napríklad v čase obeda ponuka z piatich druhov jedál. Okrem ďalšej ponuky na jedálnom lístku. Je to príklad rastu ponuky i kvality.

Aká je spolupráca so Spišským hradom i so Spišskou Kapitulou. Viem, že Kapitula je súčasťou mesta, je to však aj samostatný fenomén.

V roku 1993 bol Spišský hrad, Spišská Kapitula, Dreveník, Sivá Brada zaradené do svetového dedičstva UNESCO. Vieme dobre spolupracovať.

Čiže neprekáža vám isté špecifikum v administratívnom členení. Spišský hrad nad nami je v Košickom kraji, mesto je v kraji Prešovskom, hneď vedľa je Žehra v kraji Košickom.

Vôbec nie. To sú len isté administratívne osobitosti. Napríklad Spišský hrad v kraji Košickom spravuje múzeum v Levoči, ktorá je v kraji Prešovskom. Vieme sa dohodnúť. Jediný problémik, ktorý máme, je zavretá spodná brána do hradu. Z finančných dôvodov. To je však brána z mesta. Tá druhá, kade sa ide na hrad, je mimo Spišského Podhradia. Pomohlo by nám, keby sa otvorila aj spodná brána. Dostalo by to sem viac návštevníkov. Zrušíme aj spoplatnenie parkoviska, to na druhej strane je bezplatné. Aj keď je každý zarobený cent pre naše mesto dobrý.

Vašim skutočným problémom sú príjmy z podielových daní. Nemáte ich veľa.

Je tu vysoká miera nezamestnanosti, je tu chudoba. Práve cestovný ruch by mohol pomôcť. Nechceme mať veľké oči, ale ďalší rozvoj v tomto smere by nám určite zlepšil situáciu.

www.tic.spisskepodhradie.sk

Ľubomír Motyčka

CESTOVATEĽ 10/2011

• < Predch.
• Nasl. >