O účasti na Chevrolet Roadshow po pobaltských krajinách, na ktorú som bol pozvaný, som ani neuvažoval. Veď ako často dostanete možnosť vidieť za päť dní päť krajín a ešte k tomu takých, ktoré som nikdy nenavštívil. Litva, Lotyšsko, Estónsko, Fínsko a Rusko.
Tak tieto krajiny som sa chystal „zdolať“. Netušil som čo si zbaliť. Manželka ma nahovorila na zimnú bundu, však idem na sever a do kufra prihodila plavky, ak by sme mali možnosť sa okúpať, inak by malo stačiť oblečenie ako na Slovensku. Fotoaparát, pas, víza do Ruska, nejaká tá hotovosť a môžem vyraziť.
1. deň: Litva – Vilnius
Dorazil som do Bratislavy na centrálu Chevroletu, kde som sa pridal k skupine novinárov a pod vedením PR manažéra sme pokračovali v ceste na letisko do Viedne. Let do mesta Vilnius trval približne dve hodiny. Keďže tu bolo slnečno a 24 stupňov, zimnú bundu som zbalil do kufra a musím povedať, že za celých 5 dní som ju ani nevytiahol. Nasadli sme do pristavených Chevroletov a vyrazili spoznávať Litvu.
Program sme mali nabitý, ale to dodávalo našej ceste ten správny adrenalín. Litva je najjužnejšie položeným, najväčším a najľudnatejším z troch pobaltských štátov. Má približne 3,3 milióna obyvateľov. Hraničí s Lotyšskom, Bieloruskom, Poľskom a ruským Kalingradom. Na druhej strane Baltického mora leží Švédsko a Dánsko. V 14. storočí bola Litva najväčšou krajinou v Európe. Súčasné Bielorusko, Ukrajina a časť Poľska a Ruska boli teritóriami Veľkého titovského vojvodstva.
Litva je prevažne rovinatá krajina s niekoľkými malými kopcami na západných náhorných plošinách a východnej vrchovine. Najvyšší je vrch Aukštasis s výškou 294 metrov. Na území republiky je 758 riek, vyše 2 800 jazier. 99-kilometrové pobrežie baltského mora sa využíva najmä na rekreáciu a je predmetom ochrany prírody. Oblasť lesa pokrýva niečo vyše 30 % územia krajiny. Väčšinu obyvateľstva tvoria etnickí Litovci. Silnými menšinami sú Poliaci a Rusi. Litovský jazyk patrí do skupiny indoeurópskych jazykov. Tunajšia kuchyňa je známa studenou repnou polievkou, zemiakmi, zemiakovými plackami. Tradičným jedlom je Cepelinai – zemiakové guľky plnené mäsom, tvarohom a hríbmi.
Hlavným a najväčším mestom republiky je Vilnius. Je to prístav na brehoch riek Neris a Vilnia a architektonicky veľmi zaujímavé mesto. V historickej časti je množstvo pamiatok a romantických uličiek so štýlovými reštauráciami a, mimochodom, všade je veľmi čisto, čo ma príjemne prekvapilo.
Prvý deň bol z dôvodu viacerých presunov najnáročnejší. Transport na letisko, let s viacerými čakaniami, ale to je údel cestovania a mne osobne to neprekáža. Skôr sa snažím vnímať atmosféru a prostredie a na to bol prvý deň bohatý, skončil vynikajúcou večerou v čarovnej, kultovej reštaurácii v historickom centre Vilniusu. Unavený, plný dojmov som v hotelovej izbe „odpadol“ do postele a tešil sa na niekoľko hodín spánku. Nečakal som však, že ma slnko zobudí už o štvrtej ráno…
2. deň: Litva – Trakai – Kernave, Lotyšsko – Riga
Nie celkom vyspatý som sa najedol a tešil som sa na ďalšiu krajinu. Sadol som za volant Chevroletu CAPTIVA a vydali sme sa na cestu. Prvé miesto, kam nás Chevrolety bezpečne doviezli, bolo malebné mesto Trakai uprostred jazernej krajiny. Hlavnou atrakciou tohto starobylého mesta a jednou z najnavštevovanejších litovských pamiatok je ostrovný hrad zo 14. storočia s historickým múzeom. Konajú sa tu koncerty aj národné podujatia. V meste Trakai a jeho okolí je možné vidieť viacero skvostov: Dominikánsky kláštor, kostol Zjavenia svätej Panny Márie a chrám narodenia svätej Matky Božej. Tiež obytné domy Karaimov – predstaviteľov nábožensko-etnickej skupiny, ktorí uznávajú len starý zákon a zachovali si svoj jazyk a písmo. Vidieť tu tiež stĺp svätého ochrancu tunajších jazier. Veľmi populárny je v tejto oblasti jachting a ostatné vodné športy.
