Keď povieš Vlkolínec…

Hodnoty kultúrneho a prírodného dedičstva sa dostali počas niekoľkých tisícročí do pozornosti mnohých panovníkov, náboženských predstaviteľov, vedcov, cestovateľov, umelcov i dobrodruhov. Fascinovali boháčov i bedárov… Stav svetového dedičstva kdekoľvek na Zemi je vizitkou stavu celého ľudstva, prejavu jeho kultúry, rozvoja schopností a existencie, ako aj zrkadlom každého z nás… (RNDr. Jozef Klinda, MŽP SR).

Chodievali sme tam ako deti s rodičmi či učiteľmi na výlety, a všetko sa nám tam zdalo „normálne“, nevýnimočné, na rozdiel od dneška, keď je Vlkolínec – časť Ružomberka, jedným z diamantov na prebohatom náhrdelníku svetového kultúrneho a prírodného dedičstva organizácie UNESCO. A keď si človek zalistuje v takmer 90-ročnom bedekri „Ružomberok a okolie“ od Ivana Houdka z 20. rokov minulého storočia, dozvie sa aj to, že „k Ružomberku patriace tzv. ulice Černová, Vlkolínec, Biely Potok a Villa Ludrová dostali už v roku 1376 (vtedy sú spomínané prvý raz) príkaz od kráľa Ľudovíta I., aby v trestných záležitostiach hľadali svoje právo u mesta Ružomberka…“ A že „východným svahom Sidorova vedie cesta z Ružomberka popri Krkavej skale do chudobnej, ale čistej, zachovanej a svojráznej dedinky Vlkolínec („ulica“ Ružomberka s 308 obyvateľmi), ležiacej na južnom svahu Sidorova vo výške 718 m nad hladinou mora, odlúčene od hlučného sveta, medzi biednymi skalnatými políčkami („Liptovská Čierna Hora“), známej i tým, že nemá ani jedného koňa. Úpätím západného svahu Sidorova vedie pekná dolina, ktorou sa môžeme dostať na hoľu Malinô Brdo a ďalej na vrch Šiprúň (1463 m), z ktorého môžeme zostúpiť údolím Čierňavy do Ľubochnianske doliny…“

Za chrbtom Šiprúň
My sme nadávno zo Šiprúňa zostúpili – do Vlkolínca. Najprv „červenou“ turistickou značkou z Podsuchej – Nižného Matejkova hore, na Šiprúň vo Veľkej Fatre, a dolu cez Nižné Šiprúnske sedlo po „zelenej“, vedúcej popod Malinô Brdo a Krkavú skalu do Ružomberka, ale s odbočením na lesnú cestu vedúcu do Vlkolínca. Rozpršalo sa, Sidorovo začalo „fajčiť“ a haliť sa, čo návštevníkom osady s puncom „svetovo známa“ nevadilo. Pred drevenými skulptúrami v nadživotnej veľkosti nad parkoviskom, sme si dokonca mohli vyskúšať chabú angličtinu v trojčlennej skupinke mladých Angličanov. Obzerali sa dookola a konštatovali: It is fantastic. Outstanding!“ (Je to senzačné, vynikajúce!)“ What country are you from?“ (Z ktorej krajiny pochádzate?) - pýtame sa. „England. We live in Liverpool“ (Z Anglicka, bývame v Liverpoole) – odpovedá jeden z nich a potom hovoria všetci, jeden cez druhého: „Welcome just for a short white from Prag… (Prišli sme len na chvíľu z Prahy) and That’s good… (a to je prima) – ukazujú naokolo. O chvíľu zase vstupujeme do romantickej krčmičky, kde popíjajú a hlučne sa bavia Francúzi. A miestni obyvatelia sa medzitým venovali svojim „gazdovským“ víkendovým povinnostiam, pretože Vlkolínec nie je „mŕtvy“ skanzen či múzeum, ľudia tu žijú, pracujú, obyvateľov je 34 v osemnástich domoch a celkove je domov 55, viaceré patria chalupárom z celého Slovenska. Vlkolínec, ako mestská časť Ružomberka, je pamiatkovou rezerváciou ľudovej architektúry, ktorá sa do zoznamu svetového a prírodného dedičstva UNESCO dostala 11. 12. 1993 v kolumbijskej Cartagene. Veľká česť pre osadu dakedajších uhliarov a drevorubačov.

