V tajomnom svete podzemia

Jaskyňa mŕtvych netopierov. Tretia najdlhšia a štvrtá najhlbšia jaskyňa Slovenska. Veď 16 kilometrov a 300 metrov je naozaj dosť. Popredné miesto medzi vyše štyrmi tisíckami našich známych jaskýň.
Nachádza sa v Ďumbierskom krase, ako súčasť krasového masívu Kozích chrbtov.
Keď sme sa k Jaskyni mŕtvych netopierov vybrali, čakala nás ešte stále cesta snehom a firnom, hoci už zima mala byť na „zaslúženom dôchodku“. Z Trangošky sme kráčali hore, smerom do chaty M. R. Štefánika, ale od Halašovej jamy sme potom trasu „skrútili“ doprava, na traverz s drevenou nadstavbou chaty, či akejsi predsiene Jaskyne mŕtvych netopierov. Tam nás už čakal Milan Štéc, šéf tohto čarovného zákutia južnej strany Nízkych Tatier, s ponukou prilieb, oblečenia do podzemnej „nepohody“, a so sprievodným vysvetlením, o čo v jaskyni a jej okolí ide… A aby sme ho správne pomenovali, Milan Štéc mal vizitku označenú ako – správca jaskyne, kým Martin Bílik, jeho kolega, nás sprevádzal pod zem. Chatu s jaskynným systémom pod sebou, sme videli asi po hodinke cesty, turista tu môže dostať kávu, pivo v plechovke, tatranku, pohľadnice, nálepky, odznaky, turistického sprievodcu… a k dispozícii sú i chemické toalety.
TÁÁÁK, A JE TO! Oblečení sme v pláštenkách, na hlave s prilbami a čelovými lampami, úväzok s lankom a karabínou máme tiež, v jaskyni sú miesta, ktorým sa musí prispôsobiť návštevník, nie príroda. Kráčame siedmym poschodím, pod nami je ich asi raz toľko, a pretože sa vonku topí sneh, závoje vody sú hustejšie, i vodopády viacej šumia. Kráčame, a človek nevdojak začína myslieť na život pravekých ľudí. Jaskynných. Sú tu stopy pravekej rieky, a ďalšia pod nami stačí zásobovať pitnou vodou Brezno a okolie, vyúsťuje pod Srdiečkom. Daždivý dóm, Biela chodba so sintrovými jazierkami, Biely dóm – odkiaľ by bolo možné po prekonaní pieskového sifónu pokračovať priamo pod Štefánikovu chatu. A už je tu Biely kaňon, v jaskyni najkrajší, so sintropádmi a baldachýnmi, padajúcimi do hĺbky. A tie farby. Paleta od snehobielej, cez hnedú až po čiernu… Časť lopatky jaskynného medveďa, stará 15 tisíc rokov. A štyri či až šesť tisíc rokov staré kostičky netopierov, na ich “cintoríne“. Vyše 40 km má tento podzemný komplex, od Štefánikovej chaty po vyvieračku na Trangoške. Takzvaná trasa A je, podľa slov našich sprievodcov, najkrajšia, najrozsiahlejšia a osvetlená, priepasti a náročné úseky sú premostené, chránené technickými pomôckami. Človek sa pri jej zdolávaní cíti ako pri výstupe roklinami Slovenského raja. Možno tu však zdolávať i ťažšie trasy, s lezením, plazením sa, s výstupmi po lanových rebríkoch… po niekoľkých hodinách možno vidieť nedotknuté časti jaskyne – za čo si treba nejakú tú korunku priplatiť. Inak, klobúk dolu pred členmi Speleo Klubu Slovakia, ktorí tu urobili grandiózny kus práce – pre obdivovateľov prírody, milovníkov najmä nízkotatranskej oblasti. Dlhoroční jaskyniari veľmi úzkostlivo dbali na zachovanie pôvodného stavu tohto fascinujúceho podzemného sveta.
BARAN, KUPEC, Ďurana, Hirner, Hipman… – čítame pri vychádzaní z jaskyne mená jej objaviteľov a sprístupňovateľov. Od Martina Bílika sa dozvedáme „pikošku“: priamo pod chatou M. R. Štefánika sa nachádza obrovský Bystrický dóm, s objemom desaťposchodového činžiaka. A od Milana Štéca to, že o Jaskyňu mŕtvych netopierov sa aktívne zaujímajú aj českí speleológovia, chodia tam robiť výskumné pozorovania. Medzi jedinečné zaujímavosti jaskyne patrí výskyt vulkanických hornín kriedového veku, vovrásnených do vápencového súvrstvia. Aj preto je tu vo viacerých chodbách červenohnedá či zelená farba. Vulkanická hornina má zasa bieloružový odtieň. Priemerná teplota v jaskyni je plus 3,5 °C, a kto sa do nej vypraví, mal by byť dobre obutý a oblečený, rukavice, najme pri držaní zabezpečovacích pomôcok, sú tiež potrebné či výhodné.
Kráčame jaskyňou v speleologickom odeve a s baníckou prilbou, to je kus neopakovateľnej romantiky. Trasu A môžu absolvovať aj deti do 6 rokov, kým trasa B, asi trojkilometrová, nie je osvetlená a predstavuje už náročný speleologický treking – čo tiež môže mnohým návštevníkom vyhovovať. K jaskyni sa možno dostať z južnej strany od obce Bystrá autom, alebo linkovým autobusom z Brezna či Podbrezovej – na Trangošku resp. Srdiečko. Z Liptova – Liptovského Jána, možno kráčať na Chopok (2024 m), odtiaľ turistickým chodníkom k chate M. R. Štefánika a potom dolu, k jaskyni smerom na Trangošku. Samozrejme, možno využiť lanovku z Jasnej na Chopok. Tieto trasy sú však vhodné až po roztopení snehu.
KEĎ PRÍDEME DO opísaných miest, prenesme sa v duchu o dvadsať miliónov rokov späť. Do obdobia, kedy na území Slovenska doznievala epocha alpínskeho vrásnenia. Keď sa vápencová kryha trangošskej synklinály zastavila v dnešnej pozícii. Zavrásnená v hlbokom tektonickom zlome, rozdeľujúcom hlavný hrebeň dnešných Nízkych Tatier na ďumbiersku a kráľovohoľskú časť. Prenesme sa v duchu do nepokojného obdobia, keď obidve depresie dnešných údolí Váhu a Hrona zapĺňalo ustupujúce plytké more. A keď sa mohutné sopečné erupcie ozývali z Kremnických a Štiavnických vrchov, ale i z Poľany. Vtedy sa lámala už krehká vápencová hornina v zlomoch a puklinách, aby dala základ vzniku mohutnej jaskyne v Kozích chrbtoch.
Stredovek. Istý pastier vraj oznámil na breznianskom magistráte nález priepasti pod Ďumbierom. Do jaskynných priestorov spadla koza, ktorej pád je považovaný za prvotný prieskum jaskyne človekom. Koza sa po krkolomnom páde skotúľala po strmom kamenistom dne Kozieho dómu, kde uhynula. Jej kostrové zvyšky dokazujú, že sa kozička nezabila pri páde, ani neutrpela zlomeniny. Možno schúlená v tme bľačala niekoľko dní… Vízia??? Asi áno. Ale kostrové zvyšky kozy v jaskyni skutočne sú…

Ľubomír Homolka

• < Predch.
• Nasl. >