Mala svišťovka svište neláka …ale turistov áno

Nájsť vo Vysokých Tatrách „tisícku“ nie je ľahké. V tejto nadmorskej výške leží síce viacero sediel a chát, ale tisícmetrový kopec treba na mape hľadať s lupou.
Lenže domáci si poradia aj s takouto novinárskou otázkou. Malá Svišťovka má síce o 500 metrov viac, ale keďže na začiatku je tisícka, hádam ju medzi „tisícky“ môžeme zaradiť. Preto sme ju zaradili aj do Rádiovíkendového cyklu s názvom „Slovenské tisícky“.

So strážcom Správy Tatranského národného parku Jurajom Ksiažekom stojíme pri mape neďaleko Šalviového prameňa. V no-hách už máme tri kilometre po lesnej ceste od autobusovej zastávky Biela voda. Na mape ich vyznačuje žltá čiara. Ešte chvíľu kráčame po nej, potom odbočujeme na zelenú. Vyzerá to, ako keby sme opustili autostrádu:
„Väčšina turistov ide do chaty pri Zelenom plese, náš chodník je tichý,“ hovorí J. Ksiažek. „Odporúčam ho turistom, ktorí sa chcú príjemne prejsť a majú radi pokoj.“

ZASTAVENIE PRVÉ: LÚKA
Farby značiek sa menia – prešli sme cez ďalšiu križovatku chodníkov a už sme na modrej, ktorá nás dovedie až na Malú Svišťovku. Práve prechádzame cez lúčku s niekoľkými stromami, keď ma Juraj Ksiažek zastaví:

„Toto je jedna zo zarastajúcich poľán, ktoré boli v minulosti oveľa väčšie a intenzívne sa tu pásli ovce a dobytok. Tu vidíme takzvanú sukcesiu, teda to, ako pomaly poľana zarastá lesom. Sám si pamätám, že pred 20 rokmi tieto stromy, ktoré majú teraz už 10 metrov, boli celkom maličké. Keď sa tu nebude nijako zasahovať, tak poľana raz celkom zarastie lesom.“
Obyčajný turista by cez lúku prešiel bez pov-šimnutia, oči odborníka vedia však čítať z každej trávičky, z každého stromu.

ZASTAVENIE DRUHÉ: HORNÁ HRANICA LESA
Stúpame do svahu Malej Svišťovky, fučím ako parná lokomotíva. Zastavujeme sa, nie však preto, aby som si oddýchla. Juraj Ksiažek ukazuje vedľa chodníka a vysvetľuje:
„Teraz sme vo výške asi 1500 metrov a práve v tomto pásme môžeme vidieť, že smreky nadobúdajú netypický vzhľad. Tu už žijú v extrémnych podmienkach a podľa toho aj rastú. Ich kmene sú rozkonárené, pokrútené, je ich niekoľko, stromy sú nižšie. To všetko nám naznačuje, že sme na hornej hranici lesa.“

Keď sa J. Ksiažek odmlčí, zostane ticho, nepočuť ani vtáčie zapípnutie. Ale sotva sa znovu pustíme hore chodníkom, začujeme ľudskú vravu
a oproti nám sa objavia turisti. Prví, ktorých na chodníku stretávame. Je to manželský pár, ktorý schádza zo Skalnatého Plesa. Tam sa vyviezli lanovkou, dole idú pešo. Trochu im závidím, ale hlava rodiny sa usmieva:
„Aj my by sme radšej mali kráčať do kopca, pretože teraz trpia naše kĺby.“
ZASTAVENIE TRETIE: MALÁ SVIŠŤOVKA
Presnejšie povedané – sedlo pod Malou Sviš-ťovkou, pretože vrchol kopca je zarastený kosodrevinou. Ale výhľad je krásny aj zo sedla (1522 m n. m.): na severe vidíme časť Tatier, na druhej strane je masív Kežmarského štítu, nad nami pokračuje hrebeň na Veľkú Svišťovku (2037 m n. m.). Prechádza tadiaľ tatranská magistrála, voľným okom zbadáme, že na Veľkej Svišťovke je poriadna ľudská tlačenica. Keď sa v sedle otočíme na druhú stranu, vidíme do Podtatranskej kotliny.
„Z chodníka, ktorým pôjdeme ďalej, budeme mať na kotlinu ešte lepší výhľad“, sľubuje J. Ksiažek. To je dobrá správa. Tá ďalšia znie: „Ešte stále budeme stúpať, pretože sa musíme dostať do výšky 1751 metrov.“ Áno, mohli by sme sa z cieľa našej cesty vrátiť dolu rovnakým chodníkom, ale vybrali sme si druhú možnosť: prechádzku skončíme na Skalnatom Plese.

ZASTAVENIE ŠTVRTÉ: SKALNATÉ PLESO
Z Malej Svišťovky do Skalnatého Plesa to trvá pol hodiny. Mierne stúpanie spríjemňujú výhľady na Nízke Tatry i Čergov, a ďalšie pohoria. Až zrazu prejdeme poslednou zákrutou a znenazdajky sa ocitneme v ľudskom mravenisku. Juraj Ksiažek kýva hlavou:
„Skalnaté Pleso patrí asi k najviac navštevovaným miestam Vysokých Tatier. Turisti sa sem môžu vyviezť lanovkou a tak je prístup veľmi jednoduchý.“
My sme si zvolili ťažšiu možnosť: hore sme šliapali, dolu sa vezieme. Sediac v kabínke si uvedomujem, že na prechádzke mi niečo chýbalo. Prečo sme na Malej Svišťovke nevideli svište? Môj sprievodca vysvetľuje:
„Pravdepodobne tam svište nikdy neboli, pre-tože je to pásmo kosodreviny a tieto horské hlodavce potrebujú na život alpínske pásmo, lúky nad kosodrevinou. Tam si môžu vyhrabávať nory. Malá Svišťovka zrejme dostala názov od Veľkej Svišťovky, v okolí ktorej doteraz žije niekoľko rodín.“

• < Predch.
• Nasl. >