Turisti z Kremničky sa už 30 rokov klaňajú horám

Od deravej vibramy po GPS

Dvadsiateho tretieho februára tohto roka sa členovia KST Banská Bystrica – Kremnička obzrú za seba, aby slávnostne zhodnotili svoje tridsaťročné putovanie horami – dolinami, cestami – vrchmi, riekami - zasneženými pláňami, skalami – ľadovcami… Pritom hádam ľahšie bolo v roku 1978 oddiel založiť, ako teraz opísať jeho históriu.
Apropo, k tomu založeniu: stál za ním a so spontánnym súhlasom všetkých zainteresovaných, ešte stále aj stojí, dakedajší horolezec a po celý život vyznávač prírody a hôr par excellence – Milan Hlavatý. Ktorý, je živým dôkazom faktu, že prirodzenú autoritu si nemožno vynútiť autoritárstvom, ale empatiou. A ktorému pri prvých krokoch založenia oddielu v dedinke (dnes mestskej časti Banskej Bystrice) s 500 obyvateľmi, pomáhal Ondrej Kvasna, tohto času už určite správca niektorého z národných parkov v Nebi; nech mu Pánboh uľahčí jeho večný odpočinok. Už aj preto, lebo úplne prvá túra viedla k Trom krížom v Kremnických vrchoch; zúčastnili sa jej prví „desiati statoční“.
XXX
Na žurnalistike nás učili, že ak chceme, aby si rozprávanie novinára niekto so záujmom prečítal a niečo si z neho nechal aj pre seba, malo by obsahovať určité všeľudské hodnoty, možno i dobre mienené rady, odporúčania či príklady. Činím teda v týchto intenciách aj ja a pripomínam, čo je základom tridsaťročnej atmosféry v spomínanom turistickom oddieli:
V prvom rade zásada obetovať sa pre kamaráta (samozrejme, že i pre kamarátku). Aj keď mu dám ostatný glg vody z termosky, a sám som smädný.V Kremničke hory „nepokorujú“ a „nedobýjajú“. Prosia ich, aby boli k turistom milosrdné. Politika? - Tá do prírody nepatrí! Načo ju znečisťovať. Patrí však do nej úcta – k tej prírode. A ku všetkému, čo s ňou súvisí. Z takzvaného „priateľstva na lane“, zdôrazňovaného klasikmi alpského horolezectva a najmä známym Walterom Bonattim, sa dnes už takmer všade smejú. V Kremničke nie, v tom zostali „zastaraní“. V tomto oddieli nikoho nenahovárajú za člena, ale nikoho, kto si osvojí jeho mentalitu, nepošlú preč. Hoci nie je členom. Sám však, po čase, príde na to, či je „dostatočne slušný“ na členstvo a či sa v spoločnosti podobných ľudí cíti dobre. Pravdou je, že viacerí po čase odišli… V Kremničke – volajme tak opisovaný oddiel, niet generačných problémov, „mladá krv“ ho výdatne oživila, a z prípadných stojatých vôd anachronizmu ho „vykormidlovala“ používaním GPS, vytvorením webovej stránky (hiking.sk/kremnicka) a moderného loga, na ktorom dominujú Tunel v Kremnických vrchoch, Tri kríže tamtiež, a symboly leta a zimy. Pritom nemožno nespomenúť meno tajomníka výboru - vysokoškoláka Tomáša Trstenského; na základe jeho vízií oddiel na širokú komunikáciu používa už iba počítače. Časy sa menia, kdeže dakedy goretex, membrány vo vetrovkách či vibramách – tie boli poväčšine z Botany Skuteč, neraz aj riadne zodrané, ba i deravé… Mladí úspešne nadviazali na skúsenosti starších či starých, ich osvedčené metódy správania sa najmä v exponovaných horských partiach, bez zostatkov dodržiavajú, kým oddiel ako taký oživili sviežim vánkom súčasnosti. No a na koniec tohto „mravoučného“ odstavca: Vždy a všetko si každý člen KST Kremnička – Banská Bystrica, platil sám. Nikdy ho „nekorumpovala“ nejaká telovýchovná jednota systémom „nech nás je čo najviac“ peniazmi na činnosť, tú si v oddieli za svoje peniaze financujú členovia – pre svoje zdravie a potešenie. A preto, kým sa veľa oddielov (dakedy až mamutích) rozpadlo, kým mnohým oddielom členov ubúda v kontexte s ubúdaním dotácií – v Kremničke ich utešene pribúda, v súčasnosti ich je 80, a to nehovoríme o mnohých sympatizantoch, ktorí sa pravidelne zúčastňujú túr.