Na Captivách sme prekľučkovali pomedzi jazerá až do Tróje… ale litovskej. Tak nazývajú starú litovskú metropolu Kernave na brehu rieky Neris. Je významným archeologickým náleziskom, zapísaným v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Prví obyvatelia tu žili medzi 8. a 9. storočím p. n. l. Sú tu pevnosti, pohrebisko a ďalšie kultúrne pozostatky od paleolitu po stredovek.
Spoľahlivé Chevrolety sme po vynikajúcom obede opäť osedlali a smerovali sme na sever po rovných cestách, takmer bez zákrut a so slabou premávkou. Čakalo nás Lotyšsko. Osamostatnilo od Sovietskeho zväzu v roku 1991. Hraničí s Litvou, Estónskom, Ruskou federáciou a keby ste plávali z Lotyšska naprieč Baltickým morom na západ, dostali by ste sa do Švédska. Je to rovinatá krajina s rozsiahlymi lesmi, ktoré sú známe mnohými voľne žijúcimi druhmi zvere. Obyvateľov má približne 2,3 milióna a sú kultúrne veľmi prepojení s obyvateľmi Litvy a Estónska. Jazyky Lotyšov a Litovčanov sú v mnohom podobné. Sú to jediné jazyky, ktoré prežili zo skupiny baltských jazykov indoeurópskej rodiny. Väčšina obyvateľov žije v hlavnom meste Riga. Bola založená v roku 1201 a so 709 000 obyvateľmi je najväčším mestom všetkých troch baltských štátov. V blízkom okolí mesta žije ďalších 500 000 ľudí. Riga sa môže pýšiť unikátnou architektúrou. V jednej z mnohých reštaurácií môžete ochutnať typické lotyšské špeciality, ku ktorým patria aj spe?a p?r?dzi?i (slaninové koláče) a osviežujúca studená smotanová polievka.
Ako sme sa blížili k najväčšiemu mestu Pobaltia, tak aj dopravná premávka hustla, bolo cítiť atmosféru veľkomesta. Navigácia v Chevrolete ma doviedla rovno pred hotel, no do izby s kufrom som už musel po svojich. Stihol som ho akurát položiť v izbe na zem a vydal som sa na prehliadku mesta Riga. Atmosféra veľkomesta a 50 % ruského obyvateľstva dali hneď o sebe vedieť. Keď sme so skupinou prechádzali cez cestu, na tunajšie pomery zrejme pomaly, spustilo sa trúbenie približujúceho sa „športiaka“ a neprestalo, kým sme sa nedostali na druhú stranu. V centrálnom parku ma opäť prekvapila ohromná čistota a do detailov upravený park. (Prečo to aj my tak nevieme?) Vtom som zbadal kolegyňu, ako hádže na zem ohorok, verte mi, bol jediný široko ďaleko. V diaľke bolo vidieť monument slobody. Vďaka svojej výške 43 metrov je jedným z najvyšších monumentov v Európe. Brivibas Piemineklis bol vztýčený v roku 1935 na počesť vojakom zabitým počas lotyšskej vojny v rokoch 1918 – 1920. V Rige, hlavnom a súčasne najväčšom meste Lotyšska, sú mnohé historické skvosty. Vyznačuje sa secesnou architektúrou a historické centrum je zapísané v zozname kultúrneho dedičstva UNESCO. Hodiny šťastia – LAIMA CLOCK otvárajú bránu do historickej časti a sú obľúbenou atrakciou a miestom stretnutí pre miestnych. Historické centrum je plné štýlových kaviarní, reštaurácií a