Človek a medveď

SENTENCIA AUTORA: LEPŠIE JE VIDIEŤ UTEKAŤ ZAJACA, AKO SÁM UTEKAŤ PRED MEDVEĎOM…
Kratučké curriculum vitae Ing. Blažeja Možuchu, riaditeľa Mestských lesov s. r. o., Banská Bystrica, by bolo asi nasledovné:
Vyrastal pod Veľkým Javorníkom, v Štiavniku, do kolísky dostal hory, polia, práce na gazdovstve, detské pestvá pri pasení dobytka i husí, chytaní rakov a rýb, naháňaní zajacov. Neskôr to nasledovalo v poradí - gymnázium, vysoká škola - lesnícka fakulta, dni (často i noci) strávené v horách pri tvorbe projektov; najmä lesných ciest, odbor technického rozvoja v bývalých Stredoslovenských štátnych lesoch, Lesná správa v Šalkovej, ktorej patrili Poľana, Ponická Bukovina, Kyslinky, Poniky…, potom funkcia podnikového riaditeľa Stredoslovenských lesov v Banskej Bystrici; a po výberovom konaní generálny riaditeľ Lesov SR š. p., s pôsobiskom na celom Slovensku. No a teraz tie Mestské lesy s. r. o., Banská Bystrica, s výmerou 7240 ha porastovej plochy lesa. A akého lesa! Turistovi či poľovníkovi srdce zaplesá pri názvoch Laskomerská, Bystrica či Zalámaná dolina, Japeň, Čabraď, Andrášova dolina, Svrčinník v Kremnických vrchoch, Krásny kopec, alebo tiež Túfna dolina… „Bol som predsedom Lesníckej komory, tri roky poradcom generálneho riaditeľa štátnych lesov v Poľsku, doteraz mám víza a pracovné povolenie na funkciu inšpektora lesov v kanadskej Britskej Kolumbii. Tu som však doma, tu chcem zostať a ešte niečo vybudovať. Aj ďalšie siete turistických chodníkov, i lesné cesty, niekým tak zatracované, bezosporu však zhodnocujúce prírodné prostredie; príkladom môžu byť Alpy…“ - povedal pri našom stretnutí, ktorého jedinou témou bolo: MEDVEĎ V SLOVENSKÝCH HORÁCH.

„Nie je v podstate človeku nebezpečný, len si treba uvedomiť, kto sa nachádza v koho teritóriu. Z toho vyplýva záver – opatrnosti nikdy nie je dosť“ - takto sa začala vzájomná, vonkoncom nie nezaujímavá debata. V nej hral prím Blažej Možucha:
„Chodím do hôr ráno i večer, za bieleho dňa, a s medveďmi sa stretávam často; veď kontrolná činnosť v lesoch mi vyplýva z funkcie. Pritom je pravda, že čoraz viac medvedej populácie schádza z hôr dolu, do teritória ľudí, čo nie je prirodzené…“

