Hrušov sa oplatí navštíviť nielen počas Hontianskej parády

Hrušov, obec v okrese Veľký Krtíš, sa v lete na niekoľko dní stáva miestom, kde sa už pravidelne stretávajú milovníci folklóru z celého Slovenska.
Áno, Hontianska paráda si od svojho prvého ročníka v roku 1996 vybudovala silnú tradíciu a tak je pre obec nielen kultúrnym podujatím, ale aj doslova reklamou. Lenže dedina je zaujímavým miestom na výlety aj inokedy. Dobrý dôvod na to, aby sme sa do Hrušova vybrali s mikrofónom Rádiovíkendu.

Starosta obce uznáva, že Hrušov sa do povedomia verejnosti vryl práve vďaka folklórnemu festivalu. Ale Pavel Bendík dodáva:
„Pre návštevníka môže byť zážitkom aj obyčajný rozhovor s domácimi o ich hodnotách, o svojskej lazníckej filozofii. Turistu zaujíma aj samotné nárečie a to, že tunajší sa ešte obliekajú do kroja. Naozaj sa stretávam s tým, že návštevníci sem chodia preto, aby spoznali miestny život a odpočinuli si v tichu hrušovských lazov. Zďaleka ich nelákajú už len veľké strediská cestovného ruchu.“
Kto nemá čas zájsť na odľahlé usadlosti v okolí Hrušova, nájde veľa zaujímavosti aj priamo v dedine. Stačí sa vybrať po južnom okruhu náučného chodníka. Práve to je trasa, ktorú mi naplánoval domáci sprievodca Ján Brloš.

KDE ZAPIŠTÍ DUŠA MILOVNÍKA TECHNIKY
Vchádzame do prízemnej budovy, za dverami sa ocitáme medzi strojmi. Pravdupovediac, mne, keďže som technický antitalent, pohľad na ne nehovorí nič. Ale vďaka môjmu sprievodcovi chladné mašiny nadobúdajú svojské čaro.
„Sú to staré roľnícke stroje“, ukazuje J. Brloš. „Vidíte tu najmä stabilné motory, ktoré slúžili na poháňanie roľníckych strojov. Vďaka nim pracovali napríklad mláťačky, píly, mlyny. Najstaršie z týchto ´stabilákov´ majú takmer 110 rokov, najmladšie sú takmer zo súčasnosti. Ich majiteľom je Anton Matušov, ktorý sa o ne zaujíma. Práve on stroje zozbieral a našťastie uchoval pre ďalšiu generáciu.“
Pomaly prechádzame okolo asi stovky strojov, ďalšie sa na výstavu nezmestia. Podľa J. Brloša milovník techniky v nich nevidí len hŕbu železa, ale kus majstrovstva. Na každom stroji visí lístok s faktami: rok výroby, výkon motora, druh paliva a meno majiteľa. Celkom vzadu stoja mláťačky. J. Brloš na jednej pokrúti remenicou a vysvetľuje:
„Samozrejme, že je funkčná. Keby sme ju prepojili na jeden zo stabilných motorov, môžeme mlátiť. Počas Hontianskej parády sa bežne na týchto strojoch robia ukážky poľnohospodárskych prác.“
Ján Brloš cestou von ešte dodáva, že ide o historickú zbierku, možno jednu z najväčších svojho druhu v strednej Európe.

V KOVÁČSKEJ VYHNI
Stojíme na zastávke číslo 17 náučného chodníka, sme pri starej vyhni. Na stene je obrázok vnútorného zariadenia, okienkom si to overujem na vlastné oči. Keď sa záujemcovia ohlásia vopred, domáci ich dnu ochotne zavedú. Vyhňa však podľa J. Brloša nie je zatiaľ upravená tak, aby mohla slúžiť ako múzeum:
„Aj keď, vidíte, tie základné nástroje tu sú: mechy, nákovy, kliešte. No samozrejme je nutné všetko dokončiť tak, aby vyhňa aj fungovala. Tak by sme to v budúcnosti chceli. Ľudia totiž aj dnes potrebujú občas niečo ukovať, občas niečo naostriť, vyhňa by nebola len živou expozíciou, ale aj službou občanovi.“
Pozerám sa dovnútra: naozaj to tam vyzerá tak, ako keby kováč len pred chvíľou niekde odskočil. Môj sprievodca dodáva, že pôvodná vyhňa bola kedysi veľmi rušným miestom:
„Denne sa tu stretávali ľudia, bol to aj priestor so spoločenskou funkciou. Kým čakali na poradie u kováča, porozprávali sa, zavše si aj navzájom pomohli.

