Slovensko

Zamagurie, Pieniny, Severný Spiš

Prečítané: 1187x

View the embedded image gallery online at:
http://www.cestovatel.eu/zo-sveta/slovensko/114-zamagurie-pieniny-severny-spi#sigProGalleria17a30b0b0f

TIP NA PERFEKTNÚ DOVOLENKU

Zamagurie, Pieniny, Severný Spiš

Toto putovanie po úchvatnej krajine nie je presne podľa administratívneho členenia, nedrží sa ani hraníc Pieninského národného parku. Koho z návštevníkov však zaujímajú nejaké hranice. Najmä keď v skutočnosti zanikajú aj tie, donedávna prísne strážené. Dlhodobo odtrhnuté slovenské obce na druhej strane hranice sú nám opäť bližšie. A my sme bližší im. Akurát že slovenčina v nich už neznie veľmi často. To je však iný problém, ktorý na týchto miestach riešiť nechcem.

Našou úlohou je hľadať hodnoty a krásu regiónu, ktorý mnohým vyrazí dych svojou neuveriteľnou podobou. Skôr narodení čitatelia ešte majú v pamäti dvoch významných cestovateľov polovice minulého storočia, Zikmunda a Hanzelku. Tí prešli celý svet a Zamagurie vyhlásili za najkrajší kút strednej Európy. Ja dnes môžem s nimi len súhlasiť.

Je to kraj monumentálnej prírody, fascinujúceho Dunajca, ale i hradov, kúpeľov a minerálnych vôd. Navyše, je to aj región, kde je dostatok služieb pre dovolenkárov a to nielen ubytovacích, čo nesporne zvyšuje hodnotu krásnej krajiny. Možno sa stať jej súčasťou, možno sa tu ubytovať, odtiaľto sa dajú podnikať pešie či cyklistické výpravy po celom regióne. Vrátane priľahlých poľských mestečiek a dedín, pretože prechody pre peších, či priamo lávka z Červeného Kláštora do Poľska sa stali samozrejmosťou.

Červený Kláštor

Prirodzeným centrom regiónu je dnes obec Červený Kláštor. Viem, v Spišskej Starej Vsi to mnohých zabolí, práve tam sa kedysi sústreďoval všetok obchod a ekonomický život. Poloha Červeného Kláštora a turizmus však urobili svoje.

Obec vznikla spojením osád Nižné Šváby, Červený Kláštor a Smerdžonka na pravom brehu Dunajca, pri ústí potoka Lipník. Pomenovanie Červeného Kláštora je jasné, Smerdžonka má vlastný sírny prameň, kde boli kedysi aj malé kúpele a Nižné Šváby vznikli až koncom osemnásteho storočia, keď nebolo dosť pracovných síl na obrábanie pôdy a prišli sem osadníci z Nemecka.

Červený Kláštor má v súčasnosti dve absolútne dominanty. A to hneď vedľa seba. Prístavisko pre plte a samotný kláštor. V dohľadnej dobe k nim pribudne ďalšia – kúpele.

Pltníčenie na Dunajci má dlhé tradície. A to dokonca aj turistické. Predtým vozili plte do Poľska obchodný tovar. Existovali dokonca projekty na zvýšenie splavnosti rieky Poprad a Dunajca, aby sa tu mohli plaviť väčšie plte a s hlbším ponorom. Slávny goralský klobúčik s mušličkami bol kedysi dôkazom o tom, že pltník sa dostal až k Baltickému moru. Turistické pltníčenie sa začalo vraj už okolo roku 1870, keď náhodný návštevník Pienin požiadal o zvezenie na plti. Vtedy ešte z klasických brván, keď na konci cesty sa aj plť stala tovarom.

Čas urobil svoje, ekologická vodná doprava ustúpila cestnej a železničnej. Ba dokonca, ustúpila aj ideológii. Pohyb medzi oboma krajinami sa po roku 1945 takmer zastavil, kdeže ešte aby fungoval obchod po Dunajci. Iste, na svoje si prišli pašeráci. Tu žilo slávne miestne remeslo, ktoré dnes stratilo akékoľvek opodstatnenie po faktickom zrušení hraníc.

