Na pobytový zájazd k moru do Tuniska sme si vybrali posledný turnus – na rozhraní septembra a októbra. Bolo to chybné rozhodnutie a užívali sme si viac dažďa ako slnka.
Rozhodli sme sa teda ísť ďalej na juh a prihlásili sme sa na fakultatívny výlet do južného Tuniska. Tentokrát sme spravili správne rozhodnutie, hoci popŕchalo aj na Sahare. Údajne prvý raz za ostatných 50 rokov – nuž, ktovie, možno to hovoria všetkým turistom. Výlet bol však veľmi zaujímavý.
Z Hammametu, kde sme boli ubytovaní v dobrom hoteli s vynikajúcou stravou, od ktorej sme pár kíl všetci pribrali, sme autobusom frčali na juh. Sprievodca študoval v ČSSR ešte za čias, keď aj Tunisko koketovalo so socializmom a hovoril veľmi dobre po česky. Dokonca sa od slovenských turistov, ktorí v Hammamete tvoria 30 percent návštevníkov, učí teraz po slovensky. Cestou nám hovoril veľa o islame. Z jeho rečí vyplývalo, že v islamských krajinách ženy majú oveľa viac práv ako muži. No, neviem – možno je to tak v jeho domácnosti. Hovoril však aj o olivovníkoch – jeden strom údajne vyprodukuje až 120 l oleja a rodí aj 500 rokov. Toto je už ľahšie uveriť. Nekonečné olivové plantáže stredného Tuniska naznačovali, že pestovať tieto stromy sa skutočne vyplatí.
Cestou sme sa zastavili v mestečku El Jem, kde sa nachádzajú ruiny tretieho najväčšieho kolosea na svete (po Ríme a Capue). Nebolo dostavané, ale používalo sa. Zrúcaniny, pochádzajúce z 3. storočia n. l. sú pôsobivé, hoci nie sú ani zďaleka zachované tak, ako koloseum v Ríme. Škoda, že na ceste k nim, musí človek prejsť špalierom otravujúcich a podvádzajúcich predavačov.
Krajina naokolo bola stále suchšia. Olivovníky zmizli a cesta prechádzala cez kamenistú pahorkatinu, na ktorej rástli len trsy húževnatej trávy, medzi ktorými sa popásali ťavy. V oblasti okolo Matmaty (pomenovanej po berberskom kmeni, ktorý tu kedysi žil), kde filmovali slávne Hviezdne vojny, krajina už skutočne pripomína cudziu planétu. Nachádzajú sa tu aj obydlia tzv. troglodytov – sú to Berberi, ktorí žijú v „jaskyniach“. Ich podzemné obydlia pozostávajú z centrálneho dvora, z ktorého vydlabali malé miestnosti do strmých svahov.
Keď si ťava líha…
Dvor, ako aj miestnosti, sú nabielo nalíčené vápnom. Moderná doba sa tlačí aj sem – v kuchyni majú, podobne ako náš bývalý prezident, dvojplatničku, a na vrcholci kopca, v ktorom majú svoje obydlia, stojí televízna anténa.
Mestečko Douz, ktoré bolo najjužnejším bodom našej cesty, leží už na pokraji Sahary, v palmovej oáze. Na oboch stranách cesty sa v malých skupinkách pásli dromedáre. Prirodzene, neodpustili sme si jazdu na týchto jednohrbých ťavách. Miestni sprievodcovia cez nás prehodili pásikavé miestne kroje a nasadalo sa. Treba dávať pozor, obzvlášť keď dromedár vstáva. Robí to nečakane – najskôr vystrie obidve zadné nohy. Celé sedlo sa skloní dopredu a ak sa turista dobre nedrží, môže milému dromedárovi zletieť na krk. Keď si ťava líha, tak je to opačne – najskôr ohne obe predné nohy. Jazdenie nie je veľmi náročné, ale naše ťavy mali tendenciu obtierať sa jedna o druhú. Neviem, či si tak prejavovali citovú náklonnosť, alebo ich k tomu viedla prašina – každopádne turista spraví dobre, ak vtedy zdvihne nohu, aby mu ju nezmangľovali.