XXX
Zrátané a podpísané, poďme ďalej. Kde všade sa tento oddiel počas tridsiatich rokov klaňal horám? Hoci pôsobí v malej dedinke? Za uvedené obdobie išlo približne o 800 túr; zúčastnilo sa ich celkom do 7500 ľudí (Počet obyvateľov malého mesta). Na Slovensku to boli takmer všetky známe hory či vrcholy, vrátane najvyšších vo Vysokých a Nízkych Tatrách a vo všetkých národných parkoch a CHKO. Krkonoše, Jeseníky – aj tam boli vibramy turistov z Kremničky. Splavy Hrona či iných riek ( Hrona až do Dunaja), cyklistické túry, každú zimu niekoľko stovák kilometrov na bežkách, návštevy hradov, zámkov, jaskýň, jazier, vodopádov, vysokohorské a ľahšie horolezecké podujatia, ale aj výlety pre celé rodiny s deťmi, pravidelné školenia nových adeptov vysokohorskej turistiky (oddiel má 4 inštruktorov VhT, niekoľkých nositeľov 1. výkonnostnej triedy v turistike a dvoch, ktorí dostali Čestné odznaky KST).
No a ako to už v živote býva, ak je niekto dlhý čas trpezlivý, poctivo na sebe pracuje a pripravuje sa na „niečo onakvejšie“ - dočká sa. Po nežnej revolúcii prišli prajnejšie časy aj pre turistov z Kremničky, v podobe mnohých atraktívnych podujatí v zahraničných horách. Kde okrem iných, doteraz boli? - Na najvyššom vrchole centrálnej Európy Mont Blancu, na Monte Rose – Dufourspitzi, Matterhorne, Breithorne, Signalkupe, Zumsteinspitze, Monte Piane…, alpskom Dome, na rakúskom Hoher Dachsteine, na Pico de Anete či Monte Perdide v španielskych Pyrenejach, na najvyššom vrchole Andorry Pico de Coma Pedrosa, na viacerých vrcholoch talianskych Dolomít vrátane najvyššej Marmolady, na najvyššom vrchole Rakúska Grossglockneri či iných vrcholoch tejto krajiny, na najvyššom vrchole Nemecka Zugspitze, na šiestich najvyšších vrcholoch Álp, na najvyšších miestach Kréty, Chorvátska… Boli v Nórsku, Pobaltí, na Balkáne, v Paríži, Chamonix, Grindelwalde pod Eigrom a na vrcholoch okolo neho, v mnohých iných mestách, a na iných miestach, vystúpili na africké Kilimandžáro či Aconcaguu – najväčšiu americkú horu v argentínskych Andách (6960 m)… Pikantériou bola aj „Minkova“ promenáda v horolezeckých mačkách a s čakanom v ruke, po mramorovej dlážke a perských kobercoch nóbl kaviarne na najvyššie položenej železničnej stanici v Európe – Jungfraujoch. Pred početnými fotoaparátmi nadšených japonských turistiek, ktorým pripomínal Yetiho. Bolo však toho oveľa, oveľa viac. Veľmi si v oddieli cenia dvanásťdňový prechod horami okolo Banskobystrického okresu v roku 1990 – s 288 prejdenými kilometrami, ako aj prechod vysokohorskými sedlami Vysokých Tatier za 5 dní – vrátane Červených vrchov v západných Tatrách, či prechod z najnižšieho bodu republiky od rieky Bodrog na najvyšší – Gerlachovský štít, za 5 dní; pričom na Gerlach vyliezli po 15 hodinách chôdze z Lopušnej doliny cez Lučivnú, Mengusovce, Štôlu, T. Polianku, Sliezsky dom – do Batizovskej doliny. Dodnes tomu neverí ani bývalý náčelník Horskej služby TANAP-u. Členovia turistického oddielu z Kremničky liezli v rakúskych Alpách so svetoznámym himalájskym horolezcom, Rakúšanom Wolfgangom Nairzom, i s Dr. Klausom Lukasom,vtedajším prezidentom prestížnej európskej turistickej organizácie ETAG so sídlom v Londýne, ktorá je poradkyňou Európskeho parlamentu. Pamiatkou sú pre nich aj fotografie a reportáže vo francúzskych a švajčiarskych denníkoch. A na mnohých miestach Európy a sveta prezentovali Slovensko propagačnými materiálmi Slovenskej agentúry pre cestovný ruch.