Len málokde na Slovensku nájdete pamätníkov turistického pltníčenia. Tu vyrástli už mnohé generácie pltníkov rozprávajúcich počas plavby turistom príbehy, legendy, spievajúcich goralské piesne. Cestovný ruch sa im dostal do krvi a tradície sa odovzdávajú z generácie na generáciu.

Kúpele Smerdžonka dostali svoj názov podľa charakteristického zápachu tam vyvierajúcej sírovodíkovej vody, alebo tiež „vajcovky“. Spomínajú sa už v prvej polovici 19. storočia ako ponuka miestneho mlynára, ktorý plnil vodou vane a kúpal v nich návštevníkov. Tá reálnejšia časť histórie sa viaže s koncom 19. a najmä s 20. a 30. rokmi 20. storočia kedy, kúpele zaznamenali skutočný rozkvet. Ten súvisel s rozvojom pltníctva a to zasa s rastúcou návštevnosťou poľského kúpeľného mestečka Szczawnica

V roku 1959 boli kúpele v Červenom Kláštore oficiálne zrušené, ale blýska sa im na onakvejšie časy. V priestoroch Rekreačného zariadenia Dunajec, kde kúpele pôvodne stáli, dnes už vyrástol nový kúpeľný dom a jeho spustenie do prevádzky s celým areálom je plánované na záver tohto roka. Rok 2012 teda otvorí pre návštevníkov Pienin znovuobnovenú dimenziu.

Národná kultúrna pamiatka Kláštor kartuziánov

Dnes patrí štátu a spravovaný je neziskovou organizáciou CYPRIAN, n.o. Podľa dochovaných údajov, už v 13. storočí tu stála pustovňa. Terajší kláštor však založil magister Kokoš z Brezovice, ktorý ako trest za zabitie Fridricha z Hrhova dostal za úlohu založiť šesť kláštorov. Vyčlenil časť pôdy obce Lechnica a daroval ju na účely výstavby kláštora Kartuziánom zo Skaly útočiska, terajšieho Kláštoriska v Slovenskom raji.

S výstavbou dreveného kláštora sa začalo v roku 1330, trvanlivý materiál sa použil pre prestavbe v druhej polovici štrnásteho storočia. A pomenovanie Červený kláštor dostal podľa červených neomietnutých tvárnic použitých pri stavbe podstreší kostola a kaplnky.

Kláštor mal veľký význam a vplyv. Rovnako ako búrlivú históriu. Zažil dobytie husitmi, prepadli ho vojská z hradu Niedzica a neprospeli mu ani boje o uhorský trón po bitke pri Moháči. Postupne upadal a mnísi odišli, viacerí aj do Poľska.

Potom nastali zase len nepokojné časy. Za reformácie sa kláštor dostal do súkromných rúk, menili sa majitelia, až ho v roku 1704 nitriansky biskup Maťašovský daroval reholi kamaldotov. Bola to prísna rehoľa. Mnísi bývali oddelene, zachovávali mlčanlivosť, zaoberali sa poľnohospodárstvom, záhradníčením a rybolovom. Popri tom však aj písomníctvu či liečeniu chorých.

Cisár Jozef II. v rámci reforiem kláštor v roku 1782 zrušil, mnísi i vybavenie sa roztratilo nevedno kam. / Časť dokumentov je v Budapešti.) Od roku 1820 patril kláštor gréckokatolíckemu biskupstvu v Prešove a po roku 1945 sa stal majetkom štátu.

Počas kamaldulského obdobia vzniklo v kláštore významné literárno – prekladateľské a jazykovedné centrum. Významnou osobnosťou bol napríklad páter Romuald Hadbavý, ktorý je považovaný za spoluautora prvého prekladu Písma svätého do západoslovenského jazyka v roku 1750. S presnou gramatikou i pravopisnou normou. Vytvoril aj latinsko- slovenský slovník v roku 1763 a prekladal náboženské piesne do slovenčiny.

Absolútne najznámejší je však fráter Cyprián. Vlastným menom Franz Ignatz Jächke z nemeckého Sliezska, ktoré dnes patrí Poľsku. Zaoberal sa medicínou, botanikou, farmáciou, alchýmiou, mechanikou a kozmológiou. Žil vo viacerých kláštoroch, podľa všetkého aj v Taliansku. Do Červeného Kláštora prišiel v roku 1756 a žil tu do svojej smrti v roku 1775.

