Navštívme dve rarity

V jeseni keď, už aj počasie „strečkuje“, dobre padne počas výletu navštíviť aj nejakú historickú či kultúrnu pamiatku. Dnes prinášame tip na takúto aktivitu.
Očkov, malá obec v okrese Nové Mesto nad Váhom, má dve rarity. Historicky unikátnu mohylu a historicky hororovú krčmu. Obidve v jednom areáli, obidve v tesnom susedstve.

Málo vecí z dejín našich predkov rozpráva o ich živote tak ako smrť. Paradox! Ale ako hovorieval jeden z našich prezidentov: Jsme země plná paradoxů. A zdá sa, že jeho slová platia dodnes. Preto hádam neuškodí pozrieť sa k hrobu, ktorý rozpráva o dobe kul-túry s prívlastkom velatická (13.-10. stor. p.n.l.)
Stála expozícia Trenčianskeho múzea ukrytá pod názvom Mohyla náčelníka velatickej kultúry sa nachádza asi 1 kilometer od dedinky oproti cintorínu. Symbolické umiestnenie. Najdôležitejší z hrobov samostatne, na druhej strane cesty oproti hrobom jeho potomkov. Pôvodne vysoký viac ako 10 metrov, s priemerom asi 25 metrov. Vlastná hrobová komora a hrob sa nachádzajú ešte o 8 metrov nižšie pod úrovňou okolitého terénu. Výstup po betónových schodíkoch k plexisklovému prístrešku, cez ktorý sa dá nahliadnuť do zrekonštruovaného hrobu, len veľmi málo pripomína pôvodnú monumentálnosť mohyly. Kombinácia vlnitého plechu a poveternostnými vplyvmi zmatneného organického skla asi nie je to „pravé makové“, čo by sme si predstavovali ako prezentáciu tak významného náleziska. Pri našej slovenskej príslovečnej skromnosti, buďme vďační za to, že je prezentácia aspoň v tejto podobe.
Očkovská mohyla bola postavená bojovníkovi – veľmožovi, ktorý mal pohreb ako kráľ. Desiatky kubíkov tvrdého dreva boli navŕšené na pohrebnú hranicu. Po kremácii ostala prepálená pôda v okruhu desiatich metrov. Pohrebný rituál sa začínal nadránom, ešte za tmy. Keď sa rozhorel oheň, bol to veľkolepý, až hrozivý pohľad. Nebohého na hranicu posadili alebo uložili poležiačky v šatách z látky, ktorá údajne pripomínala brokát. Oblečenie bolo popretkávané zlatými nitkami, ktoré sa roztavili na malé kvapky. Mŕtveho zdobili zlaté
a bronzové šperky.
Hoci mohylu vykradli už pred tisíckami rokov, pravdepodobne pár rokov po pohrebe, aj to, čo ostalo, je dôkazom významu a majetnosti pochovaného: bronzová hadovitá ihlica, trosky panciera, prilby, náholeníc, štítu, meča kopije, konského postroja. Nápadné sú zvyšky misky pokytej rýdzim zlatom. Pálenie bola úvodná etapa pohrebného procesu. Po nej nasledovalo vyhĺbenie hrobovej komory a pod ňou hrobovej jamy. To všetko do hĺbky 8 metrov. Prekrytie hrobu dnes pripomína nízky kopec. Zem sa nad pohrebnou komorou vŕšila v troch vrstvách a každá vrstva sa spevňovala kamenným vencom. Samotnú stavbu sprevádzali rituálne obrady, ktorých súčasťou bývali ľudské obete. V prípade Očkovskej mohyly sa po nich nenašli stopy, analógie zo zahraničia však naznačujú, že nenájsť stopu neznamená, že rituálne vraždy neboli vykonané.
Priestor Očkovskej mohyly svoju čiernu povesť potvrdil aj o niekoľko storočí neskôr. Expozícia archeologických nálezov je inštalovaná v zachovaných priestoroch tzv. Krvavej krčmy. Rozprávanie o Krvavej krčme je druhá časť temnej histórie tohto miesta. Príbeh sa začal v druhej polovici 17. storočia. V roku 1665 sa narodil Ladislav Ocskay, neskôr majiteľ dnešnej obce Očko aj s jej okolím. Na svojich majetkoch sa zdržiaval veľmi málo. Jeho dobrodružná povaha ho doviedla do radov povstaleckých vojsk Františka Rákócziho II., u ktorého si ako generál jazdeckej brigády vyslúžil najskôr prezývku „Rákócziho blesk“ a neskôr aj odmenu v podobe majetku v Stropkove. Niekedy
v týchto časoch nechal priamo v zemianskej kúrii svojho rodu vybudovať prícestnú krčmu. Nakoľko sa doma nezdržiaval, vedenie krčmy vzal do svojich rúk slúžiaci personál a začalo sa s vyberaním tržby, na konci ktorého bolo viac mŕtvych ako pocestných, ktorí krčmu opustili. Osemdesiatsedemročný pán Jozef Nižňanský, ktorý dnes robí sprievodcu v priestoroch mohyly, návštevníkom poukazuje, kde boli priestory krčmy a kde pokladňa, ktorú málokto živý opustil. Jedáleň krčmy je výstavná sieň, ostatné priestory zanikli pri ťažbe hliny pre tunajšiu teheľňu. Ladislav Ocskay, hoci za hriechy svojich služobníkov nemohol, opustil tento svet rukou kata. 1. januára 1710 ho popravili
v Nových Zámkoch. Potrestali ho za nevernú službu Františkovi Rákóczimu. Príbeh našiel literárnu podobu v knihe Móra Jókaiho „Milovaný až po popravisko“.
Areál expozície je otvorený denne od 9. do 16. a vstupné v roku 2003 bolo viac ako symbolické: dospelí 5 Sk, deti 2 Sk.

• < Predch.
• Nasl. >