obchodíkov v rozprávkových budovách, ktoré sú pospájané úzkymi uličkami. Neviete, čo skôr fotiť. Prekrásna je aj katedrála sv. Petra postavená v 13. storočí. V tom čase bola hlavným kostolom Rigy. Katedrála s vysokánskou vežou je charakteristickým symbolom mesta. Návštevníci môžu vyjsť až na vrchol veže, odkiaľ sa ponúka dych vyrážajúci výhľad na staré mesto a rieku Daugava. Vedľa katedrály stojí Dom Čiernohlavých – Melngalvju nams. Čiernohlaví bolo v stredoveku označenie pre nemeckých slobodných obchodníkov Pobaltia. Dnes tu môžete okrem iného nájsť turistickú informačnú kanceláriu a koncertnú sálu. Cestou na večeru sme obdivovali starobylé centrum, kde sme sa v štýlovej historickej reštaurácii aj navečerali. A musím priznať, že to bol nezabudnuteľný zážitok. Jedlá nám servírovali na hlinených tanieroch a drevených doskách, pivo sme pili z hlinených krčahov a víno zase z plechových. Atmosféra ako sa patrí, radosť z jedenia.
Cestou na hotel ma prekvapil polnočný predaj kvetov. Bolo ich tu toľko, že som sa cítil ako na nejakej výstave. Nasledoval už len „pád“ do postele v hotelovej izbe a tvrdý bezsenný spánok.
3. deň: Estónsko – Pärnu, Fínsko – Helsinki
Keďže som nezabudol zatiahnuť hrubé ťažké závesy na oknách, môj spánok bol pokojnejší a zobudil som sa až na budík. Rýchla sprcha a výdatné raňajky a mohli sme nasadnúť do Chevroletov a vydať sa spoznávať najsevernejšie položený pobaltský štát Estónsko. Osídľovanie tejto oblasti začalo okolo roku 8 500 pred naším letopočtom, po skončení doby ľadovej. Nezávislosť od Sovietskeho zväzu získalo v roku 1991. Rozlohu má približne 45 000 km2 a počet obyvateľov je 1,3 milióna.
Prevažne rovinatá krajina na východnom pobreží Baltského mora je bohatá na jazerá a ostrovy. Veľkú časť územia pokrývajú polia a lesy. Estónčina je veľmi blízka fínčine. Na jazyky ostatných pobaltských krajín sa nepodobá. Estónsku kuchyňu ovplyvnili mnohé národy, ktoré v tých časoch vládli v tejto oblasti – Dáni, Nemci, Švédi, Poliaci či Rusi. K tradičným jedlám patrí nakladaný úhor, krvavnička a kapustnica s bravčovým mäsom.
Hlavným a zároveň aj najväčším mestom je Tallin. Je jedným z najlepšie zachovaných stredovekých miest v Európe. Žije tu približne 400 000 obyvateľov. Leží na severnom pobreží krajiny, len 80 km od mesta Helsinki.
Na CAPTIVÁCH sme sa pohodlne viezli rovnými cestami, kde pribudli dopravné značky upozorňujúce na soby, no nemali sme šťastie nejaké stretnúť. Odbočili sme aj na vedľajšie cesty, aby sme videli aj čosi z prírody. A tam som spravil obrovskú chybu. Vystúpil som z auta. Vtom momente na mňa zaútočilo „kvantum“ komárov. Neskôr som už podobnú nerozvážnosť neurobil. Inak, vedľajšie cesty sú vlastne široké, prašné poľné cesty s tvrdým podkladom a s obmedzením 70 km/h. Captiva sa tu cítila ako doma, no s „osobákom“ by som sedemdesiatkou určite nešiel.