XXX
Túry, poznanie, hory, príroda, bivaky pod holým nebom, zmeny počasia, chvíle strachu z exponovaných terénov, stretnutia so zaujímavými miestami i ľuďmi… to všetko evokuje rôzne humorné príhody, ktoré by sa dali spomínať aj dva dni a dve noci…
Ako po pilulke na spanie turista v bivaku síce celú noc nespal, cítil sa však, tak mužne silný, ako o svadobnej noci. Ako tomu, čo si na Bumbálke dal lyže do úschovne, ich ukradli, kým, ostatným, čo si ich opreli len tak, o chatu, sa to nestalo. Ako jeden turista nosil na túry kilogram soli a takú konzervu leča, čo by nasýtila celé družstvo vojakov. A keď ho ostatní volali na večeru, chodil po potoku, kde „roztláčal vibramy“. Ako keď turista „Minko – Cinko“, vždy s nespočetnými otlakmi, chodil od bolesti po špičkách, dostalo sa mu titulu „špičkový chodec“. Ako horlivý Ďuri varil polievku a čaj neskoro večer v domienke, že je ráno a odchádza na túru. Ako si všetci, čo dovtedy nemali cigaretu v ústach, hromadne zapálili z nudy, keď neďaleko odtiaľ vedúci túry ubezpečovali riaditeľa senníka na Muránskej planine, od ktorého „mámili“ povolenie prespať v sene, že „z oddielu nikto nikdy nefajčil“. Ako opitý správca kláštora v istej dedinke na Morave, viezol závratnou rýchlosťou turistov z Kremničky dolu dedinou na káre. Ako v moravskom Trutnove „demoralizoval“ na námestí turista z Kremničky veľkolepú svadbu s kočmi „áriou“ - „Prečože ma môj bača kľiau…“

XXX
No a tak sme sa dostali ku koncu rozprávania, hoci… ešte by bolo o čom. Urobíme tak konštatovaním, čo si turisti z Banskej Bystrice – Kremničky, okrem priateľstva turistov z Kremnice, Podbrezovej, Horných Pršian i odinakadiaľ, najviac vážia. A čo nazývajú svojím vkladom pre budúce generácie. Je to zásadný podiel na obnovení historického Tunela v Kremnických vrchoch a znovupostavenie dávneho trojkríža spáleného vandalmi v sedle Tri kríže, v tom istom pohorí.
Veď tieto fakty majú i v logu oddielu.
A nakoniec otázka: Viete, čo znamená byť členom turistického oddielu v Kremničke? - Neviete? Tu je odpoveď: Určitý životný štýl!

ĽUBOMÍR HOMOLKA

• < Predch.
• Nasl. >