Bolívia je indiánska zem. Poznať to na každom kroku, v každom meste či dedine. Niet sa čomu čudovať, veď z osemmiliónového národa tvoria drvivú väčšinu príslušníci kmeňov Kečua a Aymara.
Napriek tomu, že v susednej Argentíne sa zachovali po pôvodných obyvateľoch iba úbohé zvyšky a Chile, hoci plné miešancov, zostalo bez štipky tradície. Už letmý pohľad na mapu však dáva jasne najavo, že západnú polovicu krajiny tvorí náhorná plošina v nadmorskej výške od 2 500 do 5 000 metrov. Vrcholky Ánd, strmé rokliny, rieky a vysokohorské planiny. Krásna, no drsná príroda. Svoju právu tvár ukáže najmä počas tuhých zím, pri prívalových dažďoch či do špiku kostí prenikajúcom vetre. V ostrých lúčoch slnka a s riedkym vzduchom v pľúcach tu vydržali prežiť len Indiáni, pre ktorých je pohľad na zasnežené šesťtisícovky tým najvšednejším úkazom. Najdôležitejším článkom v živote miestnych horalov sú lamy. Tieto mierumilovné zvieratá sú vlastne bizónmi Bolívie. Pre Kečuov a Aymarov predstavujú to isté ako stáda byvolov pre ich severoamerických príbuzných. Z mäsa vyžije celá rodina, koža slúži na výrobu opaskov, povrazov a potrieb pre domácnosť a plstené svetre stlmia krutú zimu. Práve v týchto drsných podmienkach žijú približne štyri pätiny obyvateľov. Zvyšok je roztrúsený na východných predhoriach Ánd vo výškach od tisíc metrov a západ krajiny je pokrytý doposiaľ panenským pralesom.
Úplným kontrastom je najväčšie mesto Bolívie – La Paz. Prvý pohľad na La Paz sa nedá hádam nikdy zabudnúť. Úchvatný, prekvapujúci a ochromujúci zároveň. Nenápadná cesta krížom cez zelené lúky náhornej plošiny Altiplano sa začala postupne zvažovať do údolia. Už z diaľky bol vidno súvislý zastavaný pás prízemných budov, ktorý nás pohltil bez výstrahy. Žiadna priemyselná zóna, fabriky, veľkosklady, predajne značkových automobilov. Zrazu len ošarpané domy, množstvo autodielní, obchodíkov so zmiešaným tovarom a najmä temperamentný kotol ľudí a áut. Nekonečné trúbenie, brzda, plyn, kľučkovanie a opäť brzda, plyn. A to sme boli iba na chudobnom predmestí El Alto. Súvislá šeď biednych ulíc sa zrazu rozostúpila a nám sa naskytol nezabudnuteľný panoramatický výhľad. Pod nami skutočný kráter a v ňom obrovské mesto. Akoby ste stáli na okraji arizonského Grand Canyonu, na dne ktorého sa rozprestiera nekonečná pavučina ulíc a ciest. Strmé steny krátera boli posiate tisíckami chudobných príbytkov prilepených ku skale ako lastovičie hniezda, v údolí sa do výšky vypínalo niekoľko mrakodrapov, z dvoch tretín lemovali okraje priepasti zasnežené vrcholky šesťtisícoviek, z ktorých najznámejšia Illimani (6 402 m) je symbolom mesta.
Ako ste sa už zrejme medzi riadkami dovtípili, La Paz je pre nás v priam nepredstaviteľnej nadmorskej výške. Tá sa pohybuje medzi neuveriteľnými 3 300 až 4 080 metrami. Je to približne to isté, akoby ste žili na najvyšších vrcholkoch Álp. Organizmus sa len ťažko prispôsobuje vysokej nadmorskej výške, kde je o tretinu menej kyslíku ako na úrovni mora. Jednou z miestnych zvláštností je aj fakt, že tamojšie medzinárodné letisko je najvyššie položené na svete, vo výške 4 018 metrov, a vďaka riedkemu vzduchu je pristávacia dráha predĺžená na päť kilometrov. Je to aj preto, lebo lietadlo potrebuje k vzletu skoro dvakrát takú rýchlosť ako v našich nadmorských výškach. Samotní Bolívijčania sa vyrovnávajú s nadmorskou výškou po svojom. Drvivá väčšina pôvodných obyvateľov žuje koku, pričom bežná dávka je tridsať až štyridsať listov. Ide o úplne bežný jav, koku dostanete kúpiť v obchode, na trhu, či stanici. Pomáha prekonať hlad, smäd, únavu aj problémy s výškou. To si uvedomovali už španielski dobyvatelia, keď indiánski baníci v strieborných baniach vydržali s pomocou čarovnej rastliny pracovať až 70 hodín bez prestávky. Hoci môžeme účinky koky najvýstižnejšie prirovnať k silnej káve, jej dlhoročných konzumentov sme spoznali už na prvý pohľad. Všade vôkol sa potulovali muži aj ženy s nadutými lícami, červenými očami či riadne preriedeným chrupom a pozerali na svet skleným pohľadom. Snáď aj preto považujú Bolívijčania európskeho pôvodu žutie za nechutný indiánsky zvyk.
Napriek tomu, že z kokových listov sa vyrába v ďalšej fáze biely prášok – kokaín, nikto ju nepovažuje za „metlu ľudstva”, čo zabíja milióny ľudí po celom svete. Niet sa preto čo čudovať, že pre domorodcov sa stala koka symbolom uctievania.
„Mamu Cocu” považujú za dcéru najmocnejšej bohyne Pača Mamy, vládkyne Zeme a prírody a indiánski liečitelia dodnes používajú jej listy pri magických obradoch A to napriek tomu, že Bolívia je považovaná za silne kresťanský štát a k rímskokatolíckemu vyznaniu sa hlási takmer 93 percent obyvateľov. V praxi to však vyzerá úplne inak. Kresťanstvo sa zmiešalo so starými indiánskymi náboženstvami a vznikla tak zmeska, kde má svoje miesto Panna Mária a popri nej množstvo prírodných bohov a duchov. Tí majú moc najmä pod povrchom zeme a indiánski baníci dodnes tvrdia, že hore vládne Boh, tam dole je ale pánom zlý Tío. Hádam najlepším dôkazom indiánsko-kresťanskej zmesky sú tradičné sviatky Diablada – vyháňanie diabla, ktoré majú centrum v meste Oruro. Nad niekoľkodňovým karnevalom, plným pestrofarebných masiek diablov krížených so starými pohanskými duchmi, potokmi alkoholu, tancom a nespútanou zábavou drží ochrannú ruku všadeprítomný symbol Panny Márie…
Jozef Terem – viac sa o Bolívii dozviete v článku Bolívia – Salar de Uyuni
CESTOVATEL 042012