…“A tu sme pri koreni problému“ - prerušujeme monológ. “ Ako je to s údajným premnožením medveďov na Slovensku?“
„Podľa mňa je ich približne až 1200, čo je dosť spoľahlivo odpozorované. Na ploche 7240 hektárov, ktoré spravujeme my, by malo byť približne 5 medveďov. Viem však zaručene, že sa nám tu pohybuje 40 – 45 kusov, čo je viac ako veľa. Medvedice i mláďatá majú rôzne farebné odtiene a štyri medvedice majú po tri mladé. Dakedy, ako písal vo svojich knihách známy odborník, riaditeľ Lesného závodu Čierny Balog Ing. Bevillaqua, medvedica mala jedno, maximálne dve medvieďatá, každé 2-3 roky. A dnes? Často tri mladé a každý rok! (Medvedí samci nenosia asi pritesné slipy a rifle… napadla nám úsmevná myšlienka z proveniencie „ľudských“ sexuológov). Napríklad včera – aj som si ich odfotografoval – medvedica si viedla 3 mladé, jedno svetlé, druhé hnedé a tretie úplne čierne, akoby mala každé s iným medveďom (žeby už aj v prírode bujnela zvláštna, medvedia, promiskuita??? - opäť sa v duchu smejeme na bizarnej situácii). Neďaleko rozhlasového vysielača v Banskej Bystrici chodí asi 60 – kilogramová malá medvedička s troma mladými v lokalite Čierne. Koncom augusta mali len 5 – 6 kilogramov, hoci by im patrilo 20. Nemajú biely golierik – a to všetko je akosi nezvyčajné, navyše, často chodia za žrádlom, ktoré do hôr nosíme. Teda, my musíme prikrmovať premnoženú medvediu populáciu, ak chceme, aby ešte častejšie neschádzala k ľudským obydliam. Nedávno napríklad začal asi 5-ročný medvedí samček chodiť do kontajnerov na odpadky pri papierňach v Harmanci.
Medvieďa má po narodení len niekoľko gramov, medvedica ho nosí asi 6 mesiacov. Na prvú vychádzku idú po 2 mesiacoch a malé „pestúny“ by mali s medvedicou chodiť do tretieho roku života. Teraz, ak má ďalšie mláďatá, o „pestúny“ sa nestará a tie potom, približne 60-80 – kilogramové, chodia ako osamelé dvojičky či trojičky. A často dolu ku kontajnerom. V prírode sú však medvedie rodinky rozkošné. Minule som videl, ako medvedica zobrala kukuričný šúľok pod posedom do papule, a o pár krokov ho vypľula pred tri medvieďatá. To ste mali vidieť. Malé sa naň hodili, zápasili o šúľok, mraučali…“
„Všeobecne panuje názor, že zberom lesných plodov oberajú ľudia medvede o potravu…“
„Hm… Dakedy naši predkovia zbierali množstvo lesných plodov, veď boli chudobní, a medvede mali dosť. Dakedy, keď horár či poľovník uvidel medveďa, rok sa o tom rozprávalo pri všetkých príležitostiach. Teraz sa stretávajú skoro každý deň.“
…“ No a väčšina návštevníkov hôr sa prihovára za reguláciu počtu medveďov odstrelom…“
„ To je otázka na dlhú odpoveď. Dakedy bolo veľa jarných odstrelov, keď medveď po takzvanom nepravom zimnom spánku stratil okolo 30 percent hmotnosti. Teraz sa praktizuje najmä jesenný odstrel – a len do 100 kíl „ živej váhy“. Zohnať povolenie je ťažké, podobne ako uhádnuť predpísanú váhu. Sprevádzal som raz fínskeho ministra lesného hospodárstva Kaleri Hämiläema; bol na Troch vodách – v Osrblí. Strelil síce medveďa, avšak bol rozčarovaný, ani trofeje si nevzal. Na Slovensku strieľate medvedie deti, povedal o medvedíkovi, na ktorého smel podľa predpisu zamieriť. A doplnil: Fínsko je niekoľkonásobne väčšie ako Slovensko, ale kmeňové stavy sú tam 500 medveďov. Tieto zvieratá sú normálnou poľovnou zverou, podobne ako je iná, poľovačky bývajú aj spoločné a so psami. Strieľané sú len najväčšie kusy. Pritom medveď nebol vo Fínsku nikdy ohrozený. A to je práve to. Naši dominantní samci vyháňajú mladších, okolo stokilových, zo svojich teritórií, a tie musia hľadať svoj prirodzený región aj tam, kde v histórii nikdy nebol. Okolo Rimavskej Soboty, Veľkého Krtíša, veľmi blízko Banskej Štiavnice… Ak sa toto nebude riešiť, ešte aj medveďom budeme okrem ľudí škodiť. Veď medveď potrebuje žrať každý deň. Je všežravec a okrem lesných plodov nepohŕdne „darmi“ nášho dokŕmenia, napríklad kukuričnými šúľkami či jablkami. Nedávno sme medveďom vyniesli odrezky zo zákuskov v cukrárňach – no a žerie i mäso (len to miesto zákuskov neprezraďte turistom – poradili sme Blažejovi Možuchovi…).V ostatnom čase medvede stŕhajú aj jeleniu zver. V nedeľu dopoludnia strhol medveď pod kameňolomom nad Jakubom v Banskej Bystrici srnčeka tak, že mu jediným ťahom laby zroloval nad rebrami celý bok, ako chirurgickým skalpelom.“
„Vráťme sa však ešte k tým regulačným odstrelom. To ľudí zaujíma.“
„Aj mňa by, ako lesníka – poľovníka, zaujímalo, akým spôsobom odchádzajú zo slovenských revírov staré kapitálne medvede, keď ich už veľa rokov nemožno oficiálne strieľať a dôkazy o tom, že zahynuli na starobu, nikde nevidno… Na rozdiel napríklad od Rumunov, ktorí sa chvália svetovými medvedími trofejami, podobné slovenské nikde na výstavách nenájdete. A pritom kapitálne kusy máme, o tom niet pochýb. Miznú teda z hôr nelegálnym spôsobom???“
„Medvede sú teda u nás premnožené, je to nemenný fakt. Z toho prirodzene vyplýva otázka, ako sa pred nimi, pri stretnutí v lese, brániť?“
„Každá situácia je iná, ale zásadou by malo byť, vždy v lese sledovať, čo sa deje, a v rámci možnosti, ako sa zvykne hovoriť, nepliesť sa medveďovi do cesty. Ide v podstate o plaché zviera, častokrát som ešte i medvedicu s mladými zahnal na útek zakašľaním. Aby to však nebolo také jednoduché, poviem i opak. Raz mi na zvážnici na Čabradi vyšiel pred auto štvrťmetrákový maco a zostal stáť. Trúbil som, blikal, cúval, išiel proti nemu – nič. Len zavše hodil labou proti mne a zamrmlal. Až po dlhšom čase lenivo zišiel dolu svahom. Alebo nad Harmancom kráčala pred mojím autom medvedica s dvoma mláďatami. Pomaly, komótne, asi 600 metrov, a keď som išiel tesne za ňou, capkala mladé po zadkoch, aby trochu pridali do kroku.
Najpravdepodobnejšie stretnutie s medveďom je v podvečer, pred zotmením, avšak, nie je to pravidlo. V lese je dominantný pán a v podstate si robí, čo chce, votrelcami sme my ľudia. Treba zdôrazniť, že medveď je veľmi zvedavý, často ide za zvukom či hlasom, v prípade, ak nedostane do nosa vetrom nesený ľudský pach. Avšak jedno by som chcel, pokiaľ ide o ochranu pred medveďmi, zdôrazniť: Neznášajú zvuky kovu, čo je už dlhodobo známe. Štrnganie zväzkom kľúčov napríklad. Chrastenie kovovými predmetmi. To medveďa odplaší. Sú však situácie, keď medveď neuteká vôbec. Ak sa na lesnom chodníku dostaneme medzi medvieďatá a medvedicu. Ak ho vyrušíme pri koristi či potrave. Pamätám si, raz podvečer, asi desať metrov odo mňa som zbadal v mladinke hlavu medvieďaťa. Vtom sa vynorila už aj medvedica a ja som od strachu zabudol, že mám na pleci flintu. Azda ešte nikdy som tak nebežal k autu - a medvedica za mnou. Keď som nakoniec, kľačiac na kolenách, otočil pušku proti nej, asi v pätnásťmetrovej vzdialenosti sa vztýčila v celej svojej impozantnej výške s labami vo vzduchu, zarevala – a pomaly odišla.“
„A vedeli by ste si predstaviť, že robíte mŕtveho za prítomnosti medveďa?“
„Počul som o takých prípadoch, avšak – nechcel by som sa v žiadnom prípade robiť mŕtvym pod živým medveďom…“
„Viackrát sme podľa čerstvých stôp v snehu zistili, že ani v zime medvede nespia.“
Je to tak, ide o nepravý zimný spánok. Niekedy pri oteplení voda kvapká do brlohu, no a tak sa medveď ide von „vyprášiť“. Neraz som videl, ako medvedica v januári, kedy má klásť mláďatá, objíma ohnutú brezu a zavesená na ňu všetkými labami, šúcha sa chrbtom po snehu a čistí si kožuch. No a na stromoch si veľkí samci robia značky, ohraničujú svoje teritória. Inak sú medvieďatá hravé. Raz na Muráni, pri koníkoch, sme jedno chovali, jazvečík mu pchal hlavu do papule pri vzájomnej hre. Zavolali sme ruského profesora so skúsenosťami, ako domestifikované medvede opäť umiestniť do voľnej prírody. Medvedík ho však predbehol, odišiel popod pletivo na plote sám.“
„Čo pre vás znamená príroda? Hora?“ - pýtame sa na záver Ing. Blažeja Možuchu.
„Zmysel života. Školu života. Pozorovanie jeho zmien porovnávaním s prírodou. Príroda je okrem iného aj tristoročný javor, zvráskavená prastará skala, slnko, dážď, snežná fujavica, kryštáliky kvapiek padajúcich na zem…Chceli by ste k tomu ešte niečo dodať?…“

