Historické Hotely Slovenska

Rozhovor s Danielou Mihálikovou, prezidentkou asociácie Historických Hotelov Slovenska a riaditeľkou hotela Sandor Pavillon v Piešťanoch.

Koľko členov má táto asociácia?

Máme osem členov. Niektoré sú bývalé kaštiele, historické budovy, ako napríklad náš hotel, niekdajšie panské sídla, proste je to asociácia, kde môžu byť členmi tí, ktorých hotely majú svoju históriu, mali by byť aspoň okolo 100 rokov staré s tým, že sú kvalitne prebudované na ubytovacie zariadenia s vysokým štandardom služieb a ponúkajú jedinečný príbeh v originálnej atmosfére.

Vo vašom hoteli, hovorme aj o ňom, veď tu sme, ide napríklad o prepojenie absolútnej moderny s históriou. To muselo byť veľmi náročné.

Za štyri roky ako pracujem v hoteli, sa u nás vystriedali viacerí architekti ubytovaní ako hostia a konštatovali, že tu sa skĺbenie moderného sveta so starou budovou secesného štýlu podarilo. Moderná časť ponúka napríklad wellnes centrum a konferenčné miestnosti.

Keď sa niekto odvážne púšťa do podobnej práce, nejde to bez stanoviska pamiatkaárov a to býva skutočne nekompromisné.

Aj my sme mali veľa pripomienok zo strany pamiatkárov a to bol aj jeden z dôvodov, prečo sme sa spojili v rámci asociácie historických hotelov. Chceme dať o sebe vedieť a vymieňať si skúsenosti, ako si život uľahčiť, ako postupovať, čo robiť. Investori, ktorí sa podujmú na rekonštrukciu, neraz utrpia doslova ujmu, pretože za pripomienkami sú skryté vyššie náklady. Pripomienky pamiatkárov treba rešpektovať, no výsledok je neraz taký, že prevádzka hotela je potom na hranici prežitia. Platí to napríklad aj pre náš hotel. Nedovolili nám pristaviť 3. poschodie a tak sme odkázaní len na 16 izieb. Sme štvorhviezdičkový hotel a nemôžeme si dovoliť kumulovať funkcie, napríklad že recepčná odbehne uvariť kávu a podobne. Takže musíme mať 17 zamestnancov. Menej by prinieslo pokles kvality služieb.

Je to začarovaný kruh z ktorého sa nedá dostať von?

Je to začarovaný kruh. Pri stanovovaní ceny izieb sa musíme priblížiť „konkurenčným“ hotelom . Keby sme chceli reálne zhodnotiť ceny izby, boli by sme nepredajní. Veď by sa patrilo tvoriť rezervný fond a nedajbože, aby ešte majiteľ chcel aj nejaké zisky. V pamiatkovo chránených budovách s obmedzeniami, aké sme mali my, sa nedá prevádzka zariadiť tak, aby bola maximálne efektívna. Prioritou je ochrana hodnôt, ktoré reprezentujú požiadavky pamiatkárov.

Možno potom marketingovo využívať skutočnosť, že hotely tohto druhu majú iné postavenie, iný imidž, inú hodnotu?

Áno, toto je naša výhoda. Našim klientom ponúkame pridanú hodnotu v orientácii na históriu, na kultúrno historické dedičstvo. Keď ich nájdu, už neporovnávajú cenu s okolitými hotelmi, lebo zrazu zistia, že nás vlastne nemajú s kým porovnať, že my sme inde, ponúkame inú pridanú hodnotu.

V takejto situácii sú vlastne všetky hotely v rámci asociácie. Samozrejme, každý z nich má svoje špecifické postavenie a aj svoje osobitosti.

Áno a ako príklad by som uviedla kaštieľ v Hermanovciach pri Prešove, ktorý bol vrátený dedičke, pôvodnej grófke. Je to švajčiarska novinárka Klára Wettstein von Westersheim. Ona problematiku vníma inak. Prioritou pre ňu je, že sa jej objekt podarilo zrekonštruovať, zveľadiť tak, že kaštieľ má znovu svoju pôvodnú podobu, že znovu žije. Hosť, ktorý príde, je niečo navyše.