Saharský piesok je žltohnedý a oveľa jemnejší než piesok na pláži – je skoro ako púder. Vietor ho preto aj ľahšie dvíha a piesočné búrky môžu byť veľmi nebezpečné. Niekedy ku koncu minulého storočia tu zničili dedinku menom Glissia. Mnoho jej obyvateľov zahynulo a tých čo prežili, vláda presídlila do najbližšieho mesta. Z Glissie ostali v púšti zaujímavo a romanticky vyzerajúce ruiny.
Z Douzu sme nasledujúci deň zavčas ráno zahli autokarom na sever. Chceli sme vidieť východ slnka nad Chott El Jeridom, najväčším tuniským slaným jazerom, ktoré má rozlohu 5000 km2. Prirodzene sme nič také nevideli – bolo poriadne zamračené. Jazero je však zaujímavé – vyzerá, ako keby bolo pokryté snehom. Aj tam na nás čakali predavači, ale zdali sa mi slušnejší ako na severe. Predávali pekné, rozlične sfarbené púštne ruže – červené, fialové a zelené. Farba je umelá, tieto kamenné ruže, ktoré vznikajú kryštalizáciou síranu vápenatého v púštnych podmienkach, majú prirodzenú farbu hnedastú, ale aj tak sú to dobré suveníry. O niečo horšie sme obišli s datlami, ktoré sme tam kúpili; neskôr sme zistili, že sú červivé.
Na limes romanus
Džípmi sme cez pieskové duny ale aj po slušnej ceste došli do berberskej osady Chebika, ktorá sa nachádza v pohorí Atlas. Tadiaľto údajne prechádzala južná hranica Rímskej ríše – limes romanus. (Severná hranica bola až niekde na hraniciach Škótska.) Berberi žijúci v týchto krajoch vraj neboli veľmi nadšení, keď tu v 12. storočí zavádzali arabčinu ako štátny jazyk, chceli ďalej pokračovať v používaní latinčiny.
Neďaleko od Chebiky sme v horskej oáze Tamerza navštívili najväčší vodopád v Sahare; je to vlastne len potok padajúci z výšky 9 metrov do jazierka. Celé to zátišie je však v rokline a vyzerá veľmi malebne, aj keď dojem trochu kazia húfy turistov. Všadeprítomní predavači aj tu striehnu na turistov. Sortiment tovaru je o niečo exotickejší ako inde a zahrnuje aj veľké jašterice – leguány. Predavači ich radi dávajú nič netušiacim turistkám na plece.
Najstarší minaret
Čakala nás ešte zastávka v náboženskom centre Tunisu. Je ním „mesto 50 mešít“ Kairouan, ktoré ma vyše 150 000 obyvateľov a nachádza sa necelých 100 km juhozápadne od Hammametu. Je to štvrté najvýznamnejšie mesto islámu a nasleduje po Mekke, Medine a Jeruzaleme. Je známe aj výrobou vlnených kobercov. Do ohradeného náboženského komplexu, v ktorom sa nachádza najstarší minaret na svete, pochádzajúci z r. 730 n. l., sme sa nedostali, ale jeho nádvorie sme mohli fotografovať zo strechy susedného domu. Nádvorie bolo úplne prázdne. V centre mesta, hneď pod múrom náboženského komplexu, sa nachádza moslimský cintorín. Sú na ňom neveľké snehobiele pomníky bez mena, bez sviečok a bez kvetov. Cintorín pôsobí veľmi zvláštnym, utišujúcim dojmom. Kostry, ktoré tam ležia, sa však určite nelíšia od tých, čo sú na európskych cintorínoch. Dúfajme, že mŕtvi na našich aj na ich cintorínoch odpočívajú v pokoji.
Štefan Konkol
Foto: Ľubomír Kulich