Na prvom poschodí konventu zriadili kamalduli lekáreň. No a jej správcom bol práve Cyprián. Liečil odvarmi z bylín, tinktúrami, čajmi, vedel výborne naprávať zlomeniny a púšťať žilou. Táto lekáreň patrila k najstarším v strednej Európe.

Cyprianovým celoživotným dielom je Herbár. Vzácna je samozrejme aj prvá časť, s vylisovanými rastlinkami a s názvami latinskými, nemeckými, gréckymi, poľskými a slovenskými. (Vzhľadom na akceptovanie slovenčiny možno Červený Kláštor považovať aj za isté centrum slovenskej vzdelanosti osemnásteho storočia). V ďalšej časti herbáru sú aj Cyprianove poznatky o chorobách a jeho liečebné postupy. Zároveň aj recepty na čajové zmesi. Aj podľa nich pripravujú v obci Červený Kláštor vytvorenie kúpeľov duše i tela. V spolupráci so spoločnosťou Agrokarpaty Plavnica idú pestovať bylinky a vyrábať čajové zmesi podľa starých receptúr. No a navyše, už čoskoro bude možné priamo v kláštore dovolenkovať podľa mníšskych regulí. V rozjímaní, meditácií, hľadaní odpovedí, či aspoň vnútornej rovnováhy. Inak, spoločnosť Agrokarpaty už dnes pestuje a vyrába mnohé čajové zmesi z byliniek tohto kraja.

Známa je aj legenda o lietajúcom mníchovi Cypriánovi. Nevedno, do akej miery je pravdivá, v každom prípade sú dnes „Cyprianove“ krídla súčasťou kláštora. A len tak mimochodom. Po kláštore návštevníkov sprevádzajú v mníšskom oblečení budúci skutoční rehoľníci. Tak, aby sa naplno zachoval duchovný rozmer tohto miesta. Vkaždom prípade ďakujem za pomoc a spoluprácu pánu Gacíkovi, riaditeľovi Červeného Kláštora. Pomohol mi, chcel, aby sme len o tomto kraji písali. Nie je rodený Goral, zdá sa však, že tu je už naozaj doma telom i srdcom.

Zamagurie a Pieniny ako také.

Už v roku 1932 bol vyhlásený prvý Medzinárodný prírodný park v Európe a tvorili ho Pieninski Park Narodowy a Slovenská prírodná rezervácia v Pieninách. Na ploche 2 125 hektárov bol zriadený Pieninský národný park v roku 1967. Jeho sídlo je v Červenom Kláštore, no onedlho sa presunie do nových priestorov v Spišskej Starej Vsi.

Pieniny sú súčasťou bradlového pásma, ktoré sa rozkladá na rozhraní vnútorných a vonkajších Karpát. Vyznačujú sa zložitou geologickou stavbou, ktorá podmienila vznik atraktívnych reliéfov skalných stien či vežičiek rozmanitého tvaru.

Najpríťažlivejšie je asi splavovanie na pltiach v dĺžke 9 kilometrov cez prielom Dunajca od Červeného Kláštora po Lesnicu. Naspäť možno ísť na bicykli, pešo po turistickom chodníku, alebo autobusom z Lesnice do Červeného Kláštora. Chodník ponúka na svojej trase 10 náučných zastávok. Čiže, treba si len vybrať.

Na území národného parku sú viaceré rezervácie a atraktivity, ktoré treba nielen vidieť, ale s veľkou úctou aj chrániť.

Veľmi zaujímavé sú výlety za ľudovou architektúrou do Jezerska, Osturne, Malej Frankovej, ale aj do Spišskej Starej Vsi. Tak isto za krásami prírody. Veľkými lákadlami sú napríklad jazerá v horách.

Osobitne treba spomenúť Haligovce, ktoré existujú od 14. storočia. Obec bola známa drotárstvom, pastierstvom, pálením vápna, drevorubačstvom, tkaním plátna....Dnes je turisticky využívaná, jej okolie je nesmierne zaujímavé a sú tu aj dostatočné možnosti ubytovania.

