(Poznámka redakcie: Tohto roku sa naplno rozbiehajú dovolenky pri mori v Albánsku. V kvalitných hoteloch, s dobrými službami. Existuje však aj iné Albánsko. V horách, kam sa vybrala vlani aj skupinka Slovákov. Príspevok je len mierne krátený.)
Pred istým časom som v Cestovateľovi narazil na článok pána Motyčku s názvom Dotyky s Albánskom, na konci ktorého bola výzva približne v tom zmysle, že kto má nejaké skúsenosti s Albánskom, nech sa s nimi podelí. Rozhodol som sa, že tak spravím. Spolu s dvomi kamarátmi som totiž v severnej časti tejto zaujímavej krajiny pobudol počas uplynulého leta dva týždne, čo je dosť na zažitie pravého albánskeho dobrodružstva, ktoré veru malo veľmi ďaleko od ničím nerušenej prechádzky po pláži…
Albánsko ma už dlhý čas nezadržateľne priťahovalo chýrmi, ktoré sa o ňom šíria. Vraj európsky Pakistan, krajina bunkrov, najnedotknutejšia divočina v Európe a čo ja viem čo ešte. Zvlášť príťažlivé informácie som sa dozvedal o pohorí Prokletije (Bjeshket e Namuna) v severnej časti Albánska, na hraniciach s Kosovom a Čiernou Horou, ktorého názov sa prekladá ako Prekliate hory. Vraj sú to najmenej preskúmané európske hory, kde nie je takmer žiadny turistický ruch a ľudia sú tu stále dobrí a nesmierne pohostinní, neskazení masovým cestovným ruchom. Napriek nepriazni osudu a takmer všetkých možných okolností sa mi podarilo spolu s kamarátom Jurom a mojím bratom Stanom vyraziť na skusy do tejto svojráznej oblasti, kde sa ešte stále dá zažiť skutočné dobrodružstvo.
Cesta do Bajram Curri
Čo sa dopravnej dostupnosti týka, je na tom Bajram Curri, do ktorého máme namierené, veľmi biedne. Vlakom prichádzame najskôr do čiernohorského mesta Bar. To už nie je ďaleko od albánskych hraníc. No keďže Albánsko bolo počas diktatúry Envera Hoxhu v dlhotrvajúcej izolácii, tieto krajiny stále nemajú medzi sebou železničné spojenie. Najrozumnejším spôsobom preto je zohnať si taxík a odviezť sa do Skadaru, čo je najväčšie mesto v severnej časti Albánska a jedno z najväčších miest v Albánsku vôbec. Mimochodom, ceny taxíkov sú tu omnoho nižšie ako u nás a je to tu bežný spôsob dopravy.
V Skadare prvý krát prichádzame do kontaktu s miestami až nepochopiteľnou albánskou nezištnosťou a ochotou pomáhať. Len čo vystupujeme z taxíka a začíname zisťovať, kde sme sa to vlastne ocitli, prišuchtáva sa k nám jeden miestny obyvateľ a zisťuje, ako nám môže pomôcť. S touto vlastnosťou Albáncov sme sa potom stretávali pravidelne počas celého pobytu, bez ohľadu na to, či sme boli v stotisícovom meste alebo uprostred neprebádaných roklín Prekliatych hôr.
Na druhý deň sa nám s vypätím všetkých síl nakoniec podarí opustiť Skadar a chytiť furgon smer Koman. Furgon je najbežnejší spôsob dopravy v Albánsku. Väčšinou je to v týchto oblastiach oplieskané terénne auto alebo mikrobus, ktoré majú na streche ohrádku pre batožinu. Doprava furgonmi funguje pre našinca dosť záhadne – u nás si vyhľadáte spoj, tu si spoj nájde vás. Keď sme sa snažili večer pred odchodom zistiť, odkiaľ a kedy presne nám odchádza furgon, všetci na nás len pozerali. Dokonca ani jediná anglicky hovoriaca osoba, ktorú sme tu stretli, nám nevedela k tejto téme nič povedať Ráno o pol šiestej nás len zrazu obieha auto a šofér kričí: „Koman?” „Jasné, že Koman…” A už sme sa aj viezli.
Po troch hodinách prichádzame do osady Koman, kde bola pred pár desaťročiami najvýznamnejšia albánska rieka Drin prehradená. V kaňone nad priehradným múrom je v súčasnosti jedna z najväčších albánskych umelých vodných nádrží. Spolu s ďalšími dvoma, ktoré sú nad a pod ňou, vyrábajú tunajšie hydrocentrály väčšinu albánskej elektrickej energie. Plavba po nádrži Koman je nezabudnuteľným zážitkom. Okolo 60 kilometrov po jasnomodrej čistej hladine, z obidvoch strán zovretej stovky metrov vysokými vápencovými útesmi a strmými zelenými svahmi. Cestovatelia túto plavbu radia medzi najpôsobivejšie na svete. Počas plavby máme možnosť pozorovať aj pôsobivý spôsob lovu rýb – pomocou granátov. Pre nás mierny šok, pre miestnych bežná súčasť života.
