Na úvod ešte krátke doplnenie k júlovej reportáži. Spomínal som výborné služby hotela Laguna v Gradaci, kde som sa stretol aj s delegátkou CK Aquamarin. Trochu som sa na záver začudoval 15-kunovému účtu za necelú hodinu parkovania.
A vyslovil som nádej, že ubytovaní hostia sú na tom inak. Overil som si to… ubytovaní hostia neplatia za parkovanie vôbec nič. Takto sa hotel bráni pred tým, aby sa zaplnilo parkovisko a neostalo miesto pre hotelových hostí.
Na krásny polostrov Pelješac vedú zatiaľ dve cesty. Trajektom z Ploče na Trpanj alebo jazdou prekrásnym údolím delty Neretvy, kúskom Bosny a Hercegoviny popri mori smerom na Dubrovník, kde je na chorvátskej strane skoro až nenápadná odbočka na cca 70 kilometrov dlhý polostrov.
Trošku sa pristavím pri Bosne a Hercegovine. V niektorých našich médiách sa objavili informácie, že kým v Chorvátsku vám stačí identifikačná karta, tak tu potrebujete pas. Počas sezóny v Bosne a Hercegovine nepotrebujete pas nikde, tu od vás nepýtajú vôbec nič. Cudzinci cez tento malý úsek prechádzajú úplne voľne.
Sme však už na Pelješaci, kde nás čaká prvá zaujímavosť. Dlhé hradby vinúce sa okolo Veľkého aj Malého Stonu. Je to akýsi miestny „čínsky múr“ na niekdajších hraniciach Benátskej a Dubrovníckej republiky. Hneď vedľa sú saliny, dodnes tu odparovaním dorábajú soľ. Cestou môžu človeka zlákať viaceré pláže. Vari najkrajšia je v Prapratne, kde je aj kemping. Je to smerom na trajekt, ktorý premáva na ostrov Mljet. Pláž je v peknej zátoke a ponúka jemný piesok.
Pláží a malých stredísk s ubytovaním v apartmánoch tu nájdeme viac, no ja už prechádzam údolím, ktoré ponúka svetoznáme víno Dingač, o ktorom budem písať v nasledujúcom čísle Cestovateľa. Kúsok odtiaľ je odbočka na Trpanj, kde je pekný hotel Faraon. Kvalitná pláž je pri hoteli alebo aj popri pobreží mimo mestečka. O to viac sa personál snaží uspokojiť dovolenkárov produkciou živej hudby, či výbornou kuchyňou. Prakticky pri hoteli je rybárska reštaurácia s množstvom fotografií dokumentujúcich, že sú tu aj veľké ryby a možno si tu dohodnúť rybačku snov.
Som akýsi netrpezlivý. Už chcem byť rýchlo v Orebiči, najvýznamnejšom letovisku polostrova. Za ním je Kučište a Viganj, kde je kemping pre surfistov. Je to najužšie miesto medzi Korčulou a Pelješacom, takže tu často fúka silný vietor. Na konci polostrova je ešte Lovište, kde som sa rád kúpal pred vyše dvadsiatimi rokmi. Namiesto uzavretých skalnatých úsekov sú tu však malé plážičky pre ubytovaných hostí. Divoké miesta plné mojej súkromnej romantiky zanikli. Určite si však novú situáciu pochvaľujú prevažne Slovinci a Poliaci, ktorí sem našli cestu.
Nad Orebičom, ktorý je obrátený k ostrovu a mestu Korčula, sa do výšky 961 metrov nad morom vypína vrch Sv. Ilija. Volajú ho aj Zmijí vrch, pre hojný výskyt týchto plazov. Tie sa v súčasnosti objavujú už len od výšky 300 metrov nad morom. Ich stavy zdecimovali mungovia privezení z Indie. Ide o zvieratká trochu pripomínajúce potkany krížené s veveričkou. Nič tak neobľubujú ako hady. Keďže ich teraz nemajú dosť, občas si pochutnajú na domácej sliepke. Alebo to urobia šakaly, ktoré niekedy v noci hrôzostrašne zavíjajú? Vedia byť síce hlučné, ale sú neškodné. Na spomínaný vrch radi chodia turisti. Chodník je pomerne dobre značený a kto sa vyberie hore zavčasu ráno, počas horúceho poludnia je už naspäť pri pive a v bezpečí hotelov. Zdá sa vám čudné, že toľko pozornosti venujem tomu vrchu? Pozor na preceňovanie síl. Každý rok tu skončí nejaký turista. Mnohí na hore nájdu doslova svoj hrob. Silný vietor a horúčava mumifikuje telá tak rýchlo, že už po niekoľkých dňoch ich podľa pachu nenájdu ani stopárske psy. V tragických udalostiach dominujú naši českí susedia. A len tak mimochodom, už roky nezahynul nikto na uhryznutie hadom. Ale na prehriatie organizmu, dehydratáciu, prípadne na následky úrazu.