Obec Lesnica sa hrdí tým, že už v roku 1630 tu bol postavený drevený kostol sv. Doroty. Obec leží v blízkosti prielomu Dunajca a Lesnického potoka. Inak, je to aj najstaršia obec na Zamagurí založená už v roku 1297. Je tu možnosť ubytovania, stravovania. Odtiaľto vedie aj turistický chodník do poľského kúpeľného mestečka Szczawnica.

Akýmsi turistickým centrom obce je chata Pieniny s jej dlhoročným vedúcim Jánom Gondekom. Ponúkajú tu údené pstruhy, folklór, ale aj drevené sochy. Keď som tam bol naposledy, bola tu skupinka maliarov – nielen slovenských.

Neďaleko od Lesnice je obec Litmanová s lyžiarskym strediskom a s horou Zvir, ktorá sa stala vyhľadávaným pútnickým miestom. Autom sa tam dostanete od Starej Ľubovne.

Preruším teraz na chvíľu prirodzený tok cestopisu a pristavím sa v Lesnici. Tam som dve noci býval a trochu som vnikal do života Zamaguria. Z terasy miestnej krčmy, ktorá je súčasťou nového penziónu Jána Gondeka som večer sledoval návrat kravičiek do jednotlivých dvorov. Z lúk, klepotajúc po asfalte, prichádzali kone. Ťahali vozy so senom. Rovnako ako staré traktory, ktorých však bolo menej ako koníkov. V dedine sa dá kúpiť i hrudka masla, tvaroh, syr...Je to živá goralská dedina. Jeden príklad za všetky z tohto kraja. Tu ešte človek naozaj nájde skutočný vidiek. Tu sa ešte ľudia neboja roboty.

Rozhodne si zaslúži pozornosť aj Jano Gondek. Nie preto, že ma pasoval za gorala, ani preto, že sme si potykali a dnes tvrdím, že v tomto kraji mám o jedného priateľa viac. Videl som ho však v kroji prihovárať sa litovským návštevníkom, americkým Slovákom, Poliakom, hostil dokonca aj Japoncov. Keď bolo treba, sadol za volant a odviezol turistov z pltí do Červeného Kláštora. Pomedzi to, večer v novom penzióne robil pizze, na terase chaty hrala živá goralská hudba – kde dnes nájdete živú hudbu, predviedol turistom, ako tu pripravujú slávne miestne údené pstruhy. A neustále sa usmieval. Hoci musel odbehnúť aj do servisu v Prešove, večer účtovať pokladňu. Vlastne, ani neviem, čo za tie dva dni všetko porobil. A ešte ma stihol aj upozorniť na plastiku svojho predka, prvého pltníka na Dunajci. No a nesmiem zabudnúť, musím pripomenúť, že 21.augusta sú tu Zamagurské slávnosti.

www.chatapieniny.sk

www.penzionpieniny.sk

SALAŠ U FRANKA

Skôr ako vstúpime do Starej Ľubovne, zastavme sa na okraji mesta. Tam, kde sa odbočuje na Litmanovú, je okolo poludnia vždy maximálne plné veľké parkovisko. A to všetko kvôli Salašu u Franka. Dá sa tak povedať, že mu vládne celá rodina. Jedni účtujú, druhí obsluhujú, jeden člen rodiny vyrezáva plastiky. Na salaši si možno vyraziť Franky, pamätné mince a samozrejme, možno sa tu do sýtosti najesť. Obsluha rýchla, jedlá výborné, ceny skôr nízke ako primerané...

A k tomu množstvo nápadov. Každý kúsok priestoru má svoju myšlienku, filozofiu. Je tu aj čo vidieť, je tu aj príbeh.

Nad tým všetkým stojí zakladateľ salaša Norbert Frank. Má 66 rokov, na penziu sa však nechystá. I preto, že je ešte príliš mladý, na svoj vek ani nevyzerá a potom, má vraj veľa zameškané. Pochádza z tohto kraja a z dobrej rodiny, ktorá vlastnila veľa majetkov. Všetci robili v službách. Norbert dodnes spomína, ako za mladi miešal guláš, až ho ruky od ohňa pálili. Ale musel vydržať, aby sa cibuľa rozpustila, aby mäso v kotle neprismudlo.

Celý život robil v službách, aj za socializmu a teraz si vychutnáva možnosť naplno uplatňovať svoju fantáziu a nesmiernu pracovitosť. Tak dnes funguje samotný salaš, ale aj salašnícky dvor, či salašnícke sedenie. Všetko je popretkávané ľudovou kultúrou a nadšením ľudí.

