Potulky pod Karancsom

Ráno, krátko po desiatej hodine, vystupujeme z motoráčika na železničnej zastávke Šiatorská Bukovinka, ktorá je poslednou na našom území.
Hneď pri nej stojí turistický smerovník – podľa neho je to na hrad Šomoška, cieľ nášho dnešného výletu, hodinka a pol pešej chôdze. Prejdeme popri neveľkom jazierku a pár metrov za ním už vchádzame do dediny. Cez ňu vedie obnovená cesta údolím Bukovinského potoka až
k parkovisku pod hradom. Po pravej strane vozovky míňame rozložitý, zalesnený vrchol 650 metrov vysokého Šiatra, po ľavej strane, ponad údolie potoka sa tiahne masív Mačacej. Tu sa kedysi na začiatku dvadsiateho storočia nachádzali najväčšie kameňolomy v niekdajšom Československu a tunajší kameň, hlavne čadičové dlažobné kocky, sa vyvážali do celej Európy. Dnes je kameňolom opustený, čiastočne zarastený vegetáciou, avšak stále pôsobí zaujímavým dojmom, sčasti pripomínajúcim akúsi neskutočnú mesačnú krajinu. To už však pomaly prichádzame k parkovisku, nad ktorým sa týčia zrekonštruované zvyšky hradu Šomoška, ktorý v mi-nulosti spolu so susedným hradom Salgó v Maďarsku a hradmi Fiľakovo a Hajnáčka tvoril súčasť protitureckého obranného systému, brániaceho územie horného Novohradu.
Hrad Šomoška bol postavený koncom trinásteho storočia s využitím miestneho stavebného materiálu, ktorým boli dobre sa štiepajúce čadičové bloky. Ako pravdepodobný dátum jeho vzniku sa uvádza rok 1291. Pôvodne neveľký hrad s jedným palácom a nádvorím stál na vulkanickom návrší.
V nasledujúcich niekoľkých storočiach bol hrad postupne prestavovaný novým, modernejším systémom opevnenia. Tak na hrade časom pribudli dve mohutné kruhové veže a ďalšia, strážna veža, bola postavená pri vstupe do hradného areálu. Hrad zohral významnú úlohu počas tureckých nájazdov, jeho slabinou však bol nedostatok pitnej vody. Nakoniec predsa len neodolal tureckým útokom a v roku 1573 sa ocitol v ich rukách. O niečo neskôr, po skončení protitureckých vojen, bol hrad v rokoch 1647 – 1655 ďalej rekonštruovaný a opevňovaný. V roku 1709 ho obsadili protihabsburgovskí povstalci, neskôr ho pre zmenu dobyli cisárske vojská. Počas týchto nekonečných bojov bol hrad značne poškodený a postupne začal chátrať, pričom jeho obranná úloha strácala na význame. V roku 1826 ho postihol ničivý požiar a odvtedy bol hrad
v ruinách. V posledných rokoch prebehli na hrade rekonštrukčné a konzervačné práce a na ich základe bol sprístupnený návštevníkom.
Na parkovisku pod hradom sa nachádza novovybudovaný vstupný areál s od-počinkovmi priestormi a tak-zvanou Šimonovou vežou. Od parkoviska sa začína 1,6 km dlhý náučný chodník, ktorý na ôsmich zastávkach približuje návštevníkom hradu flóru a faunu Národnej prírodnej rezervácie Šomoška, ako aj geologické a historické zaujímavosti hradu a vulkanického hradného vrchu. Náučný chodník bol zrekonštruovaný v rámci programu PHARE a zároveň boli na ňom osadené nové informačné tabule. Prejdeme cez Bukovinský potok, pritekajúci z maďarskej strany
a na jeho druhom brehu prídeme k malebným jazierkam. Tie boli vybudované začiatkom minulého storočia v čase rozmachu tunajších kameňolomov, na chov rýb; dnes sú tiež zrekonštruované a upravené. Pri nich sa nachádza odpočinkové miesto s lavičkami a prameňom chutnej pitnej vody. Od jazierok náučný chodník stúpa úbočím hradného vrchu, až nás dovedie k zaujímavému prírodnému výtvoru, sutinovému „kamennému moru“. To vzniklo čiastočne prirodzenou cestou, čiastočne z kamenného odpadu pri stavbe hradu. O niečo vyššie sa nachádza najatraktívnejší prírodný výtvor rezervácie Šomoška – impozantný „kamenný vodopád“, ktorý bol odkrytý pri ťažbe kameňa potrebného na výstavbu hradu. Takmer desať metrov vysoký skalný útvar je pozoruhodný pravidelnou šesťbokou odlučnosťou ohnutých čadičových stĺpov, ktoré tvarom naozaj pripomínajú prúd tečúcej vody. Z hradu sa ponúkajú pekné výhľady na dedinu Somoskó, ktorá leží tesne pod hradom už na maďarskom území, za ňou na horizonte vidieť „dvojča“ Šomošky, hrad Salgó. Juhovýchodným smerom sa vypína Karancs s vyhliadkovou vežou a o niečo bližšie k nám aj už skôr spomínaný Šiator. Pekný pohľad je aj na tiahly masív Mačacej a za ním v diaľke za pekného počasia môžeme vidieť až hrebene Nízkych a Vysokých Tatier. Pokiaľ máme ešte k dispozícii nasledujúci deň, môžeme si urobiť výlet na vrch Karancs a hrad Salgó. Keďže prechod cez hrad Šomoška na územie Maďarska nie je zatiaľ možný, musíme ako východisko použiť maďarskú po-