Nejde tu dokonca skôr o akési sponzorstvo?

Určite áno, ale v prípade kaštieľa v Hermanovciach treba pochváliť aj vplyv štátu či únie, lebo bez ich pomoci by sa to nepodarilo. Klára sa orientuje na návštevníkov aj cez upravenú historickú záhradu, či park, v ktorom vybudovali wellnes.

Zdá sa, že na svete sú stále ľudia, pre ktorých nie je absolútnou prioritou zisk, i keď je mi jasné, že ani v strate nemožno byť donekonečna.

Je to ako v kultúre. Keď vám niekto povie, že robí na poli kultúrnom, ťažko si predstavíte bohatého človeka. Stále hľadá sponzorov a podporu a u nás je to vo väčšine prípadov podobné. Akurát, že hotelieri si musia vedieť pomôcť sami. Nielenže sa v našej krajine dlhodobo diskriminuje cestovný ruch, ale zanedbáva sa aj podpora kultúrno-historického dedičstva, našich historických budov. Škoda, že u nás nefunguje štátna podpora pri rekonštrukcii pamiatkovo-chránených bodov na hotely ako napr. vo Francúzsku.

Čiže prevádzkovať historické hotely, vlastniť ich, je skôr akési poslanie a nie podnikanie.

Povedali ste to veľmi presne. Sme ochrancovia a manažéri v jednej osobe. Pritom neustále hľadáme spôsob, ako ďalej investovať, zlepšovať svoje hotely, aby hostia videli, že ich peniaze sa opäť premieňajú na vyššiu kvalitu, že stále myslíme na ich spokojnosť. Uvediem aj ďalší príklad z hotela Amade Chateau, ktorý funguje iba pol roka. Z mesiaca na mesiac mu stúpa návštevnosť. Všetko stojí na kvalite. Rastie firemná návštevnosť, ale aj návštevnosť romantických víkendov v štýle Versailles. Teraz už získavajú zahraničných návštevníkov a kultúrny zážitok spájajú s relaxom v krásnom spa&wellnes zariadení.

Som milo prekvapený tým, že nie všetci idú cestou minimalizovania nákladov a hľadania zisku za každú cenu.

Aj my prehodnocujeme náklady, no častejšiu frekvenciu ako slovo „zisk“ má u nás slovo „prežiť“. Nakoniec, dnes všetky hotely bojujú s krízou. V prípade, napríklad, našich majiteľov bolo jasne povedané, že tu nejde o zisky, ale aby si hotel na seba zarobil, aby tu bol. Oni od začiatku chápali, že nejde o biznis. Keby sme urobili napríklad garni hotel, obmedzili personál, čiže nebol by to štvorhviezdičkový hotel a zarábalo by sa na tom, čo je ziskové – teda na ubytovaní, možno by bola lepšia situácia. Prehodnocovali sme situáciu, ale minulosť hotela, dôstojnosť prostredia si nezaslúžia takýto vývoj. Nechceme ísť na úkor kvality.

To všetko je pekné, ibaže štatistiky za minulý rok ukazujú ďalší pokles tržieb z reštaurácií i z ubytovania. Vydržíte to?