Ponúkať okoloidúcim, aby sa zastavili a dobre najedli, aby si tu objednali nejakú akciu, je skoro zbytočné. Tu sa jednoducho zastavujú skoro všetci. Pre poriadok však aspoň základné údaje.

www.salasufranka.sk mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. .

Stará Ľubovňa a okolie

Veľmi dobre viem, že som opustil Zamagurie, ale kto príde do tohto kraja, isto chce vidieť viac. Najmä ak si uvedomíme, že okolie Starej Ľubovne je rovnako príťažlivé, je blízko a zaujímavostí je tu viac ako dosť.

Osudy Starej Ľubovne sú do značnej miery späté s hradom. A s dejinami, ktoré raz pokojnejšie, inokedy búrlivejšie kráčali týmto krajom. Je zaujímavé, že mesto asi najväčší rozkvet zažilo v storočiach zálohovania poľskému kráľovi. Potom ho opustila šľachta, úradníci.

Dominantou námestia je kostol sv. Mikuláša, ktorý tu stojí už od roku 1280. Lákavé a tajuplné sú, dodnes nepreskúmané krypty pod kostolom. Z turistického hľadiska je osobitne príťažlivý Dom ľubovnianskeho mešťana, ktorý približuje život strednej vrstvy v Starej Ľubovni. Základy domu pochádzajú zo 14. a 15. storočia, upravený bol v 18. storočí. Dobový nábytok je z 19. storočia, nedávno bola odhalená klenba dokonale zachovanej čiernej kuchyne s kuchynským vybavením, pracovňa mešťana, spálňa i staré dobové fotografie. Múzeum som navštívil a považujem ho za veľmi zaujímavé aj pre deti. Figuríny oblečené v dobových šatách, svojím spôsobom celé múzeum oživujú a zatraktívňujú. Tu si možno vyraziť aj ľubovniansky zlatý a ľubovniansky medenák. V hodnote 50 centov možno mincu použiť ako platidlo v stredovekom tábore.

Ten patrí k ďalším veľkým lákadlám. Čas sa tu zastavil v 15. stročí. Možno si zajazdiť na koni, vyskúšať si streľbu z luku a kuše, hod sekerou... Počas leta sú tu časté aj rôzne akcie, ako stredoveká bitka a k letným zážitkom môže patriť aj spánok v stredovekých stanoch na drevených truhliciach. Občerstvenie, dobové, núka aj stredoveká kapitánska krčma. Spoločnosť Marmon robí v tomto smere nesmierne významnú prácu. Neustále sa trápi s nedostatkom peňazí, no ponúka pritom krásny, priam ideálny turistický program.

No a poďme už k dominante vypínajúcej sa nad riekou Poprad. Ľubovniansky hrad má svoju dávnu históriu. Najvýznamnejšou udalosťou v histórii bolo asi podpísanie dohody o mieri v roku 1412, keď sa tu stretli panovníci Uhorska a Poľska. Vtedy sa 16 spišských miest a obcí dostalo do zálohu poľskému kráľovi. Tento stav trval do roku 1772. V 17. storočí tu boli uschované poľské korunovačné klenoty a na hrade väznili slávneho slovenského dobrodruha Mórica Beňovského. Od roku 1883 vlastnila hrad poľská šľachtická rodina Zamoyskych. Ján si zobral za manželku španielsku princeznú Izabelu.

Je to jeden z najnavštevovanejších a najzachovalejších hradov na Slovensku.

Pod ním je Múzeum ľudovej architektúry, ktoré rovnako zvyšuje turistickú atraktívnosť prostredia. Sú tu hospodárske stavby, obytné budovy, technické pamiatky. Dominantnou expozíciou je národná kultúrna pamiatka – gréckokatolícky kostolík z Matysovej z roku 1833.

A na dôvažok, v rámci jedného parkovania autom je aj spomínaný stredoveký tábor.

Stará Ľubovňa má kostoly štyroch náboženstiev, katolícky, evanjelický, pravoslávny, gréckokatolícky. A skanzen dokumentuje život Slovákov, spišských Nemcov, Rusínov, Goralov, Židov a Rómov, ktorí tu po stáročia vytvárali spoločne hodnoty. To je ďalšia významná hodnota mesta.