hraničnú železničnú stanicu Somoskoújfalú,
kam sa dostaneme vlakom z územia Slovenska, prípadne pešo zo Šiatorskej Bukovinky. Hneď od stanice vychádza žltoznačený turistický chodník, ktorý nás dovedie až na koniec obce, za ktorou vchádzame do riedkeho borovicového lesíka. Lesná cesta vedie sčasti niekdajším zemným telesom zrušenej úzkorozchodnej banskej železnice, ktorá spájala tunajšie uhoľné bane s mestom Salgótarján a obcou Somoskoújfalú. Po lesnej ceste dôjdeme až k zachovanému niekdajšiemu tunelu na tejto trati, vysekanému v pieskovcovom svahu. Tu z cesty odbočíme a pokračujeme ďalej chodníkom, ktorý nás vedie ponad tunel príjemným dubovým lesíkom až tesne pod hradný vrch. Nasleduje krátky, strmý výstup a o chvíľku už stojíme pod zreštaurovanými ruinami hradu Salgó. Ten, podobne ako susedná Šomoška, stojí na vulkanickom čadičovom vrchu, s podobnou, aj keď menej výraznou odlučnosťou čadičových blokov. Pamätná tabuľa na hradnom brale pripomína tunajší pobyt známeho maďarského básnika Sándora Petöfiho, ktorý počas pobytu v obci Somosko navštívil aj blízky hrad Salgó.
Samotný hrad Salgó, podobne ako Šomoška, pochádza z 13. storočia. V polovici 15. storočia patril Jánovi Jiskrovi z Brandýsa, neskôr v rokoch 1554 – 1593 bol v rukách Turkov. Pod hradom sa nachádza obec Salgóbánya, za ňou vidíme dediny Ereszytvényi a Somosko, južným smerom sa rozprestiera centrum Nógrádskej župy Salgótarján. Na druhej strane údolia, ktorým vedie železničná trať, vidieť už spomínaný Karancs, ktorým prechádza maďarsko-slovenská hranica. Výstup na jeho vrchol bude ďalším cieľom nášho putovania pohoriami Cserhát a Cerová vrchovina. Po prehliadke hradu vybehneme zo sedielka pod ním na susedný vrcholček Kis salgó nazývaný tiež Boszorkányi ko, okolo ktorého vedie krátky no zaujímavý náučný chodník, približujúci návštevníkom na niekoľkých paneloch geologické a prírodné zaujímavosti tejto lokality. Potom nám už nezostáva nič iné, len zbehnúť značkovaným lesným chodníkom až k rekreačnej oblasti na predmestí Salgótarjánu, kde sa každú nedeľu konajú známe trhy. Po krátkej zastávke spojenej s míňaním forintov na trhovisku pokračujeme ďalej v našej „miniexpedícii Karancs“. Prejdeme cez vozovku a po červenej značke kráčame prašnou poľnou cestou až k opustenému kameňolomu na úpätí Karancsu. Tu sa cesta končí a ďalej nás lesom vedie už len blatistý chodník až do nevýrazného sedielka, nad ktorým sa vypína nevysoký vŕšok Kápolna hegy. Ako už jeho názov napovedá, s kaplnkou, ktorá stojí na mieste pôvodnej sakrálnej pamiatky zo 14. storočia. Oproti „kaplnkovému“ vrchu sa vypína zalesnený vrchol Karancsu, ktorý je najvyšším bodom pohoria Cserhát. Na jeho vrchole, hneď pri hraničnom kameni, stojí rozhľadňa, z ktorej sa ponúkajú pekné výhľady na okolitú krajinu Cserhátu
a Cerovej vrchoviny. V diaľke vidíme siluetu pohoria Mátra s televíznym vysielačom na najvyššom maďarskom vrchu Kékes, ďalej smerom na východ vidieť zaoblačené kontúry ďalšieho známeho maďarského pohoria Bukové hory (Bukk). Keď sa nasýtime pekných výhľadov na okolitú krajinu, zbehneme strmým svahom po žltej značke na železničnú stanicu v Somoskoújfalú, kde je koniec našej túry.
Popisovaná oblasť je dostupná vlakovým spojením z Lučenca, prípadne až Zvolena. Nájdeme ju na (aj s popisovaným maďarským úsekom) na turistickej mape Cerová vrchovina.

• < Predch.
• Nasl. >