Prvé zastavenie na juhozápade Estónska bolo v známom prázdninovom letovisku Pärnu v Pärnovskom zálive. Osídlenie tu začalo v 13. storočí, no postupne bolo mesto vystavené niekoľkým nájazdom, ktoré ho zničili. K obnoveniu mestského štatútu došlo okolo roku 1600, keď sa vybudovalo prosperujúce ekonomické a politické centrum a Pärnu sa zaradilo k najbohatším mestám. V súčasnosti je obľúbeným cieľom turistov. Mestské piesočnaté pláže sú nádherné a čisté. Sem sme s nadšením utekali hneď po vystúpení z Chevroletov. Smerovalo sem aj množstvo domácich, keďže počasie bolo ako stvorené na kúpanie. Rozhodli sme sa hneď pre prvú pláž a vôbec nám nebolo čudné, že tam smerujú samé Estónky. Štyria novinári, vybavení fotoaparátmi, sme kráčali pieskom blížiac sa k pláži. Zrazu odhalené dámy začali vstávať a opovrhujúco sa pozerali smerom k nám. Zneisteli sme, začali sme sa obzerať a zbadali sme tabuľku s nápisom ŽENSKÁ PLÁŽ. Vybuchli sme smiechom. V „ošiali“ sme sa vybrali nafotiť ženskú nudistickú pláž. Samozrejme, sme sa otočili a šli na obed.
Hneď po obede v miestnej vyhlásenej ville sme sa vybrali na vysnívanú pláž. Áno, o pár metrov ďalej od spomínanej ženskej pláže sme si prišli na Pärnu Beach, čo je najdlhšia pláž v Estónsku. Nachádza sa na juhovýchodnom pobreží Baltského mora. Je dlhá cca 1 km a je to aj najznámejšia pláž v Estónsku, obľúbená miestnymi aj turistami. Je široká a má jemný biely piesok. Teplé more, ktoré je plytké a bezpečné, je preto vhodné aj pre deti. Pärnu Beach má k dispozícii šatne, sprchy, pobrežnú hliadku s prvou pomocou, obchody, možnosť občerstvenia, bary a nočné kluby. Je sem zakázané vodiť domáci miláčikov, takže čistota zaručená. Pláž ponúka všetky služby od ležadiel cez plážové športy po adrenalínové atrakcie. Okrem toho je tu pláž určená výhradne pre surfistov a ďalšia nudistická pláž.
Pláž je lemovaná radom luxusných hotelov, ale aj lacnejšími možnosťami ubytovania, napríklad penziónmi, apartmánmi alebo rodinnými bungalovmi. Pärnu je tiež známym kúpeľným centrom európskeho významu. K dispozícii sú tu bahenné kúpele. Liečia sa tu najmä kĺbové ťažkosti, poruchy miechy, centrálnej nervovej sústavy a gynekologické ochorenia. Ročne tunajšie kúpele a pláže navštívia desiatky tisíc hostí z viac ako 50 krajín sveta. V súčasnosti žije v Pärnu cca 45 tisíc obyvateľov .
Bolo mi ľúto, že som si nestihol skočiť do Baltického mora, no aspoň som ho videl, určite má svoje čaro.