Nesmierne hodnotné je sprístupnenie skanzenu nevidiacim a slabozrakým. Jeho návštevníci môžu skanzen spoznať hmatom prostredníctvom malých makiet objektov. Lektorský text je k dispozícii v Braillovom písme v slovenčine a poľštine.

Inak, kým niektoré kultúry sa vytratili, v celom regióne možno dodnes stretnúť Rusínov, navštíviť dedinky, kde je tento jazyk živý. Stará Ľubovňa má samozrejme aj modernú podobu. Priamo na námestí v barokovo klasicistickej budove je dnes penzión Gurmen, ktorý patrí významnej a vplyvnej rodine Guregovcov, známej okrem iného aj výrobou vodky Goral. Rád by som sa rozpísal aj o ďalších plánoch a budúcnosti, z konkurenčných dôvodov sa však nemá prezrádzať to, čo iste ovplyvní trh v nasledujúcich rokoch. V tomto smere musím byť trpezlivý. Penzión Gurmen nie je veľký,má len 11 dvojlôžkových izieb. V reštaurácii s možnosťou výberu vynikajúch jedál je 32 stoličiek, je tu i pekná kaviareň, bar, vinotéka, rokovací salónik. Skutočne reprezentačné miesto.

Ak máte záujem, telefón je 421 52 428 18 01, fax: 421 52 428 18 02

www.gurmen.sk

Na čele tohto všetkého stojí Mary Ann Gurega. Alebo Mária Anna Guregová. Nesmierne príjemná dáma, u ktorej len jemne a len občas zaznie v hlase iný prízvuk. Je Slovenkou, ktorá sa narodila v USA, v rodine niekdajších vysťahovalcov. Pokolenia sa striedali a Mary sa už vlastne ani neučila po slovensky. Bola teda etnickou Slovenkou. Prišla však láska, vydala sa na Slovensko, hovorí po slovensky, žije so svojou staronovou vlasťou a s regiónom, z ktorého mnohí odchádzajú za lepším životom.

Rodine dnes patrí už aj Hotel Familia. Má vynikajúcu polohu na Továrenskej ulici, za rozumnú cenu ponúka pohodlné ubytovanie a k tomu všetkému nechýba ochotný personál. Je to inak vynikajúca poloha na poznávanie celého regiónu a v zime napríklad aj na lyžovačku.

Továrenská 7 064 01 Stará Ľubovňa. Rezervácie: 421 52 418 05 11 Fax 52 418 05 13 GPS - .....

Hotel: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

www.hotelfamilia.sk

Bohatsvá vody v regióne

Už sme spomínali niekdajšie kúpele v Červenom Kláštore. Okolie Starej Ľubovne je však osobitne bohaté na minerálne vody.

Tam, kam sa dnes chodí za oddychom, do veľkého hotela Sorea Ľubovňa, stáli kedysi chýrne Ľubovnianske kúpele. V roku 1870 dal Alfred Probstner do prevádzky 13 obytných objektov, ktoré svojmu účelu slúžili až do 2. svetovej vojny. Kúpele navštevovali hostia najmä z Budapešti.

Kúpele zanikli, našťastie ostala nádherná príroda a samozrejme minerálna voda. Sú tu exempláre vzácnych druhov borovíc, jedle bielej, 200 ročné buky a duby a je tu, hneď pri hoteli aj perfektný lyžiarsky svah. No a keď nie je sneh, rozhodne stojí za to vybrať sa na výlety po chodníkoch do okolia.

Jeden z nich vedie napríklad popri piatich minerálnych prameňoch. Najvýznamnejší z nich je prameň Andrej s výdatnosťou 12 – 15 litrov za minútu.

Ktovie, čo je dôležitejšie. Voda, alebo božský pokoj v prírode? Asi oboje zohráva svoju úlohu. Svojim zložením však samotná voda pôsobí antidepresívne – okrem iných pozitívnych účinkov.

Na tomto mieste sa mi patrí poďakovať sa pánu Brejčákovi, riaditeľovi hotela, ktoré patrí k tým, ktorí mi vyšli v ústrety, pochopili zmysel projektu a pomohli mi.

