Keď povieš Vtáčnik…

Vždy som bol toho názoru, že turistické ciele by sa mali spájať s poznaním krajiny, jej dejín, pamätihodností, výnimočných udalostí, či s jej prínosom celku – teda krajine.
Tak sa postupne stane turista nielen kondične „vymakanejším“, ale aj vzdelanejším. Svoje tak dostanú nohy, pľúca či srdce, ale i hlava. A tak, keď sme sa rozhodli pre túru na Vtáčnik, týčiaci sa do výšky 1345,8 metrov nad morom, celkom mimovoľne mi prišli na um názvy dvoch obcí: Kľaka a Ostrý Grúň, a tragédie, ktoré ich postihli počas Slovenského národného povstania…
Kľak. Zo Žarnovice sem prišiel autobus „sadky“ o pol deviatej, vystúpili sme pri rázovitej kaplnke a oproti vynovenej reštaurácii, kde ponúkajú varenú kukuricu ako aj whisky, metaxu či ďalšie „módne“ nápoje. Naprávame si popruhy na plecniakoch; čaká nás asi päťhodinová chôdza najprv širokou dolinou okolo dediny, smerom na veniec hrebeňov, a potom zostup cez Kláštornú skalu, Kamenné vráta, do Ostrého Grúňa…
Teda – sme v Kľaku. Asi 16 km od Žarnovice, v pohorí Vtáčnik, v závere Kľackej (tej širokej) doliny. Žili tu oddávna uhliari a drevorubači a v doline bolo po zatlačení povstania do hôr operačné územie partizánskych brigád kpt. Nálepku a Hornonitrianskej brigády. Dvadsiateho prvého januára 1945 sem prišli robiť jednotky SS, Heimatsutzu, POHG a Edelweissu tzv. „ trestnú výpravu“. Spočívala v tom, že vypálili miestnu časť obce Dolný Kľak a beštiálne zavraždili 84 obyvateľov. Z toho 38 detí a troch ranených partizánov. Najmladšia obeť mala 3 mesiace, najstaršia 89 rokov. Keď si toto človek uvedomí, musí aj počas túry rozmýšľať. O tom, čo sa všade naokolo muselo diať, koľko sĺz bolo treba k tomu, aby tu dnes turista kráčal v tichej a bezpečnej samote…
Pár osamelých domov, trasa vedie zelenou značkou Chránenou krajinnou oblasťou Ponitrie, šípka neomylne ukazuje smer VTÁČNIK, je 9.00 hodín. A nasleduje stúpanie lesným chodníkom. Čistým, upraveným, ale ustavične strmým, z 550 výškových metrov sa musíme dostať takmer na 1350. To je fakt a ten neoklameš. Názvy ako Partizánska dolina, Partizánsky les, informujú, čo sa tu dakedy odohrávalo. Na Ivanovom salaši, chránenom areáli vo výške asi 900 metrov, sa okrem iného na informačnej tabuli dočítame, že „tu hniezdi 21 druhov vtákov pri hustote 66 párov na 10 ha“. Čo nevidieť sa zo smerovníka dozvedáme, že na vrchol Vtáčnik a je to ešte 1,10 hod., do Vrvavy 2, 20 hod., Lehoty pod Vtáčnikom 4, 25 hod. Aj tu sú, ako tohto času už na mnohých miestach v slovenských horách, niwktoré značky poškodené.
Čím sme vyššie, tým pribúda lesných plošín asi 10x10 metrov veľkých, čo sú pozostatky milierov – miest, kde sa pálilo drevené uhlie. Bolo potrebné na tavenie rudy, vozili ju na úzkokoľajke až do Žarnovice. Tu boli povestné hámre, po nich sú teda názvy Horné či Dolné Hámre. A zvršky úzkokoľajky sú ešte viditeľné.
Kráčame lesom s 200-ročnými bukmi a javormi. Šípka ukazuje, že 50 m odtiaľto je studnička, a fakt, že je v nej dobrá voda, potvrdzuje úradný protokol o jej kvalite aj s pečiatkou, zabalený v nepremokavom, priesvitnom obale (!) Pri tzv. Partizánskej chate si trochu vydýchneme; cítiť v nej vôňu guľáša, a o chvíľu snímame čiapky pri kamennej mohylke s menom Jána Talapu, ktorý (tu ???) zomrel 20. 2. 1988. Naokolo je NPR Vtáčnik. Prevažne andezity, zúrili tu dakedy vulkány. Erózie a tektonické posuny rozrušili pôvodné horstvo na Vysoký a Nízky Vtáčnik. Pohorie patrí hydrologicky do povodia Hrona a Nitry. Kdesi na druhej strane je bralo Hrádok s cvičnými skalami pre horolezcov, ktoré je vraj čelom dakedajšej sopečnej lavíny, ktorá tiekla z Vtáčnika. Tak nám to kedysi vysvetlil známy metodik a nestor vysokohorskej turistiky na Slovensku, Gusto Machata.