Náš hotel je otvorený štyri roky a o hoteloch sa traduje, že potrebujú tri roky na to, aby sa uchytili na trhu. Nech robíte čo robíte. Všetko stojí na skúsenosti hostí, ktorí informáciu posúvajú ďalej, a tak sa šíri. Musia nám uveriť. Neraz sa stalo, že niekde ste sa vrátili po roku a zistili ste, že už je to úplne iné. My tieto tri roky má za sebou a môžem povedať, že v štvrtom roku sme mali tržby zhruba o 23% vyššie ako rok predtým. V roku všeobecného poklesu sme šli hore. V tomto roku verím, že to bude opäť viac. Podobnú skúsenosť deklaroval napríklad náš členský hotel Chateau Béla v Belej. Nám sa veľmi ťažko začínalo. Piešťany sú síce atraktívne, ale je tu aj obrovské množstvo hotelov a penziónov a na históriu ubytovania v tomto priestore sa zabudlo. Ani mnohí naši susedia nevedeli, že tu kedysi Winter postavil kúpeľný penzión pre úradníkov. Druhý handicap bol v názve, čo ma veľmi bolelo. Voláme sa hotel Sandor a mnohí sa ma pýtali, čo za maďarské meno dávame do názvu. Mňa až srdce bolelo, veď Alexander Winter, Šándor – otec piešťanských kúpeľov, ktoré prenajal od grófa Erdödyho kúpele a zasvätil do toho aj svojich synov, to bol pojem v Piešťanoch. Po ňom už pred 99 rokmi pomenovali penzión, z ktorého je dnes náš hotel ako Sandor Pavillon. Dnes máme svoj fan club umelecky orientovaných ľudí, dizajnérov a podobne, ktorí k nám chodia. Máme však priaznivcov aj medzi historikmi, zberateľmi. K nám napríklad 4 roky, každý pracovný deň, chodí na obedy Dr. Prokop, ktorý má 80 rokov – je to bývalý ušný lekár pána Wintera. Sám hovorí, že keby sem neprišiel, tak asi zomrie.

Nedávno sa nám ozval 90 ročný pán Dobiáš. Dozvedel sa, že v máji bude v našom hoteli stretnutie potomkov pána Wintera. Priniesol historickú fotografiu a potom dokonca aj bicykel, na ktorom sa vozili ešte Winterovci.

Toto je naša obrovská odmena. Za to, že nerobíme len pre komerciu, len musíte natrafiť na správnych ľudí a tí to veľmi ocenia.

Tak sa ukazuje, že slovenské hotelierstvo sa začne z krízy dostávať až v budúcom roku. A to je pomerne optimistický predpoklad. Ako vy za tejto situácie vidíte budúcnosť vašej asociácie a jej členov?

Vo februári sme mali zasadnutie. Hovorili sme o tom, ako sme prežili minulý rok a ako vidíme budúcnosť. Môžem potvrdiť, že rok 2010 bol výrazne lepší ako rok predchádzajúci. V rámci asociácie to vidím tak, že naša autorita narastá. Hlási sa nám nový člen, čo bude ďalší prínos. Prichádza taký, ktorý medzi nás patrí, lebo v minulosti sme niektoré prihlášky aj zamietli. Nezodpovedali kritériám. My sa rastu nebránime, lebo u nás je aj dosť vysoké členské. Sme členmi Historic Hotels of Europe a to je pomerne drahá záležitosť. Takže by sme s radosťou uvítali ešte aspoň dvoch hodnotných členov. Chceme rozvinúť silnejšiu marketingovú spoluprácu v rámci Historic Hotels of Europe, pretože táto organizácia má obrovský potenciál a za pol druha roka ako sme členmi sme zistili, že dané možnosti by sa dali využívať ešte lepšie.

A aké postavenie chcete mať v rámci novovzniknutého Zväzu cestovného ruchu?

Sme skromní čo do kvantity, ale silní, čo do kvality. Asi by zväz nebol kompletný, keby sme chýbali. Vážime si, že sme tam. Vieme, že tam patríme a chceme byť platní členovia i vďaka tomu, že v rámci cestovného ruchu prinášame iný postoj ku kultúrno historickému dedičstvu. Máme čo ponúknuť. Sme presvedčení, že aj my otvoríme nejaké pribuchnuté dvere tým, že apelujeme na kultúrno historické hodnoty. Ukazujeme, že aj to je jedna z tvárí cestovného ruchu.

Za rozhovor ďakuje Ľubomír Motyčka

www.hotelamade.sk

www.hotelsandor.sk

• < Predch.
• Nasl. >