Kúpele ako také zanikli, úžasná krajina však ostala. Spolu so službami tak vytvára nové možnosti oddychu. A vlastne, aj voda tu je. Ľubovnianku, či Sulinku nájdeme v obchodnej sieti. Škoda, že sa miestne minerálne vody málo objavujú na stoloch miestnych reštaurácií. V prípade Sulinky môžem povedať, že už som ju nachádzal. Plní sa totiž aj do malých sklenených fliaš a tak ju reštaurácie ponúkajú.

Sú isté hodnoty, ktorým by sme mali venovať väčšiu pozornosť. A len tak mimochodom, boli ste už vo Vyšných Ružbachoch? Aj tamojšia voda obsahuje magnézium a má antidepresívne účinky. Aj tu sú kúpele s bohatou tradíciou. Tieto sa našťastie zachovali. Prvá kúpeľná budova s bazénom tu bola už v roku 1595. Poľský šľachtic Zamoysky, už sme ho spomínali, vlastník kúpeľov, dal pre svoju manželku Izabelu, španielsku princeznú postaviť honosnú budovu zvanú Biely dom. Inšpiroval sa jedným z palácov v Monte Carle. Neskôr bol podľa Izabely pomenovaný prameň a z neho sa napája ďalšia veľká atrakcia – kúpalisko Kráter.

Sú tu kúpele, no aj zaujímavé kúpalisko, ktoré má svoju históriu a teda aj patinu. Je vynovené, no nad niektorým objektami držia ochrannú ruku pamiatkári. Inak, liečia sa tu prevažne choroby srdca, ale aj niektoré nervové choroby.

Po severnom Spiši

Tým, že pokračujeme ďalej, prestávame byť geograficky celkom presní. Z turistického hľadiska však stále ide o lokality veľmi zaujímavé. Občas je zaujímavé aj to, ako sa mení pojem na večné časy. Skôr narodení ho ešte poznajú z hesla So Sovietskym zväzom na večné časy. Na večné časy daroval Spišskú Starú Ves kráľ Karol Róbert lechnickému kláštoru.

Bolo to mesto obchodu a remesiel. S právami a výsadami. Ono, hranice kráľovstiev prinášali bohatstvo, lebo sa tam hýbal obchod. Až v modernej dobe sa stalo, že tu „ líšky začali dávať dobrú noc“. Hranica prestala byť miestom, ktoré spája a začala rozdeľovať. Dnes sa hranice rušia, uvidíme, akú prosperitu to regiónu opäť prinesie. V každom prípade sa v Spišskej Starej Vsi stretli králi Žigmund Luxemburský a kráľ Vladislav, tu bol v roku 1474 uzavretý mier medzi Matejom Korvínom a Kazimírom Jagelovským.

Osemnáste storočie prinieslo mestu mor a požiare, v polovici 19. storočia sa mesto stalo sídlom Magurského okresu, v roku 1920 pripadlo 13 zamagurských obcí Poľsku, takže to bol najmenší okres v štáte. No a ten v roku 1960 zanikol.

A predsa sa mesto oplatí vidieť. Patrí nielen k minulosti, ale aj prítomnosti Zamaguria.

Na poľskej strane, dnes to nie je problém, rozhodne odporúčame navštíviť hrad Niedzica, známy aj ako Dunajec. Dnes je na brehu priehrady, ktorá zachytáva vody Dunajca. Na slovenskej strane viacerí zamagurčania na priehradu šomrú. Voda z nej vyteká od dna priehrady, neprehreje sa a tak už nie je ani v lete veľmi súca na kúpanie sa. Spomínaný hrad je však veľmi dobre zachovaný a je mimoriadne fotogenický. Už neraz ho využili aj filmári. A len tak mimochodom, obec Niedzica je rodnou obcou populárneho slovenského herca Miška Dočolomanského.

Belianske Tatry, to je ďalší blízky fenomén. Pohorie tvorí 14 km dlhý vápencový hrebeň, ležiaci takmer kolmo proti hrebeňu Vysokých Tatier. Tu upúta krása vápencových a dolomitových stien so strmými trávnatými svahmi a bohatou vegetáciou.

Niektoré oblasti Belianskych Tatier verejnosti nie sú prístupné, dosť je však aj takých, ktoré oko i dušu návštevníka potešia.