Domy ako z rozprávky
Prejdime sa teraz po uličkách Vlkolínca, spolu s početnými turistami – aha, aj tam, pri 150 – ročnej zrubovej rumpáľovej studni, debatuje poľská rodina s miestnou starenkou. Tá im ukazuje, kde stojí čiastočne barokový Kostol Navštívenia Panny Márie z roku 1875. V podstate ide o ulicu s dvoma radmi domov, tie majú dlhé otvorené dvory a uličky do polí, a nad všetkým tróni majestátne Sidorovo. V zozname kultúrnych pamiatok je zapísaných 45 objektov, pohľad priťahuje najmä zrubová dvojpodlažná zvonica z r. 1770, obnovená, upravená. Na miestnom cintoríne sú zaujímavé kamenné a liatinové kríže, Liptovské múzeum má v dome č. 16 a 17 stálu expozíciu kultúry tunajšieho bývania s pôvodným zariadením. Cez obec tečie v drevených žľaboch dômyselne vedený Trlenský potok, v roku 1869 tu bývalo až 345 ľudí, v roku 1944 tu stálo 82 domov. Lenže… trestná jednotka nemeckého vojska za účasť Vlkolínca v povstaní asi tretinu domov a hospodárskych stavieb vypálila. V čase rozkvetu obce tu chovali 220 kusov dobytka a 1250 oviec, no a kapusta, zemiaky, jačmeň, ľan, konope… boli denným „chlebíkom“ domácich, ako takmer všade v Liptove.
Poďme však k tým „rozprávkovým“ domom. Upraveným, vyčačkaným, farebným… Sú zrubové, spájané „čapovaním“, s výplňou z hliny a machu. S izbou, pitvorom, humnom. V zime sa v izbe spolu s ľuďmi zohrievali i mláďatá domácich zvierat. Všade boli maštale, humná, strechy tvoria šindle z mäkkého dreva, aj 30 rokov táto krytina vydrží. Strechy domov vo Vlkolínci sú sedlové, so štítmi a lomeným ostreším, hore sú ukončené polkružím a kolíkom, niekde sú uvedené letopočty, mená staviteľa, či upevnené kríže. Raritou sú naokolo roztrúsené senníky a objekt expozície múzea je od mája do septembra otvorený od 9. do 17. hodiny. Keď človek chodí pomedzi domy vo Vlkolínci, vráti sa mimovoľne do rozprávok svojho detstva.

