V „nebi“ nad Žilinou…

Zo stanice vo Vrútkach cez dve lávky ponad Váh, sme prešli do dediny. Turčianskych Kľačian. S cieľom čo narýchlejšie, po zelenej turistickej značke, dostať sa k chate Pod Kľačianskou Magurou.
A ďalej pokračovať do Sedla, pod Suchým. To predstavuje v prvom prípade takmer dve a pol hodiny stúpania strmým terénom v závere so serpentínami, a v prípade druhom tri a trištvrte hodiny, z chaty však romantickým lesným chodníkom, v teréne pripomínajúcom Badínsky či Dobročský prales. S papradím, čučoriedkami, vyvrátenými stromami, ale aj so sošnými dubmi a bukmi, čo im vidno žily a tepny koreňov na mäkkom podloží machu. Tu sa už Kľačianska Magura traverzuje z pravej strany, kým sa nezastavíš v sedle pod Suchým…
Vo Vrútkach i Turčianskych Kľačanoch „nič nového“, ibaže sa odviazaný bernardín statných rozmerov zahryzol do „fajnovej“ fleecovej bundy autora tejto reportáže, s výsledkom: diera žiadna (ani na ruke), iba prúd slín, bernardínom takých vlastných. Išlo asi o psa – filantropa.

Chata ako v Alpách
Chata pod Kľačianskou Magurou je malebné stavanie z roku 1981, patriace turistom z Vrútok. Je akoby prenesené do prostredia Národného parku Malá Fatra, z Álp. Upravené, s kyticami kvetov v oknách, všade vkusne vyčačkané, čisté, doslova „voňavé“. Ešte aj čierna mačička sa neustále čistí labkami. Jedálny lístok je tu prekvapujúco bohatý a personál ochotný. Chatárka Mirka Pittnerová, ktorá chatu prevádzkuje formou prenájmu, je dokonca ochotná nechať porciovanie polievky a špeciality s názvom „diabolské držky“ na pomocníčku a „stratiť pár slov“ s nami:
Koľko ľudí sa tu môže vyspať?
Máme 33 lôžok.

Sme prekvapení, v akom poriadku tu všetko udržiavate, ešte aj z parkiet v jedálni by sa dalo jesť.
Snažíme sa, aby to tu bolo vždy na úrovni, a keď turisti vidia našu snahu , aj oni nám často pomôžu.
Každá dobrá chata by mala mať svoju špecialitu…
Samozrejme. Aj naša chata je podľa tohto dobrá. Robíme špeciálny čučoriedkový koláč a na zohriatie podávame našu „grepovičku“, nazývanú aj turistická vitamínová bomba. V zime – v lete, po celý rok… Po odfotení sympatickej a zároveň empatickej blonďavej chatárky obedujeme vonku na slniečku a pri výhľade okolo neveríme svojim očiam. Z chaty vidno kusisko hrebeňa Veľkej Fatry, Borišov, Čierny kameň, Ploskú, Tlstú, Ostrú… a v opare diaľky…áno, bude to ona… Krížna. A o chvíľu neveríme svojim ušiam – poldeci borovičky s horcom, ktoré si dávame po jedle na ďalšiu cestu, v tej chate stojí 20 korún (!). Dobre počujete, mnohí iní chatári, aj vy, z tatranských chát…
V Sedle pod Suchým, hoci sa slnko smeje, začína fúkať. Neprší síce, ako to predpovedali meteorológovia, ale – fúka. Napravo už vidno 1670,9 – metrový Malý Kriváň, priamo pred nami pyramídu Suchého s 1468 – metrami. Chodník nahor sa kľukatí v čoraz menej zelenšej tráve (je tu jeseň) a ak si niekto myslí, že po prekonaní prvého vrcholu je už hore, mýli sa. Treba ešte kráčať na druhý, hlavný. Po 468 výškových metroch stúpania. A naľavo od Sedla Pod suchým, nad Pekelnou dolinou, možno obdivovať mnohotvárne skalné útvary, fotogenické a zaujímavé.