Nad osadou Tatranská kotlina je aj jediná sprístupnená jaskyňa. Prehliadková trasa je dlhá kilometer a ponúka väčšinu z dosiaľ objavených krás.

Dôležité je vedieť, kde sa ubytovať. V Salaši u Franka sme už boli. Teraz sa pozrime na Kežmarské Žľaby. Alebo, už i tak sa dá povedať, že na Žľaby u Franka. Opäť sa stretávame s Norbertom Frankom zo Starej Ľubovne. Ide cenovo dostupné zariadenie, kde sa striedajú školy v prírode, kde sú pripravované špeciálne programy pre stredoškolákov, kde stojí aj Penzión Žľaby u Franka.

Je tu výborná kuchyňa, od ubytovania je možnosť robiť nenáročné túry, ale aj náročnejšie, pre zdatných turistov, nechýbajú loptové hry, ďalšie ihriská, dostupné je wellness a cena ubytovania sa v auguste dostala dokonca pod 5 euro. A to sa vraj nikdy nezopakuje. Vraj len treba využiť šancu.

email: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

www.zlabyufranka.sk

V Strážkach rozhodne zaujme krásny kaštieľ, je v ňom expozícia historického nábytku a pôvodná strážska historická knižnica.

V Spišskej Belej odporúčame pozrieť si múzeum Dr. Michala Greisigera, ktorý v tomto meste pôsobil ako lekár. Keďže bol i vedcom, zaujímal sa o ornitológiu, botaniku a zoológiu, v múzeu je čo vidieť.

Aj milovníci techniky si v Spišskej Belej prídu na svoje. Je tam múzeum Jozefa Maximiliána Petzvala, matematika, fyzika, vynálezcu, zakladateľa modernej optiky a fotografie. Patril k najvýznamnejším osobnostiam Uhorska, narodil sa v tomto meste a je len správne, že tu si pripomínajú jeho dielo.

patrí napríklad konštrukcia portrétneho a krajinárskeho objektívu, objav zákonov, ktoré v optike stále platia. Vypracoval projekt osvetlenia lodí na Dunaji a napríklad skonštruoval aj prenosný reflektor, ktorý osvetľoval predmety do vzdialenosti 2 700 metrov. Že čo na tom? Pozor, reč je o 19. storočí.

A čo napísať o Kežmarku, nádhernom meste, ktoré je prepchaté pamiatkami vhodnými na pozeranie? Poďme aspoň telegraficky. Areál Rímsko – katolíckeho kostola sv. Kríža, zvonica, mestská škola, Evanjelické lýceum, Evanjelický drevený artikulárny kostol, historický cintorín, hrad – múzeum, múzeum – expozícia meštianskej bytovej kultúry, radnica, starý trh....

Kežmarok, to je fenomén, na ktorý skutočný milovník histórie a starých miest potrebuje niekoľko dní. A zaslúžil by si samostatnú pozornosť. Aj k tomu sa snáď dostaneme.

Pokúsil som sa načrtnúť aspoň niekoľko zaujímavostí z tohto regiónu. Aj tak je toho veľa. Celý región je niekedy akoby nespravodlivo obchádzaný. Tiež sa ho dotkla kríza. V každom prípade je klenotom a pýchou Slovenska. Príďte a dáte mi za pravdu. A že nie je všetko dokonalé? Toto nie je umelý svet ani zlatá klietka pre dovolenkárov. Je to svet skutočných ľudí a krásnej prírody.

Ľubomír Motyčka

Pri spracúvaní podkladov som využil knihu Jána Kubáňa Za vôňou Zamaguria a Pienin, web strany mesta Stará Ľubovňa, kúpeľov Vyšné Ružbachy, obce Červený Kláštor, miest Spišská Stará Ves, Spišská Belá a Kežmarok.

P.S.:A čo ešte na záver? Potieklo trošku hruškovice od firmy Familia a my sme si spolu s Jankom Gondekom sadli nad textom smutnej a krásnej goralskej hymny. Povedali sme si. Čo takto uverejniť ho v goralskom i slovenskom jazyku. Možno tá krásna atmosféra, možno i alkohol spôsobili, že sme si trúfli na básnický – či skoro básnický preklad. Takže, odborníci prepáčte našu opovážlivosť.