Čo, kde a kedy…
V obci je informačné stredisko a obchod, ktorý ponúka aj apartmán. Každoročne začiatkom augusta sa tu koná podujatie Nedeľa vo Vlkolínci; dominujú na ňom ľudoví umelci, najmä rezbári. Vo dvore múzea pôvodného bývania je stála hasičská expozícia a pýchou dedinky je Galéria ľudového umenia, s predmetmi dokumentujúcimi najmä tunajšie poľnohospodárske činnosti; sú tu však aj práce výtvarníkov, rezbárov, ľudových umelcov rôznych profesií. „Galériu plánujeme mať v hlavnej sezóne otvorenú každý deň“, povedal Marcel Koleštík, riaditeľ Galérie ľudového umenia vo Vlkolínci, pre masmédiá. „Plánujeme ju využívať na kultúrne a spoločenské aktivity, prípadne workshopy, a plánujeme propagovanie umelcov…“ - pripomenul. A tak tu možno obdivovať veci dlho skryté pred zrakom obdivovateľov v kôlňach a na povalách, ale i diela maliarov, rezbárov, drotára, kováča… medzi iným návštevníkom predstavili - drôtovaná Dáma s dáždnikom od autora Dávida Likavčana a drevený bicykel od Antona Sabuchu. Prvou akciou Galérie ľudového umenia bola veľkonočná výstava kraslíc a píšťal. Expozícia bývania v múzeu Roľnícky dom, Informačné centrum Vlkolínec s predajom suvenírov, možnosť nakúpiť si potraviny a ubytovať sa po celý rok, po ohlásení sa u Antona Sabuchu v dome č. 9028 prehliadka Kostola Navštívenia Panny Márie, stála hasičská expozícia či detský sad, alebo – samozrejme – prehliadka Galérie ľudového umenia otvorenej od 1. mája do 30. septembra (júl – august, pondelok – nedeľa: 9. - 17. hod., máj, jún, september: utorok – piatok 9. - 15. hod., sobota – nedeľa 9. - 17. hod.)… Toto všetko a ešte veľa ďalších akcií sa núka návštevníkom vo Vlkolínci. A kto by sa chcel tu alebo v blízkom okolí ubytovať, má kde. V Upravenej drevenici, Obývateľnej drevenici, v Chalupe Margita, v Chalupe – luxusný apartmán, vo Vile Michaele či v Apartmánoch Sidorovo. No a čo nás bude návšteva Vlkolínca stáť? Počas celého roka dospelých 40, deti, dôchodcov a invalidov 20 Sk. Osoby v skupine nad 40 osôb majú zľavu 20 Sk a návštevu galérie lacnejšiu o 10 Sk. Za fotografovanie je poplatok 20 a nakrúcanie na video 50 Sk. Hodina parkovania osobného auta stojí 20 Sk, hodina sprievodcovskej služby 150 Sk a objednané tlmočenie a s odborným sprievodcom – 1. hod. za 300 Sk.

Kde vedú všetky cesty…
Teraz nám už nezostáva iné, len čitateľa poinformovať, ako sa možno do Vlkolínca dostať. Autobusom z Ružomberka priamo. Autom buď z Ružomberka alebo Banskej Bystrice priamo, po odbočení pri moteli Vlčí dvor v miestnej časti Ružomberka – Biely Potok. Pešo – tu je viac variantov. Z Hrabovskej doliny popod sedačkovú lanovku Skiparku Ružomberok na Malinô Brdo - na miestnu Kalváriu, a popod Sidorovo a Vlkolínske lúky do Vlkolínca. Rýchlejšie je to z Bieleho Potoka, kde premáva MHD č. 4 alebo autobus SAD – po žltej značke za 30 minút. Alebo z Bieleho Potoka Trlenskom dolinou za 45 minút. Na tejto túre možno vidieť Dogerské skaly, Vlčiu skalu, či fungujúci jezuitský kláštor z dreva; údajne tu strávil noc i Svätý otec Ján Pavol II. No a na bicykli? - To zasa cyklotrasou č. 6 – 033 (zelená časť) z Ružomberka na Jezierce (cez dva pohostinské salaše Gejdák a v Jánskej doline), a odtiaľ nenáročnou cestou popri Chránenom prírodnom útvare Krkavá skala, Vlčia skala a Jazierske travertíny. Na vrchole tej prvej sú mohutné borovice, pod ňou je studnička. Tu vraj kedysi istý vlkolínsky sedliak, keď sa potrundžený vracal z ružomberského jarmoku, zjedol namiesto udenáča, čo mu spadol z roztrasených rúk do vody – žabu, ktorá sa proti tomu bránila silným kŕkaním. Odvtedy je skala Krkavá a Vlkolínčania dostali prezývku „krkáni“. Avšak ani táto bizarná príhoda nezabránila tomu, aby sa ich obec dostala do povedomia celého sveta – cez zoznam pamiatok UNESCO…

xxx
Smerom od kostola odchádzame z Vlkolínca do Bieleho Potoka „po žltej“ aj my, k zastávke autobusa SAD. Cesta je to romantická, výhľady krásne, škoda len, že značku niekto „viedol“ neprehľadne, ťažké je, pred odbočením na rozsiahlu lúku pod Vlkolíncom a potom dolu do lesa, nájsť jej ďalšie pokračovanie. Ešteže sme dokázali pomôcť v hľadaní smeru dvom skupinkám Poliakov. To však nič nemení na konštatovaní toho dňa: Vlkolínec stál za to…

ĽUBOMÍR HOMOLKA

• < Predch.
• Nasl. >