DNES PLÁVAJÚCA PODLAHA, KEDYSI KRAVSKÉ LAJNO
Aj v izbe ľudového domu to vyzerá tak, ako keby domáci len na chvíľu odišli. Oficiálne stojíme v národopisnej expozícii, ale najradšej by som si dala jabĺčko z košíka a vyskúšala, ako sa leží na vankúši v krásnej obliečke. Zaujíma ma, či táto posteľná bielizeň, hýriaca farbami, bola len na parádu, alebo sa v takej nádhere v Hrušove kedysi naozaj spávalo.
„To sú typické hrušovské obliečky,“ – dotýka sa ich zľahka J. Brloš. „Vidíte, že je to pekne naukladané, aby výšivky bolo dobre vidno. Boli aj ozdobou izby. Nie, ľudia ich vtedy nezakrývali žiadnou plachtou alebo, ako sa to robí dnes, dekou či špeciálnou prikrývkou. Domáci chceli, aby susedia videli, že gazdiná je šikovná, že má peknú výbavu. A hlavničky sa bežne využívali na spanie.“
Oči mi padnú na podlahu. Podupkávam: nie je to žiadne drevo, stojíme na hline. Domáci ju najprv udupali a potom pravidelne zatierali kravským lajnom a posýpali sennou mrvou. J. Brloš sa usmieva:
„ Vidíte, a ľudia tu žili zdraví, bez alergií.“
„Ale to, čo dýchali, asi nevoňalo,“ krčím nosom.
J. Brloš ma však hneď vyvedie z omylu: „Kdeže zápach! Ten sa za chvíľu pominul, pôvodný smrad sa zmiešal s vôňou sennej mrvy a dokonca z toho vznikla vôňa. Kedysi to ľudia mali dobre premyslené.“

PIVNICE V PIESKOVÝCH TUFOCH STÁLE SLÚŽIA
Vychádzame z domu, no hneď za rohom znovu narazíme na dvere. Za nimi prechádzame miestnosťami pivnice, vytesanej do pieskového tufu. Tak ako kedysi, aj dnes v nej domáci skladujú zeleninu, zemiaky a hlavne víno. Neviem si predstaviť, ako dlho mohlo trvať, kým človek takúto „viacizbovú“ pivnicu vykopal.
„Záležalo to aj od materiálu,“ vysvetľuje J. Brloš. „Piesok nie je všade rovnaký. Niekde je tvrdý, inde sa kopalo ľahšie. A zase tvrdý piesok je výhodnejší pre stabilitu – keď je mäkký, tak potom steny padajú.“
Pri posledných slovách sa nervózne obzriem okolo, ale Ján Brloš sa smeje: „Nebojte sa, ešte sa nestalo, že by tu niekoho ´zarútilo´.“
Takýchto typických pivníc je v Hrušove veľa, môj sprievodca sa nedováži odhadnúť ich počet. Ale vraj kedysi ich bolo okolo 300 a kopú ich aj dnes.

Zaujímavé? Určite pre toho, kto rád spoznáva niečo nové, kto rád objavuje svojrázne chute a vône iného kraja. Práve do tejto skupiny turistov už patrí veľa návštevníkov z Českej republiky a pacienti z kúpeľov v neďalekých Dudinciach. Môžete sa k nim pridať aj vy. Domáci v Hrušove vás radi privítajú.

SYLVIA HOFFMANNOVÁ

• < Predch.
• Nasl. >