Po troch hodinách prichádzame do Bajram Curri, ošumelého a maximálne zastrčeného mestečka blízko kosovskej hranice. Je centrom provincie Tropoja, v ktorej strávime najbližšie dva týždne. Tieto miesta nemajú príliš dobrú reputáciu vo svete. Vraj nikdy reálne neboli pod kontrolou centrálnej vlády v Tirane a polícia tu nemá príliš veľkú moc. Niektoré vlády neodporúčajú vôbec návštevu týchto izolovaných horských oblastí. Avšak to sú všetko oficiálne informácie, veľakrát staršieho dáta. Od mnohých ľudí, ktorí sa tu už niekedy motali, som mal pred odchodom dostatok značne odlišných informácii. Asi v tom zmysle, že stať sa síce môže kadečo… ale kde sa nemôže? Vraj je to tu už celkom v pohode a hlavne je tam nádherná príroda, európsky unikát, čo sa týka rozlohy neporušených oblastí. Pravdou však zostáva, že je to predsa len rozdiel, čo sa bezpečnosti týka, či sa idete kúpať niekde na juh do Sarandy či Vlory, alebo sa idete motať do týchto svojráznych končín. V Sarande asi nestretnete v meste ujka s brokovnicou, prevesenou cez plece. Tu to nie je zase až taká veľká rarita. O pastieroch, vyzbrojených samopalmi už ani nehovorím…
Gashit – skúška odvahy
Gashit je okolo 30 kilometrov dlhá dolina, do ktorej nevedie žiadna cesta ani turistická značka. Začína pri Bajram Curri vo výške okolo 200 metrov a končí na 2 400 metrov vysokých hrebeňoch na kosovsko–albánskej hranici. Putovanie dolinou nám trvá štyri dni. Prvá časť cesty je psychicky dosť náročná, treba ísť po chodníčku vysekanom do skaly, pod ktorým je 150 metrov hlboký zráz. S „tridsaťkilovým” ruksakom na pleciach to nie je žiadna sranda. Po ôsmich kilometroch balansovania nad priepasťou je na programe ďalšia lahôdka – rebríky ponad hučiacu horskú rieku. Každý krok je dobrodružstvo. Kadejako pozbíjané konáre sa pod nami prehýbajú, každú chvíľu mám pocit, že zletím rovno do ľadovej vody podo mnou. Keď máme za sebou aj túto ukážku improvizačných schopností miestneho obyvateľstva, zisťujeme, že chodník sa nám beznádejne stratil. Nasleduje niekoľko brodení po pás v ľadovej vode, pri ktorých len-len že nás nestrhne divoký prúd. Po týchto útrapách narážame uprostred doliny na samotu. Volá sa Herusha, sú tam dva domy, jedno dievča, čo vie pár slov po anglicky, len si občas mýli „yes” a „no” a majú tam parádnu rakiju.
Nasledujú ďalšie dva dni brodenia, presekávania sa panenským lesom, hľadania chodníka a obdivovania neporušenej prírody v doline Gashit. Počas pochodu sa mi podarilo stratiť karimatku, odteraz spím na pršiplášti. Pri večernom táborení si dávam sušiť ponožky na konár vytŕčajúci z ohňa. Brat si to nanešťastie nevšimol a priložil viac, ako bolo pre moje ponožky znesiteľné. Kým sa spamätám, sú z nich už len „potítka”. Som vyhlásený za smoliara expedície. Napriek tomu si to tu užívam. Krajšiu dolinu som jakživ nevidel. Len tých ponožiek som si mohol zobrať viac…
Po štyroch dňoch, s jednodňovým meškaním dorážame do Dobërdollu, čo je pastierska dolina v hôľnatom závere Gashitu. Tu sa stretávame s Máriom a Tomášom. Dohodnutí sme boli už mesiac dopredu, že sa „tam niekde pri tom plese stretneme, dákeho štrnásteho až pätnásteho júla, plus-mínus”.
Stretnutie s horskými taxikármi
Pár kilometrov za osadou nás dobiehajú dvaja chlapi na rozheganom Range Roveri a nezištne nám ponúkajú odvoz. Tak si zase pre zmenu užívame zbesilú terénnu jazdu. Šoféri sa síce postriedali, ale obidvaja idú rovnako – ako na firemnom aute. To znamená bez najmenšieho zľutovania s autom aj cestujúcimi. Stano sa popri tom strašnom natriasaní ešte snaží dojesť puding z ešusu. V polke cesty máme nútenú prestávku, motor vypovedáva. Ani sa nečudujem. Po pol hodine sa nepochopiteľne spamätáva a šoféri režú horšie ako pred tým. Našťastie Stano stihol počas prestávky dojesť puding, lebo by ho asi oškrabával po celom aute. Po nejakých ôsmich kilometroch ich prosíme, nech zastavia. Ušetrili nám už aj tak kopu času a dačo chceme prejsť aj pešo. Za pomoc nechcú nič, tak sa lúčime a o chvíľu nám už mizne biela bodka s prachovým chvostom za kopcom.
Na záver len jedno. Albánske more je krásne. Tešíme sa s dovolenkármi, ktorí tam pocestujú. Kto má však dobrodružného ducha, vyskúša si aj v vnútrozemie a takmer nepoznané hory.
Ondrej Kameniar