Suchý- to je paráda
Vrchol pekného, majestátneho kopca s názvom Suchý. Šípky turistických značení ukazujú Javorinu, do chaty pod Suchým, Strečna, Vrát, Snilovského sedla, na Malý Kriváň… Naokolo priam fascinujúci kruhový výhľad, veď len posúďme: Príslop na Orave, Babia hora, Pilsko, Oravská Magura, Veľká Rača, Beskydy, Javorníky, v hmlách aj Biele Karpaty, Veľká Lúka, Martinské hole, Kremnické vrchy s Flochovou, hrebeň Veľkej Fatry, Nízke Tatry, Choč… Marienka Vigašová, pretože mala nedávno sviatok, nalieva po štamperlíčku, Vlado Potocký, predseda KST z Horných Pršian, horlivo fotografuje. A ktosi robí zápis do vrcholovej knihy: Sedemnásť turistov z Banskej Bystrice – Kremničky a Horných Pršian tu bolo 13. septembra 2008 o 12.00 hodine. Prvá zastala pod vrcholovým smerovníkom 16 – ročná Zuzka Žabková z Pršian. „Je tu nádherne, stále vládzem stúpať, cítim sa dobre a krajší víkend si neviem predstaviť…“ - povedala nám. Medzitým nám GPS Jána „Džonyho“ Ratkovského prezrádza, že sme doteraz absolvovali prevýšenie 1070 metrov, a pohľad na cigaretový ohorok zasa – že fajčením si niektorí turisti kompenzujú záplavu dobrého vzduchu a kyslíka v tejto výške. Nuž čo, „komu hus, komu prasa, komu pečená klobása…“
Z vrcholu Suchého pokračujeme po červenej ďalej. Cez sedlo Vráta, cez Stratenec, do sedla Priehyb. Najmä v skalách a kosodrevine, s často exponovanými partiami, kde treba turistické paličky odložiť a pri preliezaní či zliezaní používať aj ruky. Ako niekde na Gerlachovskom štíte. Je to taká „hojdačka“ v skalnom teréne, kým nezazrieme značenie posledného sedla na našom putovaní. A nepohovoríme si s turistami, z ktorých si jeden obväzom zaväzuje neposlušné koleno, druhý nervózne fajčí a tretí trudnomyseľne pozerá pred seba, evidentne toho majú všetci dosť. A opäť neopísateľné výhľady. Sme ako v „nebi“ nad Žilinou, tak vidno pod nami mesto a v areáli automobilky KIA, samozrejme, s veľkou dávkou nadsadenia, vidno hádam i do montážnych hál. A Biele Karpaty. A Vršatec. A Babu horu, Pilsko, kopce nad Trenčínom… Komíny Kysuckého Nového Mesta, Ladonhoru, Lysú, hranice Moravskosliezkych Beskýd… Džonyho GPS nám hovorí: Ideme 6 hodín, prešli sme 12,5 km, priemernú rýchlosť chôdze s prestávkami máme 2,1 km, celkový pohyb 3,6 km za hodinu… To všetko na Stratenci – sme vo výške 1508 metrov.

Ahoj, komisár Rex!
Pred sedlom Priehyb stretávame muža a ženu so statným psíkom – vlčiakom. Na otázku, ako sa volá, dostávame odpoveď: „No predsa Rex, ako ten komisár v rakúskom televíznom seriáli.“ V sedle Priehyb je rušno, turisti si vyberajú ako z „jedálneho lístka á la carte“ rôzne trasy: chata pod Suchým 1,45 h, Strečno – 3,45 h, Malý Kriváň – 0,45 h, Veľký Kriváň – 2,10 h, Snilovské sedlo (lanovka) – 2,15 h, dolina Kúr (po modrej) – 1,30 h, Krasňany (bus) – 2,30 hodiny. Na turistickom smerovníku „pracuje“ značkár KST zo Žiliny Ivan Kuchárik, ktorého sa pýtame na jeho činnosť v túto slnečno – veternú sobotu.
„My Žilinčania máme za povinnosť značkovať či udržiavať značkami 900 km turistických ciest; značky meníme alebo obnovujeme každé tri roky“ - povedal nám. A pokračoval: „Dnes máme akciu a vyvesujeme tu v sedle Priehyb a v sedle Vrátna žlté značky. Aj novú trasu z Vrát okolo Suchého až po chatu Pod Suchým, kde je časť žltá a časť červená. Tu v sedle sú značky nové, niektoré sme dávali vlani a dnes som tu obnovil zničenú žltú…“

„Z čoho to všetko financujete, vieme predsa, že KST na obnovu turistických značiek peniaze v žiadanej miere od ministerstva školstva nedostáva? -
pýtame sa Ivana Kuchárika. A ten si „otvára srdce“ konštatovaním: „Na celý Súľov, na Javorníky a celú Malú Fatru sme namiesto 120 tisíc korún dostali od štátu 10 tisíc! A nemať takého predsedu žilinských značkárov ako je docent Stanislav Kučera, ktorý vždy dokáže zohnať peniaze od sponzorov – nemohli by sme túto prepotrebnú činnosť v záujme turistov Slovenska robiť. Hoci dobrovoľne, zadarmo a na úkor svojich dovoleniek…“ Pri tomto konštatovanní začína autor reportáže banovať, že turisti nie sú plážoví futbalisti.“ Tým ešte aj premiér „dohodil“ korunky zo svojho fondu.
Pomaly prišiel záver túry s nie príliš optimistickým konštatovaním: zo sedla Priehyb do Krasňan k autobusu, musíme dolu do doliny odkráčať 1112 výškových metrov! Zbohom kolená, zbohom stehenné svaly, hovoria si niektorí. Nič sa však nedá robiť, túra sa vždy končí zostupom. A tak sme sa zahryzli do horkého koláča schádzaním rôznorodým, ale najmä strmým lesným terénom a potom do pochodovania dlhočiznou dolinou. Popod Príslopok dolinou Kúr, popri potoku rovnakého mena; v závere nám kroky vracal do kolien asfalt cesty. Až do Krasňan. Ach, akože len chutilo tvrdé sedadlo autobusu SAD do Žiliny a potom ešte viac sedadlo vlaku Žilina – Banská Bystrica. Že neviete, ako? Skúste to aspoň raz…

ĽUBOMÍR HOMOLKA

• < Predch.
• Nasl. >