Sme už len kúsok pod vrcholom Vtáčnika, pri ďalších smerovkách. Ukazujú na Kláštornú skalu, Suchú horu, Veľké Pole, Siahy, Hornú domovinu, Bystričany… tu sa už napájame na „červenú“ Ponitriansku magistrálu. No a modrá značka vedie k známemu Chodníku Petra Školnu.
Vrchol . Impozantný vrcholový kríž v hustnúcej hmle s náznakmi mrholenia. Osamele stojaca planina so znakmi vysokohorskej klímy. Sú tu aj čučoriedky. Široký vrchol, a smerovky: Tri chotáre 0, 55 hod., Dérerov mlyn 3, 25, Kanie studne 0, 45, Prochoť 2, 35, Malá Homôlka 0, 25, Biely Kameň 2, 50, Handlová 5, 35… Na masívnom drevenom kríži, čo má asi 8 metrov čítam nápis: Kristus naveky – včera, dnes. Dolu naokolo, v hĺbke, vidno Prievidzu, Nováky, Bojnický zámok, veľkú časť hornej Nitry, a z neďalekej vyhliadky i Žiar nad Hronom a Hliník nad Hronom…
Schádzame širokými lesnými alejami, pred seba vidím hádam aj 200 metrov, ráz lesa, krajiny, je tu svojrázny, iný ako som zvyknutý. Človek akoby bol nadľahčovaný pohodou krásy a ticha, rozľahlosti lesa, momentálnej absolútnej bezproblémovosti bytia. Možno aj preto sa mi v „prečistenom“ mozgu dobre opakuje naštudované: Vtáčnik, ako krajinný celok Slovenského stredohoria, na severe, severovýchode a západe ohraničuje Hornonitrianska kotlina, na východe Kremnické vrchy a Žiarska kotlina, na juhu Štiavnické vrchy, na juhozápade Pohronský Inovec a na západe Tribeč. A erózia okrem Vysokého a Nízkeho Vtáčnika „urobila“ z pôvodného sopečného horstva ešte i Župkovskú brázdu a Raj.
Pár desiatok metrov širokou alejou lesa a, … je tu Kláštorná skala. Stojíme ohúrení pred skupinou skalných pilierov, balkónov, vežičiek, stĺpov a kvádrov, s hlavou vyvrátenou dozadu; cez všetko sa vinie uzučký chodník červenej turistickej značky. Je to tu ako v rozprávkach o zlých bosorkách a zatúlaných dobrých deťoch, ktoré zachráni víla. Úžasné miesto, fotoaparáty cvakajú… A opäť nasledujú široké aleje, rozpínajúce sa až rozšafne, tentoraz chodník klesá – až po Rúbaný vrch (1996 m) na Ponitrianskej magistrále. Doprava je Tatra – 0,35 hod., Suchá hora – 1,20 hod., Veľké Pole 2,20. Hodinu bez piatich minút sem ideme z Kláštornej skaly; od Vtáčnika sne vzdialení 1,30 hodiny. Obraciame si to po žltej na Klenovú dolinu (0,40 hod.) a Ostrý Grúň (1,55 hod). Cesta „bez konca“ sa v závere mení na „vyštetovanú“ kameňom, po nej furmani vozili drevo na pílu do Žarnovice.
Prvé domy Ostrého Grúňa (škoda, že skládka obrovských, starých pneumatík a duší, špatí vchod do obce), a potom sme už v peknej, upravenej dedine. V Ostrom Grúni. Dvadsiateho prvého januára 1945, v jedno tragické nedeľné ráno, obkľúčili fašisti obec. Koho v obci zastihli, zhromažďovali do jedného domu. Pri vchádzaní dnu, bez ohľadu na vek každého zastrelili. Celkove zavraždili 64 osôb, z hromady mŕtvych sa zachránili 2 osoby. Vyrabované domy a dvory fašisti potom zapálili. Oheň mal zakryť príbeh o krutosti vojny, o ľudskej zlobe a nenávisti. Nezakryl. Pamiatka na obete stále žije, svedčia o tom i viaceré pamätníky. V obci i na jej okolí… Z nej sa opäť „sadkou“ vraciame do Žarnovice.
Treba k opísanej túre ešte niečo dodať? Asi už nič. Vyrozprávané bolo všetko…
Iba toľko, že hneď po opísanej túre sa roztrhla perina so snehom tohtoročnej zimy. Ako teraz vyzerá monumentálny Vtáčnik???

ĽUBOMÍR HOMOLKA

• < Predch.
• Nasl. >