Poďme však už na príjemnejšiu tému. Orebič ponúka množstvo krásnych štrkových a štrkovo-piesočnatých pláží. A zopár výborných hotelov, ktoré obsadzujú CK Aquamarin a Globtour. V ponuke dominuje trojhviezdičkový Bellevue, kde som vychutnával aj stravu a bol som nanajvýš spokojný. Všetky hotely majú bazény a je tu aj možnosť parkovania. Osobne som si však vychutnával ubytovanie Dušanka, teda apartmány u Dušanky, od ktorej som si odniesol aj olivový olej, travaricu a nejaký špeciálny ružový likér. A ešte aj niekoľko krásnych, voňavých citrónov. Ja si jednoducho na kontakty s domácimi potrpím a všade uprednostňujem apartmánové ubytovanie.
Trochu popíšem prostredie. Sú to už naozaj subtrópy. U Dušanky rastú dokonca aj banány. A pomaranče, mandarínky, figy, citróny, granátové jablká… pre nás nádherný svet. Popri mori sa striedajú palmy a borovice, na mnohých miestach múdro naklonené nad pláže a poskytujúce prirodzený tieň.
Zaujímavé sú rozdiely v kvalite služieb. Orebič má aj pláž zvanú Trstenica. Je rozhodne najkrajšia. Okolo jediného bufetu som však videl nielen bežný neporiadok, ale dokonca aj kúsky skla. Vraj ide o dlhoročný privatizačný boj. Zaujímavé, že tá istá firma vlastní Bellevue a v tomto hoteli je všetko na veľmi dobrej úrovni. Bufet na trstenickej pláži som navštívil po dvoch rokoch a opäť som konštatoval nízku úroveň.
Súkromné zariadenia v meste už robia česť Orebiču, ďalšie som vysoko hodnotil v iných častiach polostrova. Upozorniť chcem ešte na hotel Komodor, ktorý je mimo Orebiča a ktorý sa predával pred pár rokmi aj na Slovensku. Sčasti pokazil dobré meno Orebiča. Dnes už ho, myslím, nikto neponúka.
Stretol som sa pohostinnosťou, snahou poskytovať dobré služby a tento dojem vo mne prevážil. Odporúčam tiež pozrieť si miestnu galériu, múzeum kapitánskych tradícií mesta ale aj kostol nad Orebičom. Je odtiaľ nádherný výhľad, je tu pekné malé múzeum s artefaktmi prevažne z obdobia renesancie a vzácny kapitánsky cintorín. Lode vždy trúbia, keď idú okolo. Vzdávajú hold niekdajším moreplavcom. Ale aj obetiam nešťastnej lásky, či bolesti rodičov nad stratou syna…
Čo čaká Orebič v ďalších rokoch? Bude si musieť vybudovať modernú kanalizáciu a čističku odpadových vôd. Dovolenkárov sem prichádza stále viac. Letovisko si zaslúži ďalší rozvoj. Má krásnu architektúru, aj keď časť starých domov z 19. storočia ešte len čaká na investorov. Ešteže je tu bujná vegetácia. Tie krásne staré domy v človeku vyvolávajú nádherný pocit ale aj trochu smútok. Dokazujú pominuteľnosť bohatstva v čase. Snáď si však nájdu nových gazdov, ktorí dodajú budovám a nádherným záhradám nový lesk… Ešte jedno doplnenie. Bedekre neustále spomínajú loď pri Orebiči. Jej vrak bol desiatky rokov turistickou atrakciou. Už tam nie je. Skončil v šrote…
Požičovne člnov, služby na plážach, atmosféra pohody, v čase poludnia spiace detičky pod borovicami, to je dnešný dovolenkový Orebič. Miesto, kam prichádza stále viac rodín na krásnu dovolenku. Som rád, že som tu bol. Ďakujem aj Evke Samborskej z CK Aquamarin, ktorá mi tu venovala hodný kus zo svojho času. Bez nej by som mnohé krásne miesta nespoznal.
ĽUBOMÍR MOTYČKA
