Ach jaj. Je tu úplne plná sezóna. V Chorvátsku je o70 % menej Slovákov ako vlani, v Grécku sme len po troche, vlaňajších 120 000 dovolenkárov zo Slovenska v Turecku, to je už len sen. Rovnako v Egypte, Tunisku, Taliansku. Pre zaujímavosť, v Chorvátsku je napríklad Čechov menej len o 30 %. Ale, je pravda aj to, že v Čechách nie je až také covidová hystéria.
Dôsledky tohto stavu? Sú stále poloprázdne oblasti Slovenska, ktorým sa nedostáva propagácia. Lenže, august sa vyletnil a tak skoro všade, kde je to známe, praská Slovensko vo švíkoch. Počas víkendov sa prestávam hýbať z domu. Veď tu mám chládok a potôčik. A som penzista, neteším sa na víkendy.
Tak poďme do Chorvátska. Fajn, ale treba si dať pozor. Istria je plná Nemcov a Talianov. Zaujímavé, neboja sa. Chorvátsky rozhlas hlásil štvorhodinové rady na a z ostrova Krk. Tento ostrov som ja množstvom apartmánových činžiakov už úplne odpísal. A kamarát sa chválil pokojnou plážou Čaška na Pagu. Ale, keď prešiel ostrov, zistil, že aj tam je už plno. To len náhodou si zohnal ubytovanie tam, kde bol ešte pokoj.
Tak teraz čo? Alebo september, alebo ísť ďalej na juh. Ja pôjdem v septembri do Tučepi – som si pokorne vedomý toho, že človek mieni, vláda mení. Takže, všetko s podmieňovacím spôsobom.
A tak teraz, odporúčam Pelješac. Áno, je to riadne na juhu. Ale, rastú tam citróny skoro sladké ako pomaranše, figy, granátové jablká. Sú to echt subtrópy. S atrakciami, ktoré len tak nevidíte. Keď po kúsku Bosny cestou prejdete smerom na Dubrovník, stačí odbočiť doprava- Do Orebiča je to už len zhruba 70 kilometrov. Pokiaľ nikde nehorí. To vás vrátia do Ploče, odkiaľ ide trajekt do Trpanja a to je do Orebiča už len 25 kilometrov. Väčšina tak ide aj bez požiarov.
Ibaže pritom neuvidia Chorvátsky „Čínsky“ múr. Dá sa po ňom chodiť ako V Číne. Začína sa pri meste Mali Ston, kde bola voľakedy hranica medzi Dubrovníckou a Benátskou republikou. To preto ten múr. Sú tu aj plytčiny, kde sa odparovaním zbavuje more soli. Z toho je potom tá hrubá morská soľ.
Nasleduje úrodné vnútrozemie. Ale napríklad, pre nedočkavcov, aj pláž Prapratno. Úplne piesková. A potom kľukatá cesta. Aj do dediny nalepenej na horu zo samej skaly. Tu sa rodí slávny dingač a tu sa chváli aj somárom v erbe. Lebo, vraj nikto iný nedokázal chodiť obrábať vinicu na druhej strane hory, len somár a miestny težak – sedliak.
Aj ja som tam prešiel. Somárom sa tá strmina asi nepáčila a prikázali ľuďom prerúbať horou tunel. Pre jedno auto. Inak by som nešiel, len autom, Čo som somár? Hora za tunelom sa opiera o slnko, odráža sa ešte aj more a teplota tu býva i 50 stupňov. A úrodnosť nízka. Vždy na koreni len pár strapcov.
To je víno, ktoré sa dobre predáva aj vo svete. Pod názvom Plavac maly som si kúpil sedem decku za 20 eur. A ešte aj s príbehom. Plavac maly na polostrove zanikol. Lenže, ešte predtým si do Nového sveta zobrali nejaké štepy emigrujúci sedliaci. Plavac tam šľachtili a po čase ho niekto zase doniesol späť a začal množiť v pôvodnej krajine.
Ešte všeličo viem, ale už dajme vínu pokoj. Pozrime sa ešte na vrch Svätého Ilju, ktorý je vysoký asi 800 medtrov nad morom. Doslova nad morom. Pod ním je Orebič, slávne kapitánske mesto odkiaľ sa dá preplaviť na Korčulu.
Kedysi to tu vraj bolo všetko samá zmija. Domáci priviezli indických mungov – vyzerá to ako kríženec potkana a veveričky a tie sa v Indii živia hadmi. A tak, aby sme vedeli, dnes sa hady vyskytujú len od výšky 300 metrov nad morom. A mungovia? Živia sa po dvoroch sliepkami.
Každý rok sa vrch sv. Ilju stane hrobom pre pár turistov. Pre zaujímavosť, najmä českých. Horúce slnko a vietor už po niekoľkých dňoch telo tak vysušia, že ich nenájde ani stopársky pes.
No vidíte, koľko dôvodov ásť na dovolenku v Orebiči na polostrove Pelješac. Niekto pôjde za vínom, niekto si dá čínske hradby a niekto si zájde aj do hotela pre 4 percentných. Každému podľa jeho chuti. A niekomu zachutia možno aj krásne pláže.