ĽUBOMÍR HOMOLKA
Foto: autor, FEDOR MIKOVIČ


POSTSKRIPTUM autora rozhovoru-redaktora:
Začiatkom júla tohto roka, v nedeľu o jedenástej dopoludnia, zabočili sme spolu so synom na lesný chodník kúsok nad osadou Rybô patriacou k Starým Horám. Chodník vedie na lúky nazvané Rovne, pod búdu salaša, a prešli sme ho už hádam stokrát. Kráčamea vtom ešte bližšie ako blízko pred nami, na vyvýšeninke so stromami a krovím, spúšťajú sa dolu vetvami javora tri vyrušené medvieďatá. Ako malé psie šteniatka, tak vyzerali. Zdreveneli sme od prekvapenia, ktoré malo byť za okamih ešte väčšie. Vedľa stromu sa vztýčila obrovská postava Jej Eminencie medvedice, krásnej, svetlej, orieškovej farby. Ostala stáť s labami natiahnutými dopredu, pri pohľade na jej drápy nám stislo hrdlá. Stáli sme tak všetci traja ticho a bez pohybu, a pozorovali sme sa. Ten pohľad na vztýčenú medvedicu bol taký fascinujúci, že nám zväzoval nohy – to sme nečakali. Pomaly, cúvaním a najmä ticho, vzďaľovali sme sa od nečakanej návštevy a na povel „utekajme!“ sme sa otočili a bežali, či skôr leteli dolu chodníkom…Keď sme príbeh popísali istému poľovníkovi a odkrokovali sme mu aj vzdialenosť medvedice od nás, povedal: „Za takýchto okolností by len jedna zo sto medvedíc na vás nezaútočila…“
A začiatkom tohtoročného septembra, tiež v osade Rybô, z okien svojho domu a tiež dopoludnia, kochala sa rodina Čunderlíkovcov na dvoch medvieďatách, ako ku kope dreva prišli najprv samy, a za nimi majestátne dokráčala medvedica. Potom si všetci šúchali chrbty o strom, a tak si lebedili v ten slnečný deň neskorého leta – blízko ľudských obydlí.
Ktovie, či naozaj nie je všetko pravda s tým premnožením…

• < Predch.
• Nasl. >