Opäť sadám do pohodlnej Captivy a teším sa na hlavné mesto Estónska Tallin. Dávna legenda vraví, že asi pred 1 000 rokmi žil v Dánsku kráľ, ktorý mal syna a dcéru, ktorí sa do seba zaľúbili. Keď sa to kráľ dozvedel, poslal dcéru preč, lebo vraj ona bola vinná. Posadil ju na loď bez kormidla a odtiahol na šíre more. Loď sa nakoniec dostala k pobrežiu Estónska a tam sa dievča rozhodlo založiť mesto. Časom sa okolo hradu, ktorý tvoril základ budúceho mesta, začali usídľovať ľudia. Keď sa o tom dopočul dánsky kráľ, vyslal tam vojsko, aby územie získal. Estónci ho ubránili, Dánov zahnali, no napriek tomu sa mestu začalo hovoriť Taani linn (dánske mesto). Takto teda vraj vznikol Tallin a jeho názov. Vek mesta sa odhaduje asi na 850 rokov. Stálo na hranici východného a západného sveta, výhodná prímorská poloha z neho urobila významné miesto, ktoré muselo odolávať mnohým vpádom. Výsledkom boli ohromné mestské hradby, ktoré dosiahli dĺžku 2,35 km a spevňovalo ich až 47 bášt. Z hradieb sa dnes zachovalo „len“ 1,85 km a 27 bášt, ktoré ohraničujú Staré mesto. Tallin kvôli množstvu vzácnych historických pamiatok nazývajú múzeum pod holým nebom. Centrum starého mesta je Radničné námestie, na ktorom sa už v 11. storočí konali tradičné trhy. Gotická radnica je najstaršia svojho druhu v Európe, datuje sa do roku 1404. Do starého mesta vstupujete cez starobylé vstupné brány. Za spomenutie stojí množstvo čarovných uličiek, cez jednu takú sa strmým schodiskom dostanete až k najkrajšej stavbe Tallinu, pravoslávnemu Chrámu Alexandra Nevského, ktorý je bohato vyzdobený v zmiešanom štýle neskorého historicizmu a postavený v roku 1900 podľa projektu ruského architekta Michaila Preobraženského (Estónsko vtedy patrilo cárskemu Rusku). Stredovekú atmosféru mesta dotvára malebná ulička sv. Kataríny. Niektorí ju považujú za turistické lákadlo s radom domov a obchodov z 15. až 17.storočia zdobených tradičnými ručnými výrobkami, obrázkami a suvenírmi. Tallin rozhodne nesklamal, určite spolu s Estónskom ho môžem odporučiť a verím, že zapôsobí na každého.
Vo večerných hodinách sme nasadli na trajekt smerom na Helsinki. Cesta trajektom poslúžila na chvíľku odpočinku a občerstvenia, mali sme čas aj vymeniť si dojmy a kontakty s kolegami. Ubytovanie prebehlo tradične rýchlo a cestou na večeru nasledovala krátka večerná prechádzka Helsinkami.
V priebehu jedného večera sme sa teda pozreli do ďalšej krajiny, krajiny lesov a jazier, do Fínska. Je známe nedotknutou prírodou a niekoľkými týždňami bielych nocí, počas ktorých nezapadá slnko, ale aj týždňami, počas ktorých slnko nevychádza. Fínsko susedí so Švédskom, Nórskom a Ruskom. Krajina má rozlohu 338 000 km2 a obýva ju približne 5,4 milióna obyvateľov, z ktorých väčšina žije v severnej časti krajiny. Fínsko má veľmi silnú ekonomiku. Oficiálnou menou je euro a oficiálnymi jazykmi sú fínčina a švédčina. Fínsko bolo dlhé roky súčasťou Švédska. Fínsku kuchyňu ovplyvnilo kontinentálne, ruské a švédske jedlo. K tradičným špecialitám patria ryby (najmä losos a mieň sladkovodný) ale aj sobolie mäso. Vyhľadávanými pokrmami sú karjalanpiirakka (ryžový alebo zemiakový koláč) a kalakukko (ryba a bravčový tuk zapečené do chleba). Fínsko sa stalo nezávislým štátom po ruskej revolúcii v roku 1917. Odvtedy je Fínsko republikou.
Hlavné mesto Helsinki je aj najväčším mestom republiky. Vysokú životnú úroveň tu vidieť na každom kroku. Len počas krátkej prechádzky som videl tri oplotené ihriská s prekážkami a pieskoviskom, no nie pre deti, tie sú samozrejmosťou, ale pre našich štvornohých miláčikov, pre psov. Neuveriteľné! Pred námorníckou reštauráciou stál krásny nablýskaný deduško CHEVROLET, ktorý svojou dokonalosťou a šarmom učaroval nejednému z nás. Jeho krivky a pochrómované časti karosérie sa leskli v západe slnka. Po večeri v spoločnosti spomínaného veterána sme padli do postelí a snívali o čarovnom Fínsku. Ráno nás čakal let do ďalšej krajiny…
MAROŠ ÚŠKRT
(pokračovanie si prečítate v nasledujúcom čísle časopisu CESTOVATEĽ)
